Toto je úvod z knižky Mary Morrisseyovej Creating Ignited Vision.

Ako ľudské bytosti sa rodíme ako snívači. Viete si spomenúť na časy, kedy ste boli mladí a skutočne ste verili, že všetko je možné – a nijaký sen nebol príliš veľký? Ako deti sme nikdy nepochybovali o tom, že jedného dňa môžeme vyhrať zlatú medailu a Olympiáde, vyliezť na Mount Everest alebo sa stať superhrdinom. Ale ako sme dorastali do dospelosti, väčšina z nás sa čoraz viac dištancovala od svojich snov. Dialo sa to tak nenápadne, že sme si to často vôbec neuvedomili.

Najprv sme začali spochybňovať naše schopnosti. Potom sme sa časom zo strachu pred pochybením a odsúdením stiahli do svojej zóny komfortu, kde sme sa cítili bezpeční. A nakoniec sme sami seba presvedčili, že to je to miesto, kam patríme – a že aj keď sa necítime celkom naplnene, toto je, ako veci majú byť.

Zaplavili nás hlasy pochybností, strachu, nedostatku a obmedzenia, ktoré ovládajú veľkú časť sveta… A my sme začali veriť týmto hlasom, prijímali sme ich a dokonca sme sami k sebe hovorili ich tónom a ich slovami.

Takto sami sebe vyhovárame ísť za nešili snami, alebo dovolíme iným, aby nás o tom presvedčili. Nech už je to akokoľvek, odstrčili sme ich stranou a sústreďujeme sa na prežitie deň po dni… a hľadáme drobné potešenia, ktoré nás udržia nažive, spôsoby, ako zostať v pohode sám so sebou a vyhnúť sa bolesti z toho, že sme odmietli svoje sny.

Toľko Mary Morrisseyová. Akých detských snov ste sa po ceste vzdali vy? V čom vás naučili správať sa “rozumne”?

A ako by to vyzeralo, keby ste začali znova snívať – na plné pecky? 🙂