Nastal čas pustiť našu dušu z reťaze. Doteraz sme boli prístupní snom a možnostiam a videli sme ich všade viac než dosť – len sme si možno netrúfali pustiť sa za nimi. To, že sme ich vnímali, hovorí o tom, že sme na ne pripravení. To, že sme si netrúfli, hovorí o našej zóne komfortu a že sme ju zatiaľ neopustili.

Ona zóna komfortu je bezpečné miesto, kde sa nič nové nedeje. A to môže byť problém, keď naša duša chce roztiahnuť krídla a letieť – je to nové, takže logicky to leží za hranicou zóny komfortu.

Zato na druhej strane, za hranicami zóny komfortu sa skrývajú aj všetky tie veci, ktorým sme doteraz úspešne unikali… Trúfneme si vyliezť z bezpečia a vystaviť sa riziku? Riziku, že nedosiahneme a potvrdíme si tým, že na to nemáme?

Nikde nie je písané, že musíme ísť “hop alebo trop”! Snívajme aj naďalej a nechajme aj naďalej našu dušu našepkávať nám, čo je pre nás vhodné a zaujímavé. Ale len čo dušička napovie, prichádza druhá časť – urobme aspoň jeden drobný krôčik smerom k tomu, čo nás priťahuje. Zistime, či za hranicou zóny komfortu skutočne duje taký ľadový vietor, ako si predstavujeme… Kým nerobíme obrovské kroky, môžeme sa vždy ešte na chvíľku vrátiť a “zohriať sa” v našom bezpečnom, obvyklom svetíku.

Len v ňom nesmieme zotrvať.

Najbližšie obdobie je presne o tomto: trpezlivo sledovať, čo všetko dokážeme dosiahnuť bez toho, aby sme sa tou snahou poničili. Skúšajme, experimentujme a vychutnávajme si každý maličký úspech! To je to, v čom sa potrebujeme zdokonaliť – v schopnosti dôverovať veľkému svetu “tam vonku”, že nás nezhodí z nôh – pretože máme schopnosť ustáť.