„Láska je to, čo je neobmedzené. Nemá začiatok ani koniec. Nexistuje nijaké predtým ani potom. Láska vždy bola, vždy je a vždy bude.“
Neale Donald Walsch
Mala som dlho problém s „láskou“ a jej „preciťovaním“. Každý si ju definoval po svojom a ja som večne mala pocit, že som niekde „mimo“.
Až do okamihu, kedy som zišla na energetickú rovinu (Jeffrey Allen, ručičky líbám!) a pozrela si ten pocit.
„Lásku“ som vnímala ako „umožnenie“.
Ako nedržanie sa ničoho zubami-nechtami len preto, že je to také úžasne dobré, ale umožnenie toho, čo práve je, pretože aj v tom, čo práve je, je nejaký okamih, čo za to stojí.
Pocit, ktorý sa mi s tým najlepšie spája, je uvoľnenie. Relax. Ležkáte si ako had na vyhriatej trávičke a pozeráte sa, čo z toho vylezie.
Možno niečo na zobnutie.
Necítite tlak, necítite ohrozenie. Proste si len ležkáte a vyhliadate to najbližšie „dobré“. 🙂
S takouto definíciou „lásky“ viem žiť a celkom ju aj chápem.
Lenže… nie vždy to, čo príde, bude skutočne aj „dobré“… Ležkáte si uvoľnene v tráve a niekto na vás stúpi. No fun! 👿
No tak zasyčíte a idete si ležkať tam, kde vás nič neohrozuje a nekazí vám výhľad.
Potrebujete si pripustiť, že to dobré má aj svoju odvrátenú časť, ktorá nie je až taká zábavná. Ale zato má jednu dobrú vlastnosť – ak máte pod kontrolou svoj fokus, je len dočasná.
A tak zasyčíte a… atď. Zmenili ste fokus, ošetrili ste nepríjemnú situáciu (sťah, kontrakciu energie) a pobrali ste sa vyvaľovať tam, kde zas môže energia tiecť voľne.
Pretože to je „láska“ – voľný prietok energie, ktorému nestaviame do cesty žiadne úzke hrdlá tým, ako si hovoríme, že „ale veci by mali byť inak“. 🙂
Pridaj komentár