Do ulice zabočilo smetiarenské auto. Dnes sa vyprázdňujú odpadové nádoby… a ja som zabudla vyhodiť smeti! Posadila som sa na posteli. Prvý pocit bol šok a premeškanie, potom som si uvedomila, že je uprostred noci – takže smetiari ešte nechodia…

Snívalo sa mi! Zaplavil ma pocit vďačnosti, že mi podvedomie pripomenulo, že treba ísť vyhodiť smeti, ešte než prídu. Už som odhŕňala prikrývku a ticho som si nadávala (=nepodporujúci vnútorný monológ 😉 ) , že som zabudla, keď som si uvedomila, že ale včera som robila live-call… a teda že bola nedeľa… a dnes je pondelok… a smetiari chodia až v utorok…

Ľahla som si znova spať a môj pocit vďačnosti ešte zosilnel. Aby ste pochopili: u nás sa odváža odpad raz za dva týždne, každý párny utorok. No a začiatkom roka bola neprehľadná situácia, takže odviezli odpad prvý utorok a potom nasledovný utorok znova… Nemala som ešte kalendár a nevedela som, ktorý týždeň je “párny”, takže som smeti pripravila na prvý utorok a keď ich vyviezli, tak som ten druhý utorok automaticky vynechala – a to bol práve ten “môj”… Výsledok: v kuchyni mám odpadky z troch týždňov. Nehygienické, nechutné a kôš preteká. 🙂

A potom mi to začalo pomaly dochádzať. Posledný august som mala slabú mozgovú príhodu, po ktorej sa mi odpálila krátkodobá pamäť. Veci si pamätám tak 1-5 minút a potom už len vybrané pikošky – a nad tým, čo si zapamätám, mám nulovú kontrolu. Nezlepšuje sa to tak rýchlo, ako som dúfala – ba mám pocit, že sa to nezlepšuje vôbec. Ale keď k tomu došlo, zistila som, že ma Univerzum nejako postrkáva a vždy na poslednú chvíľu nastane niečo, čo mi nedovolí prepísknuť povinnosť.

Napríklad sa mi prisnije, že smetiari práve vyvážajú koše a ja som nezaplnila ten svoj. 🙂

Neviem, ako to funguje, ale od posledného augusta som ešte nevyrobila väčší priekak – dokonca ani pri platení faktúr. 🙂

(A teraz idem vyniesť odpad, než zabudnem, pretože zajtra je utorok. 🙂 )