Spoveď messieho

11227600_805495672892865_3688779363565406674_nVstávam, pozerám sa po ľuďoch usadených v kruhu. Zvedavo ma sledujú a čosi odo mňa očakávajú. Nie je to príjemný pocit; najradšej by som ušla, ale útek nie je riešenie. A tak zo seba súkam: “Som XY a som messie.”

🙂

Touto témou som sa zaoberala už v minulosti. Je zapracovaná dokonca do mojej tretej knižky. Odjakživa trpím messie-syndómom (compulsive hoarding po anglicky). Syndróm mám do istej miery pod kontrolou, zatiaľ nie som typický predstaviteľ tejto fajty ľudí, ale musím s ním priebežne bojovať, aby neprepukol.

Messie-syndróm sa prejavuje tým, že nič na svete nevyhadzujete, všetko hromadíte a zriedkavo “dávate na miesto”, takže postupom času sa priestor okolo vás mení na jedno obrovské skladisko-smetisko. Ja mám priestory, ktoré takto zanedbávam, a potom bežné obytné priestory, kde udržiavam aké-také zdanie poriadku. (“Zdanie” je asi najsprávnejšie slovo.) Proste u mňa nenájdete vypolírovaný nábytok, vyutieraný prach, čistulinké okná, sterilne čisté podlahy, koberce bez zrniečka prachu a podobné veci… Možno keby som nemala mačky. Ale keby som nemala mačky, už dávno nie som – takže čo.

V poslednej dobe sa snažím zasa dostať istý poriadok do toho chaosu. Súčasťou toho je aj pravidelné pozeranie seriálu s messie tématikou, kde ma vždy nejaký obraz nakrkne natoľko, že presne tú istú vec idem okamžite upratať u seba. 😉

(No dobre, nie okamžite. Ale schyľuje sa. Dnes. Dnes; nie zajtra. 😛 )

Predvčerom som takto zasa pozerala. Tentokrát to bolo dosť príšerné, o nejakej žene, čo sa totálne opustila. Vždy sondujú aj pozadie životného príbehu a pretože toto bolo také vypuklé, psychologička dávala priebežne vysvetlenia toho, čo sa v messie-človeku deje. Poučné ako ďas.

Tá žena (mala tiky, nadváhu, bola večne na pokraji nervového zrútenia, brala antidepresíva, preregulovávala reakcie na podnety, snažila sa všetko racionalizovať a večne opakovala to, čo jej “autorita” povedala) dostala messie-syndróm následkom traumy. Zomrela jej matka a to ju totálne zhodilo z nôh. Matka bola podnikateľka, po jej smrti musela skladovať jej spisy nejakých 10 rokov a potom ich vyhodila. Krátko po vyhodení spisov začala mať pocit, že “vyhodila časť mamy”, potom sa už bála vyhodiť hocijaký papier, aby “nevyhodila časť zo seba”. Poštu neotvárala, lebo sa bála, že by v nej mohlo byť niečo nepríjemné. Veci neriešila, lebo boli nepríjemné. Kedy-tedy vyniesla smeti (aspoň sa u ej nerozkladali staré potraviny), ale papiere nechávala pohodené tam, kde práve padli.

Psychologička vysondovala nejakú ťažkú traumu v detstve, nerozoberali to a ja som bola vďačná, pretože to vyzeralo na zneužívanie a to je hodne nechutná téma. Ale psychologička povedala jednu vec, čo som si uložila do hlavy: jej messie-syndróm vznikol ako odmietanie niečoho, do čoho bola životom nútená.

A poznanie číslo 2 – mala ho odjakživa, ale prvý prejav bol až po nejakej traume, pred 10 rokmi. Dovtedy normálny život.

To mi vyslalo okamžite varovný signál. Možno sa dnes cítim, že mám messie-syndróm aspoň čiastočne pod kontrolou, ale stačí nejaký traumatizujúci zážitok a prepukne.

Vlastne po tom, ako maminka dostala Alzheimera, sa to u mňa viditeľne zhoršilo. Už mi nestačila energia na viac než na nutnú údržbu. Jednu izbu v dome som premenila na skladisko – čo som nemala energiu odkladať, skončilo tam. Cez tú izbu sa po dvoch rokoch nedalo prejsť. Nedá sa prejsť ešte ani dnes.

(Ale už sa schyľuje k upratovaniu. Hovorím si po asi stodvadsiaty raz.)

Tento diel seriálu ma hodne doplietol. Chvíľku som sa v messie-syndróme videla, chvíľku som si hovorila, že “ale toto nemám”. Lenže mám nábeh a nemôžem vylúčiť, že nejaká ďalšia trauma nepríde.

Takto postupne začala u mňa inkubácia zvedavosti, z čoho to vlastne mám ja. Nemám nijakú traumatizujúcu skúsenosť z detstva. Proste odkedy sa pamätám, bola som bordelár, čo nikdy nedal späť na miesto to, čo vzal do ruky.

Ale prečo?

obrazok kriza

Toto je obrazový vnem pre to moje poznanie. Neviem, či boli sivé prúžky rovnako dlhé, ale postupne dostávam pocit, že zvislý bol dlhší. Viem, že boli rovnako široké.

Dnes ráno, tesne po zobudení, došla odpoveď. Došla ako poznanie a súčasne ako obraz. Poznanie bolo, že moji rodičia ma prehnane chránili pred životom. Bola som dieťa a chceli, aby som mala šťastné detstvo. Nič som nemusela, všetko sa urobilo miesto mňa.

Včera, ako som upratovala a čistila mačacie záchodíky, zasa som musela urobiť niečo naviac. V tom okamihu sa dostavil pocit bezmocnosti a ja som zostala takmer hysterická. Takto reagujem pri každom náhlom vyrušení. Tiež neviem, prečo. Tentokrát som to len zaregistrovala a pomenovala: “cítim sa preťažená”. Keď strihám záhradu, pohádžem vetvy na zem, ale potom som už unavená a neodnesiem ich na vytlievacie miesto. “Už ma bolia ruky,” poviem si. “To tá chemoterapia.” Ale nie je to tak – robila som to odjakživa. Odjakživa som sa cítila “preťažená”.

Teraz ráno sa mi to nejako pospájalo (je zaujímavé, ako niekedy potrebujete celú paletu zážitkov a uvedomení si, aby sa vám poskladal dohromady rozumný obraz). Keď potrebujem niečo “svetské” urobiť, cítim sa vždy “preťažená”. Vždy to robil niekto miesto mňa. Doma som bola dieťatkom, ktoré malo mať to najkrajšie detstvo na svete (lebo rodičia ho také nemali) a tak nemuselo nič. Bola som dieťatkom tak dlho, že sa z “nemusím” stal môj základný program. Prejavil sa na kontaktoch s ľudmi, na partnerských vzťahoch. Nikdy som nevliezla do ničoho, kde by som odrazu musela “musieť”. 😛 Vždy som len “mohla”. Nemusela som po sebe upratať. Keď boli problémy, nemusela som ich riešiť sama. Vždy bol niekto, kto mi pomohol.

Súviselo to s tým, že sa moji rodičia trochu báli môjho narodenia. Hrozilo, že zo mňa bude kalika (dedičné nervové ochorenie). Keď som sa narodila so všetkými rukami a nohami a prstami a každé z toho sa navyše ešte aj hýbalo a malo patričné rozmery, boli takí radi, že moje narodenie stačilo a odvtedy sa už nemuselo nič. Mala som nádherné detstvo a mám ho ešte aj dnes. 🙂

(Slzím. Sebaľútosť je náramná sviňa. 😉 )

Ráno sa mi spojilo to nemusenie a to večné dieťatko a mala som vysvetlenie, prečo som taký bordelár. Štruktúra je “musieť”, chaos je “nemusieť”. Nech žije chaos. Nič netreba odpratať, nič netreba odhodiť, lebo len čo to odhodíte, o týždeň to už nutne potrebujete.

Ale napriek tomu vo mne čosi hlodalo. Bola to tá vec, čo spomínala psychologička: messie-syndróm je vzbúrenie sa proti niečomu, čo človeka obmedzuje. Môj messie-syndróm nie je vzbúrenie sa proti, ale naopak, posilnenie toho chaosu v mojom živote. Tak ako to teda je?

Poučka z manažmentu: keď vidíte problém/protirečenie, musíte ho ošetrovať o rovinu hlbšie, na jeho koreňoch, nie na jeho prejavoch.

A tak pri raňajšom čistení mačacích záchodíkov sa rozoberalo ďalej. Sebapoznávanie pokračovalo.

Proti čomu by som sa mohla svojím messie-syndrómom vzbúriť?

Jediná trauma, ktorú si z detstva pamätám, bolo moje narodenie. A tam som sa zarazila, pretože som stála pri koreni problému.

Nechcela som žiť.

Narodila som sa bez cucavého reflexu. Narodila som sa s nádorom. Ako dieťa som ochorela na všetko, na čo sa ochorieť dalo, a čím horšie, tým lepšie. Od nejakých 10 rokov ma sprevádzali myšlienky na samovraždu.

Nemala som tu byť. A tak tu ani nie som – nie som v reálnom svete, nezapodievam sa reálnymi vecami, každá bežná prkotina vo mne vyvoláva pocit “preťaženia” a “bezmocnosti”. No bodaj by som nebola bezmocná – keď tu byť nechcem a ešte stále som!

Ale prečo tu som? Pretože je vo mne aj druhá časť, ktorá nechce odísť. Ktorá chce žiť a bahniť si.

Moji rodičia pravdepodobne len objavili túto moju zvláštnosť a prispôsobili sa jej. A ja som sa v druhom kole upevňovacieho cyklu prispôsobila im. 😕

Čiže môj messie-syndróm je sústavné odstrkovanie reálneho života odo mňa preč. Nijaké záväzky, nijaké vzťahy, nijaké pripútanosti, nutkavé hromadenie. Koľko mačiek to vlastne mám?

(Hergot, a práve dnes som dala úvahu, akí dokonalí v svojej nedokonalosti sme… No, toto je naozaj etalón dokonalosti! Nepočúvajte ma; ani náhodou neviem, čo hovorím.)

Hmmm… a čo ten komplex menejcennosti? Tušenie, že pred niečím utekám? Že niečo je tak, že momentálne nemám silu to riešiť? To by vysvetľovalo aj ten môj pocit preťaženia, nevyhovovania a bezmocnosti. To by vysvetľovalo vlastne dosť veľa o mne.

🙂

A ešte než stihnem hodiť svoje myšlienky na papier (teda do počítača), dochádzajú dve ďalšie veci. Tá prvá je moja racionálno-logická orientácia. Ľavú polovičku mozgu mám horšie zapojenú ako tú pravú. Je menej výkonná.

Čo donúti človeka využívať prevažne svoju menej výkonnú polovičku mozgu? Potreba nevyhovovať? Nech mi nikto nevraví, že sa nedokážem naučiť ďalšiu znakovú sadu – noty, azbuku alebo čajové písmo… A ak dokážem a napriek tomu to nejde, tak potom nechcem. Ale prečo nechcem? Aby som sa nemusela zapojiť do “hmoty”?

A moje oči. Zakaždým, keď mi namerajú nové dioptrie a urobia správne okuliare, po 2-3 dňoch sa mi zrak automaticky rozostrí, aby som znova nevidela… Prečo nemám vidieť? Aby som nebola “v hmote”?

Čo vlastne proti tej hmote mám – natoľko, že ju nedokážem udržiavať v poriadku?

Bola som vyhnaná z Raja, odjakživa som to podvedome vedela a chcem sa vrátiť. Vlastne mi to už párkrát aj povedali.

A do toho prichádza cez fejsbúk linka na jedno video, ktoré síce neobsahuje odpoveď, ale aspoň návod na to, ako dostať messie-syndróm pod kontrolu:

Stanovte si štandardy, z ktorých nezľavíte. Raz za dva týždne kontrolujte, či ten štandard dosahujete. A ak ste ho podliezli, okamžite dokorigujte rozdiel a posuňte štandard o jednotku vyššie.

Keď sa na to tak pozerám, štandardy vyzerajú ako dobre nehmotná vec. 🙂 To by mohlo zabrať. 🙂

(Dokelu, a čo sa čudujem, keď sa môj strážny volá Messiel? 😀 😆 )

13 thoughts on “Spoveď messieho

  1. Rozmyslam, ci pises o sebe alebo o mne.. teda vo vacsine to zodpoveda… ja si moj pocit skladovania vysvetlujem pocitom, ze to sa zide, netreba to potom kupovat. som neuveritelne kreativna a zo vsetkeho viem kadeco vyrobit. len tie veci sa skladuju a skladuju, lebo momentalne netvorim… dufam, ze to neprerastie niekam… moja mama to mala, teda ma. skladuje letaky, ktore pouziva ako novinovy papier ked supe zeleninu. skladuje igelitky, ked jej poviem, ze jej dam viac, tak je spokojna, jednu mi da.. hehe. ja musim mat tiez urcity pocet igelitiek, veci okolo. nech je dostatok. ked je nejaka akcia na krabicky, tak mamina ju vyuzije. hehe. potom sa skladuju. vidim aka je,tak tie veci mam pod kontrolou, teda dufam. ale zase nic nevyhodim. som prehnany ekolog, si vysvetlujem tuto uchylku takto. vsetko sa da znovu pouzit, recyklovat. ale obcas ma to pochyti a vyhadzujem, ale stale je to menej ako skladujem. proste nestiham realizovat moje napady. feng suej hovori, ze vsetko dlhsie ako rok treba posunut, vyhodit. vyhodit, to mi neda, tak asi darovat, dat ku kosu, ze je to free, vezmite si? ak teda je niekde vela veci, feng shuej hovori, ze energia neprudi. som s tym stotoznena.. lebo ked mam upratane, tak sa citim lahsie, volnejsie. ale, tiez mam pocit, ze upratovanie mi dava zabrat. citim, ze ma to vycerpava. suvisi upratovanie okolia s upratovanim v sebe samej? urcite hej.. ale ked sa nieco vycisti, tak sa fakt aj veci pohnu, ocistia sa, nieco sa vyriesi. inak, sun, mozno mas byt priklad toho, ze to ide aj bez toho, co mas okolo. alebo, keby si to mala okolo ciste, tak by si bola aka lahka? vsetko by islo este lahsie. ci nie? neviem, je to asi v nastaveni v hlave.. tot moje zamyslenie. dufam, ze nerozladilo.. este ma napadlo, ze moj otec bol presne priklad toho. ze nic netreba robit, len ucit sa. nech sa dostaneme na vysoku a teda aj vsetko za nas urobili, nepustali nas do sveta. ked som trucovala, mama prisla. vsetko bolo.a ked sa mam starat zrazu o svoju domacnost..jaaaaaaj, boze, ako? nejde to. teraz vidim, co musim ucit deti. dakujem moc za toto zamyslenie. nechcem, aby to deti zdedili. je to banalita mozno, ale s kombinaciou urcitych vlastnosti je to tazke zvladanie urcitych beznych banalit. niekto to ma od ruky vsetko zvlada, niekoho to vycerpava.. este ma napada. ak sa chces zbavit veci, je idealne casto menit domovy. hehe. vzdy sa daco vyhodi, priestor sa precisti. sa hovori, ze ked mas vela veci okolo, ze sa citis tak cozy, ked je malo, tak tak sterilno, cisto ale studeno. ale ked uz moc, tak je to zataz, uviaznutie, bremeno.. clovek je otrokom veci. juj, sorry za spam

    Like

  2. …ja ( samozrejme zo svojho uhla pohľadu 🙂 ) to vidím tak, že ako prvé by bolo dobré spočítať tie mačky a z výsledného čísla urobiť štandard ( maximálny, definitívny, neprekročiteľný ) pre tvoj príbytok, keďže ďalšie navyšovanie tohto počtu kožuchov v obmedzenom uzatvorenom priestore by už naozaj výrazne znižovalo ten naozajstný, životný štandard tvojich milovaných štvornožcov a v konečnom dôsledku aj tvoj 🙂 .

    Liked by 1 person

  3. no ale preco potom potreba hmotou sa obklopit? To je pre mna ten messie, potreba obklopit sa hmotou. Lebo odsuvat sa da tak, ze okamzite vyhadzujes a ked sa ti nechce riesit co a ako, tak proste kontajner. Moj muy ma tiez riadny sklon k hromadeniu, ja som ten vyhadzovac, nedovolim mu hromadit v byte, ale pivnica je zahadzana komplet, jeho office jakbysmet, rovnako ako jeho auto. Mna tie mnozstva hmoty dusia, ja som z toho nervozna ked je toho okolo mna vela. A pritom som tiez bordelar, kludne moze byt chaos, len ne hromady. Ide o to, ze ja radsej risknem ze vyhodim nieco co budem potrebovat, ako by som mala premyslat a hladat vhodne umiestnenie.

    Liked by 1 person

  4. Inak co sa tyka detstva a toho “musiet”. Mam teraz dost zaujimavy zazitok z kempu. Mala som tam jedno dievcatko, poznam mamu, vychovava ju absolutne v duchu slobody, chodi aj na alternativnu skolu, kde slovicko “musiet” je takpovediac proti zasadam. To decko vobec neni v pohode. Nebola schopna fungovat bez toho, aby mi v jednom kuse nevisela na krku. So vsetkymi prejavmi ziarlivosti, ak sa niekto iny ku mne priblizil. Pritom nie ze by mala problem socializovat sa s ostatnymi. Vsetko ok, len okrem toho este potrebovala byt na niekom totalne napojena, bez ohladu na to ze uz dostavala aj negativne spatne vazby odo mna ze je to miestami uz neprijemne. Jedine, ked bola v poriadku a nevyzadovala to neustale, az fyzicke obmedzenie, ktore teda v jej chapani bolo objatim, bolo v case treningu. Ja ako trener som dost tvrda a nekompromisna. Musiet je uplny zaklad. Prisla si, to je za teba to “chciet”. Dalej ma nezaujima, makaj, driluj. A musis. No a toto boli jej jedine chvilky, kedy bola v pohode, mam pocit, ze si to vyslovene uzivala ze musi :D. Je to pre mna zaujimave poznanie. Aj “musenie” moze chybat.

    Liked by 1 person

    • No a teraz si mi nechtiac dala vysvetlenie na inú moju “špecialitku”, ktorú som do toho nevedela zamontovať – na tú kodependenciu. 🙂 Díkes. Ja som vedela, že sa to raz dozviem. 😀

      Like

  5. A este jedna vec. Mali sme tam jedneho sokoliara, velmi zaujimavo rozpraval o dravcoch. Oni nikdy nelietaju len tak. Vzdy len ked musia. To znamena, ked su hladne a musia nieco ulovit. Inak ne. Neoplati sa im to, setria energiu. Cize, ak ich vyslovene nejaky problem (konkretne hlad) nedonuti pohnut ritou (respektive kridlami), maju v pazi 🙂

    Like

    • To isté je aj s ľuďmi. Potrebujú stres. Keby si ráno nepotrebovala ísť na wecko, tak asi ani z postele nevstaneš. Ja rozhodne nie. 😛

      Hlad je tiež taký “stres”. Aj zvedavosť je “stres”. Keby nie stresu, spadneme do stavu “kaluž vody” a začneme zahnívať. 🙂 Myslím, že tu sa už dostávame hodne blízko k základnému princípu Univerza, aj keď nemám potuchy, aký je. 🙂

      Liked by 1 person

  6. podla mna deti musia mat pravidla. tiez mi to s mojimi moc nejde, ale ze vraj tie pravidla je nieco o co sa musia opriet. a teda, ked sa to nevychova v detstve, ze musis a tak to je. robime si tym laskavost, ze si pomáhame atd, tak uz je to tazsie neskor.. minule som sa starala o jedno dievcatko a teda mala som co robit, aby so mnou necvicilo. ja stale hladam, ze sak mozno nemusi.. ako som to mala ja v detstve. ale zase ked sa to presvihlo, ze ucit sa musi, musis mat jednotky a dvojky, zase som sa nevedela zrazu ucit.. takze spravna miera a podla toho kde. a teda rodicia to nemaju jednoduche, deti su rozne, rodicia su tiez rozni. je to vyzva kazdopadne pre oboch. je to signal, ze treba tu zapracovat, zejo. 🙂

    Like

  7. Práve sa mi spojili iné dve veci. Odmietanie štruktúry (ja s “hmotou” ako takou nemám vôbec problémy, ako to už povedala Matrioshka – hmota mi dáva pocit “bezpečia”; to bude asi aj potreba jej muža) a sústavné “nevidenie”. V mojom živote je niečo, na čo sa odmietam pozrieť, lebo by mi to dalo štruktúru, o ktorú nestojím. A tak aby nedošla štruktúra, oči sa rozostrujú a priestor sa zaplňuje chaosom.

    Pekný mentálny konštrukt. Ešte že či to tak aj je. 😉

    Like

    • A nemoze byt to tvoje nevidenie proste len podorou pocutia?Co si pamatam, tebe ide sluchovy kanal viac. Ak ho chces este viac vydrtit, vyradenie videnia by mohlo byt kvazi treningovou metodou.

      Like

      • 🙂 Lenže môj sluchový kanál sa vyvinul ako reakcia na nevidenie. Sedela som v triede v predposlednej lavici, nedovidela som na tabuľu a nechcela som dopredu, tak som sa musela naučiť počúvať. 🙂

        Liked by 1 person

    • inak aj ja som prave na nieco dosla. Prave mam docela depku a sebalutostne stavy. Aj ked je mi jasne ako sa mam k tomu postavit a ako tomu celit, vobec sa mi nechce. Akosi sa mi zda ze si v tej depke potrebujem oddychnut. Ked mam depku, tak nic. Ziadna energia, vsetko mi je jedno. Mam podozrenie, ze som si tie dovody na depku tak trochu zinscenovala, ked sa uz dostavila unava, aby som si mohla oddychnut v ulohe obete. Dufam ze to stihnem, kym sa bude dat 😦

      Liked by 1 person

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s