Pod povrchom sme všetci nádherní a pokojní

Čo sa pamätám, v auguste mávam akési “neľudské” obdobie – netolerujem nikoho a nič a v plnom úväzku sa venujem snahám nenatrhnúť nikomu krkavicu 😉 . Kedysi to objavila a krotila ma moja maminka; po jej smrti som potrebovala prebrať túto úlohu sama, a tak sa v auguste priebežne vyhýbam užšiemu kontaktu s ľuďmi a občasné nákupy zvládam mantrou “nie je môj cirkus, nie sú moje opice” (not my circus, not my monkeys).

Sprievodný jav býva totálny pokles emocionality a zosilnenie depresie. Túto poslednú mám už nejak od Vianoc, ale bola taká mierna, že som ju ani neregistrovala. Ale teraz v auguste som zostala bezcitná a sprievodným javom je, že som stratila svoje napojenie na anjelov. Tentokrát ma neodstavili oni, neodstavila som sa ani ja, ale nejako sa neviem na nich nakmitať ani pomocou všetkých mojich učených pomôcok. Urobím kontakt – a vzápätí z neho vypadnem. 😕 Nepáči sa mi to a začínam byť z toho nervózna, lebo ja keď som bezcitná a nemá ma kto brzdiť, zvyknem na najmenšie príkorie reagovať dosť podstatne. (“Dosť podstatne” = “tretia svetová”.)

V tomto bezcitnom stave nič nechcem, nič ma nezaujíma, s nikým nechcem hovoriť. Chcem sa len zmotať do klbka a umrieť. A keď som sa zachytila, že síce si nejdem prehrýzť žily, ale si práve hovorím “keby som chcela, tak to viem urobiť”, vedela som, že mám depresiu. A že s tým treba niečo urobiť, než zosilnie.

Večer som sa teda vybrala (aj keď sa mi vôôôôôbec nechcelo) na svoje silové miesto. Nezaujímalo ma. Nechcela som nikoho stretnúť a s nikým hovoriť. Len som si sadla na pník a čakala, či niečo nepríde – nejaký motýľ alebo iná háveď. (Myslím, že nastáva čas prebrať s Gabrielom môj slovník; doteraz som sa tomu úspešne vyhýbala.)

Prišiel Otec. Prekvapilo ma to, lebo obvykle musím ja za ním a na moju čistinku príde až vtedy, keď ho niekto zavolá. Vie, že je jediný, pred kým z tej mimohmotnej chásky (ach, ten slovník) mám aspoň aký-taký rešpekt. Tak som vyvalila oči, že či sa niečo nestalo, že prečo neprišiel Gabriel.

Vysvetlil mi, že prišiel on, lebo som v zlom stave a schopná na každého útočiť – a nedovolia mi, aby som sa rozhádala s Gabrielom. Povedal, že vníma, ako ma ten nedostatok kontaktu trápi a že som emocionálne rozhodená a tak že mi pomôže s tým niečo urobiť.

Povedal mi, nech sa idem potopiť do mora. Prekvapilo ma to. Kedysi v mori plávali moje vytesnené, neprijaté emócie, ale mala som pocit, že sme ich už všetky odtiaľ dostali; pri neskorších cestách tam nebolo nič. Povedal, že to je pravda, ale mohli sme si ešte niečo nevšimnúť, pretože tie emócie sú vo vrstvách a niečo nevnímané mohlo teraz vyplávať.

Pretože ma celkom trápi tá bezcitnosť, úplne bez frfľania som sa zdvihla a kráčala na breh. Ešte viem, že za mnou zavolal, či je ešte stále Otec, alebo už Starý Muž. Zasmiala som sa, že Otec, a potom som si uvedomila – práve som mu prezradila mieru svojho rozhodenia. Ešte na nich nezaútočím a nebudem hrýzť.

Potešilo ho to. Zavolal za mnou, že s ním budem po celý čas spojená a čokoľvek uvidím, nech mu to poviem a on ma bude inštruovať, ako sa zachovať.

Vliezla som do vody a ponorila sa. Len čo som sa ocitla pod hladinou v oblasti temna, zbadala som svoju medúzu. Potešilo ma to – tak, ako keď vidíte, že niečo, za čoho prežitie ste bojovali, teraz prosperuje. Taký hrejivý, vďačný pocit. 🙂

Tentokrát bola obrovská – plavne sa vznášala vo vode a bola aspoň päťkrát taká veľká ako ja. Bola celkom priesvitná, len okraje mala neónovo belasé a žiarivé a dookola mala čosi ako veniec hrdzavočervených škvŕn. Bola nádherná a vychádzalo z nej absolútne uvoľnenie, pokoj a trochu aj pobavenie.

Tíško som ju obdivovala. Povedala som jej, ako jej závidím ten kľud, čo z nej vyžaruje, a ako by som si priala byť presne taká nádherná a kľudná. Zasmiala sa, že ale veď ja som nádherná a kľudná a obrovská v svojej podstate, len si to deformujem tým, čo si rozprávam. A keby som si prestala v hlave rozprávať, že budem rovnako veľká, nádherná a pokojná ako ona.

Vzdychla som, že ale keď ja neviem, ako si prestať rozprávať tie veci v mojej hlave. Zasiahla ma vlna mierneho pobavenia. Odpovedala:

“No predsa tak, že s tým jednoducho prestaneš.”

Takže idem skúmať, ako sa prestáva komentovať svet. 😕 (Aj tak nemám nič lepšie na práci, jedine natrhnúť niekomu krkavicu.)

Potom som už mala pocit, že by som sa aj vrátila, tak som sa obrátila a zamierila k brehu. Tu sa pri mne objavil Gabriel a zavrátil ma, že ale ešte sme nenašli emóciu. Poplietlo ma to a spýtala som sa ho, či teda teraz mám hovoriť Otcovi alebo jemu. Povedal, že to je s Otcom vybavené a mám hovoriť jemu. Tak sme sa ponárali ešte viac od brehu a do tmy, až sme narazili na nejaký nejasný, tieňový objekt. Spýtal sa ma, ako to vnímam. Ten pocit ma doslova udrel – bolo to niečo ako smútok, tichá rezignácia, bezmocnosť a neschopnosť čokoľvek urobiť, zmeniť.

Vyhlásil, že to je ono. Išla som sa do toho nejako vnoriť, ale zastavil ma. Prikázal mi, nech tomu dám nejaký konkrétny tvar, pretože ako bytosť foriem a limitov neviem narábať s niečím, čo ich nemá. Tak som tú temnotu trochu zahustila a dostala podobu obrovsky smutnej, životom ubitej veľryby, ktorú už nič nezaujímalo a ktorá to už vzdala.

Aj ma to potešilo, pretože som si už vedela predstaviť najbližší krok. Naposledy, keď som mala do činenia s takýmto emocionálnym “mechom”, tak som mu vliezla do papule. Chystala som sa to urobiť aj teraz, ale asi som zaspala, lebo viac si nepamätám.

Pšiště. 🙂

One thought on “Pod povrchom sme všetci nádherní a pokojní

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s