V živote sú obdobia, kedy sú veci zjavné a jasné, a potom obdobia medzitým, keď všeličo môže byť niečo iné. Tie prvé obdobia, aj keď niekedy bývajú bolestné, nám nedávajú toľko zabrať… Človek vie, na čom je, prispôsobí sa a ide ďalej. Ale neistota… neistota a nejasnosť nás ničia. Chceme jasnú odpoveď a späť príde “uvidíme; vyčkaj”.

V takýchto obdobiach záleží na to, ako sa k situácii postavíme. Ak sa sústredíme na náš pocit bezradnosti a bezmocnosti, na našu nenaplnenú potrebu istoty, len sa v nás rozhorí zlosť. Ak sa však, naopak, prestaneme rozčuľovať nad okolnosťami, uprieme oči na väčší cieľ a každú situáciu využijeme z hľadiska jeho dosiahnutia aspoň tak, ako to práve ide… vtedy posilňujeme svoju schopnosť zhmotniť ho do reality.

Väčšina našej zlosti a neistoty pramení len z toho, že sme odhadli vývoj a nezohľadnili sme “božské načasovanie”. Univerzum má niekedy svoje vlastné tempo, akým sa veci dejú – a nie vždy to tempo zodpovedá našej predstave. To však neznamená, že by sa nič nedialo – len my pozeráme príliš blízko pred seba a tak to vyzerá, akoby veci neboli v náš prospech. Ale ono to len tak vyzerá… v podstate sa hýbeme vpred a ak to nevzdáme, čoskoro sa dostaví výrazný pokrok!