Gabrielov prechod 6. – 12. 8. 2018: sústreďujme sa v najbližšom čase na to dobré

Často vtedy, keď nám dochádzajú sily, sústreďujeme sa len na najbližší krok. Už nemáme veľký cieľ a úžasnú cestu, ale len vidinu najbližšieho nádychu, najbližšieho pohybu vpred… a niekedy bez toho, aby sme si všimli, sa už chvíľu “vpred” nepohybujeme, pretože sme stratili cieľ z očí a ošetrujeme len súčasnú situáciu.

Ani takéto momenty nie sú stratené. Každý krôčik, nezávisle od toho, či nás vedie vpred, vzad, doprava či doľava, nám je schopný poskytnúť nejaké poznanie. A keď máme pocit, že sme stratili orientáciu, stačí nám sústrediť sa na to dobré, čo sme v posledných krôčikoch zažili – a už sa nám otvárajú nové dvere…

Momentálne stojíme na prahu takéhoto obdobia. Pred nami leží chodba plná otvorených dverí a my si budeme podvedome voliť tie, ktoré sa budú najviac podobať na naše spomienky z posledného obdobia. Ak si budeme spomínať na to ťažké, zvolíme si ťažkú cestu. Ak si budeme spomínať na to úžasné, zvolíme si zábavnú cestu. Ak si budeme spomínať na to, čo sme už dokázali a čo nám vyšlo, zvolíme si cestu “next level”. 🙂

Prestaňme aspoň na jeden týždeň byť svojím obvyklým “ja” a konať z automatizmov. Uvedomujme si, čo si myslíme, čo cítime a ako konáme – a pýtajme sa sami seba, či toto je presne tá cesta, ktorou sa chceme v najbližšom období pustiť. Nezabúdajte – všetky brány sú otvorené, ale len jedna z nich nás dovedie k spokojnosti. Bolo by trápne kvôli nejakým minulým príkoriam alebo nevraživostiam ju prehliadnuť. 🙂

Reklamy

3 thoughts on “Gabrielov prechod 6. – 12. 8. 2018: sústreďujme sa v najbližšom čase na to dobré

  1. Hela, podiskutovať o pokání by bolo s tebou iste obohacujúce. Pred pár rokmi vo mne rezonovala táto téma a nemám ju do dnes vydiskutovanú, lebo som si neodpovedala ani nenašla odpoveď u iných, s ktorou by som sa vedela stotožniť. Možno ťa pri mojich riadkoch napadne niečo, o čo sa podelíš a mne sa pridá ďalší kúsok skladačky..Myslím na pokánie, nie len ako formu obety, niečo čoho sa navždy vzdáš, položíš na oltár ako protihodnotu, možno univerzu alebo sebe, v snahe zlepšiť sa. Nemyslím tým pôst, kedy sa na chvíľu vzdáš niečoho, čo ti je blízke alebo ťa teší. Myslím tým pokánie, ako proces hlbokej pokory, zakorenenej v každodennom konaní. Slovo pokánie evokuje, že by malo mať začiatok a koniec. Pre mňa to je skôr ako prístup k dennému bytiu, forma psychohygieny, očisty. Pokora je stav mysle, na ktorý keď pomyslíš, už ho nemáš. Je súčasťou toho ako myslí tvoj rozum, bez toho aby som si povedala, tak a teraz som pokorná. Nejde pritom o žiadnu submisivitu alebo skláňanie chrbta pred prianím ostatných. Toto je chorá pokora.
    Mám vo svojom živote ľudí, z ktorých vyžaruje ohromná pokora a zároveň sila. Je to ich prirodzený stav a ja takýchto ľudí vnímam veľmi intenzívne. Je ich málo. Už tým, že túžim dosiahnuť tento stav bytia si to znemožňujem. Nedávno mi jeden priateľ povedal, že som veľmi skromná a pokorná? Som skoro explodovala od smiechu. Ja???? Roztopašné a rozmarné detsko… ja?? No rozmýšľala som o tom neskôr. Stíšila som sa a počúvala sa. Mohlo by to naozaj vo mne byť? V tých chvíľach prirodzeného roku? Keď sa nesledujem… Žeby predsa .. Nemám vlastne otázku, na ktorú by som potrebovala odpoveď, ale teraz by sa hodilo v tvojom prípade “Gabrielovske” , v mojom prípade pritakanie univerza, napojenie, kedy to docvakne a povieš si, No JO ty Bláho! Je to tam.. A prečo to potrebujem? Jasné nie? Ako potvrdenie vlastnej hodnoty, no a v tej chvíli je pokora v háji zelenom… 🙂

    Like

    • Ako som to čítala, jedna vec vo mne zarezonovala. (Vlastne dve 😛 ).

      Tá prvá: iní ľudia sú hlboko pokorní a ty nie… Vieš, čo to je? Porovnávanie. A keďže už takmer rok makáme, tak vieš aj to, čo také porovnávanie obsahuje: porovnávame naše nedostatky s prednosťami toho druhého. Ergo: seba vnímaš v celkovom kontexte, s tým dobrým i tým zlým. Tých druhých vnímaš len bodovo, v okamihoch, kedy sa nejako zasprávajú – ale o ich vnútorných démonoch vieš figu borovú…

      A to ma doviedlo k prvému poznaniu, lenže bolo lepšie to porozprávať takto, aby to dávalo zmysel. Sme ľudia. Keby sme boli absolútne pokorní, boli by sme niečo iné – a hlavne, “pokora” by bola naša základná forma existencie a nevnímali by sme ju ako “pokoru”, ale ako “normál”. Ja som mala veľmi podobný zážitok k tomu, čo sama popisuješ: anjeli mi kedysi dali meno. Sun. Roky sme ho používali na to, aby som zistila, že hovorím skutočne s niekým, kto za to stojí, a nie s nejakým geinveniskom (na terajšom stupni poznania: energiou s nižšou, hutnejšou frekvenciou). Až potom raz som sa pýtala, či to slovo má význam. A oni mi povedali “láska”. Rozrehotala som sa. Čo, “láska”?! Ja, človek s kameňom miesto srdca?! (Doslova a do písmena. V srdcovej čakre mám kopu kamenia. Dôsledok mojich preprogramovávacích techník – vďakabohu za ne. 😉 ) Ja keď počujem “láska”, chytám koprivku – a oni mi to dajú ako meno? Oslovujú ma tak?! A potom mi to došlo. Samozrejme, že “láska”. Nikde predsa nie je písané, že voči ľuďom… Láska bez objektu. Všetko sa dá, všetko je prípustné, každá vec má svoj zmysel a poslanie a má dostať priestor, aby sa mohla prejaviť… (a potom v zmysle zákona kauzality aj priestor, aby si mohla vyžrať dopady svojho “prejavenia sa” bez toho, aby som musela ja zasahovať 😉 )… Presne toto bol odjakživa môj princíp. Len pretože som na ňom frčala dlho, prestala som ho ako vlastnosť na sebe vnímať a predefinovala som si ho na “normál” a naháňala sa za nejakou “láskou”, ktorá by bola nad “normál”. 🙂 Gabriel: “definuj LÁSKA”.

      No ale späť k poznaniu číslo jedna, podávanému tu ako poznanie číslo dva 😛 . Aby sme ten stav pokory aj pýchy v dualite vedeli rozpoznať, potrebujeme sa pohybovať medzi oboma pólmi. Chápeš? Už to, že niekoho označuješ ako “pokorného”, mu dáva (nerealizovaný) potenciál “pyšný, nepokorný”. 🙂 Ale energia nasleduje pozornosť a ty vnímaš práve to, na čo sa sústreďuješ.

      Keby si nemala pády do “nepokory”, nedokázala by si cítiť “pokoru” – proste by si cítila nič.

      Pomohlo? Alebo nejako ináč?

      Liked by 3 people

      • výborne.. ďakujem.. je to vlastne stále o tom istom, nech dáme tomu rezonujúcemu akékoľvek… chápem.. je to v poriadku a keď na ceste príde spätná väzba, ktorá mi ukáže moju pokoru, bonus, o to lepšie.. ale chápem, vážne chápem..

        Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.