Dnes tak trochu dokončujeme tému, čo sme nahryzli v minulej ukážke Elvíry: Smrť bosorky… Tentokrát sa objavila kapitolka Naveky a z nej je aj toto pokračovanie:

“A preto potrebuje, aby si ty bola dokonalá a nemenná. Keby si taká bola, dodá mu to pocit predvídateľnosti a istoty, v ktorom by váš vzťah preňho bol bezpečný prístav. Lenže ty máš svojich vlastných démonov a neposkytuješ mu ani pocit bezpečia, ani vyhovovania. Čím viac ťa tlačí do pozície, kde by ťa potreboval mať, aby začal sám sebe vyhovovať, tým silnejší signál od teba dostáva, že nevyhovuje.“

„To je choré.“

„Je,“ prisvedčila, „a je to aj pravda. Boli by ste silní, lenže obaja potrebujete, aby ten druhý bol niečo, čo ešte nie je.“

„Takže to podozrenie, že si zasa našiel milenku, nebolo až tak veľmi od veci, čo?“ obvinila som ju.

„Žiaľ, je to možné… a máš to len v svojich rukách. Všetko teraz stojí a padne s tým, ako zareaguješ.“

„Prečo zasa len ja?“

„Pretože niekto musí,“ riekla jednoducho.

Stíchli sme. Prichodila som si ukrivdená. Všetky ústretové kroky zostávali, ako vždy, na mne! Mala som pocit, že do mňa si môže každý udrieť, ako sa mu zapáči, ale ja musím byť vždy tá múdrejšia a pokojnejšia a ústretovejšia a odpúšťajúcejšia… Ako keby som na to mala gény!

„Vzťah nie je súvaha, Zuzafrištáková,“ upozornila ma. „Každý k nemu prispieva tak, ako dokáže. Niekto dokáže preddavkovať, iný potrebuje aspoň náznak preddavku, aby začal produkovať Raj na Zemi. Tak ten, čo dokáže preddavkovať, preddavkuje – a nepýta sa, že prečo práve on, lebo sa už teší na ten Raj na Zemi, čo príde.“ Usmiala sa.

Ťažko som preglgla. „Dobre… Správa došla. Čo teraz?“

Máte aj vy niekde momenty, kedy sa  pýtate, že  prečo práve vy ťaháte vždy za ten kratší koniec? Prečo práve vy musíte všetko preddavkovať a urobiť vždy ten prvý krok?

Ako by sa váš vnútorný pocit zmenil z pohľadu tohto úryvku?

Ak vás čítanie zaujalo, možnosť objednať si knižku máte tu.  (=  Oplatí sa. Je tam toho viac.  😛  )