10 percent (by Santiguada)

(Obrázok: No len na seba pozri. Ako si už hore a podobne. Práve čítaš slová, a veľmi pravdepodobne pri tom ani nemáš chuť nikoho zahrdúsiť. Zaslúžiš si kávičku, ty moje malé úchvatné svetielko!)

Nedávno som s kamošom debatila o mojom článku. Skusmo sa pýtal, či to nie je len takých 10 percent, čo ukazujem.

Nuž – aj áno, aj nie.

Do istej miery prirodzene. Tie pre mňa najťažšie veci potrebujem najprv spracovať, a až potom o nich môžem písať (..a tak ich spracovávať ďalej. Nemám tu rozhodne že hotovo.)

Čo sa do úprimnosti zdieľaného týka, sme rozhodne vyššie ako 10. Keby som chcela byť len pekná, založím si Instagram.

Čo sa do farbistého vykresľovania môjho prežívania rodičovských strastí týka, to sme na 10.

Isteže by som vám mohla rozprávať o tom, ako od bezmocnosti a zúrivosti plieskam utierkou kuchynskú linku, trieskam dverami a hádžem voľačo o zem.

Alebo o skvostoch, ktoré ešte stále púšťam z úst, a ako sa pri tom zároveň prepadávam od hanby. (Za moje osobnostné dno považujem výrok ‘Nemám ti čo dať, nechcem ti nič dať’ a ‘Skap’.)

O skúsenosti, kedy som ju udrela po zadku a o tom, ako doteraz vidím pred očami jej prekvapenie a plač. A nie, nebolo to zo strachu o jej život, aj keď sa akurát snažila vrhnúť pod autobus. Bolo to zo zúrivosti nad faktom, že ma s prehľadom ignorovala a veselo sa pri tom smiala. (Že to ešte mám pred očami by značilo, že som to ešte neodrekapitulovala dostatočne. Alebo si ten pocit uchovávam živý, aby ma bolesť z neho stránila to opakovať.)

No nie je mojim cieľom zvrhnúť to tu na Modrého koníka.

Možno som zaujatá, ale myslím si, že každý rodič zažil momenty, kedy sa čudoval, že ktorá to bytosť z hlbín pekelných to cez neho práve prehovorila či konala. Že všetci sme tam (boli).

Nie je to koniec sveta. A hanba fakt, ale že fakt nikomu neslúži. Keď sa vyluftuje, zo zraniteľnosti sa stáva sila.

Ak sú moje články príliš víťazné, nech je to mojou oslavou seba a vás, že v tej celej divočine rastieme a nachádzame človečinu na rôzne spôsoby.

***

Stále si teda nie som istá, či to bude niekomu prínosné, no môžeme ešte zvýšiť percentáž.  🙂

Pozornosť mi pomohli zamerať Mamaryba a Iskra – vďaka ich odvahe hovoriť nahlas o tom, čo keď otvoríte, riskujete verejné lynčovanie.

Ako napríklad také zistenie, že sú momenty, kedy nenávidím vlastné dieťa.

Celé zle, že? Neviem ako vaše mysle, ale tá moja sa tohto stránila ako sa dalo. Vždy pri post-mortem analýze situácií, kedy som videla na červeno a kontrolu začínalo preberať niečo iné, ubzikla. Ako komáre. Lenže keď máte komára v spálni a už raz viete, že tam je, už ho buď dostanete alebo nespíte. Už keď raz viem, nedá sa mi ‘od-vedieť’.

Chcelo kopec odvahy si to najprv priznať sama pred sebou, a potom kopec odvahy o tom niekomu povedať. Že dokážem v prítomnosti svojho dieťaťa- spúšťača cítiť bolesť, odpor, zúrivosť, beznádej, a nakoniec nenávisť.

Môj návrh znie – keď je to škaredé a vlastníme to, nepozerajme preč, lebo ono to samé nezmizne celkom určite.

Potom, keď to vidíme a nebodaj by sme sa za to chceli hanbiť, vykašlime sa na to. Že podľa ideálu Rodič cítime tieto strašné a neprípustné emócie. Nemrhajme energiou na to, že ich budeme tlačiť späť, premaľovávať, alebo tajiť.

Radšej s tou energiou stalkujme. Hľadajme tŕň, ktorý dieťa spúšťa. Je to naše, nie jeho. Ono to len spúšťa (veľmi, veľmi efektívne). Ja za tým spravidla nachádzam neošetrené zranenie alebo nevhodný myšlienkový vzorec.

Vkladajme tú energiu do mindfulness – vedomej prítomnosti. Keď rozvíjajúcu sa emóciu zachytím včas, som schopná ju lepšie (a bez menších škôd na okolí) ukorigovať. Keď som nepozorná k tomu, ako sa cíti moje telo, moje pocity a čo hovorí môj vnútorný pokec, stane sa ľahšie, že sa emócia vyšpičkuje a zastihne (inými slovami, zmetie) ma väčšou silou a nepripravenú.

Môj tŕň je môj príbeh a pocit Nezaopatrenej. Nenaplnenie mojich potrieb dáva za pravdu hlasu ktorý hovorí, že na mne nezáleží. Keď nie som pozorná a dovolím tomuto hlasu začať rozprávať príbeh o tom, ako si nezaslúžim, pretože toho nie som hodna, zažívam intenzívnu bolesť (subjektívnu, ale o nič menej skutočnú). Prídem si bezmocná ten stav zastaviť, a môj emočný vzorec používa nenávisť ako spôsob, ako istým spôsobom ‘neumrieť’.

***

Čo mi pomáha, sú life hacky (zlepšovače života).

Okamžitá úľava – uvoľnenie červenej energie  hlasom. Tu robím dvojako. Buď si pustím Rytmusa – pretože zatiaľ jediný dosahuje vo svojich textoch kadenciu výrazov, ktoré mi v tom momente lahodia a výrazne uľavujú.

Alebo to robím cez hlasné spievanie spoluhlások (a nazdávam sa, že robím toning.) Momentálne mi najviac pomáha tónovanie ‘a’. A kebyže sa s vami mám podeliť o jednu pesničku, ktorá toto otvára, je to táto. Prakticky nepotrebujete slová a vystačíte si len s tou jednou samohláskou. Navyše ma vie statne dobiť energiou.

Prevencia – Prebrať zodpovednosť a starať sa o svoje potreby. Mať kvalitnú dennú rutinu. Čo v nej je, je na vás – vy potrebujete vedieť, čo vám funguje. U mňa je to kombinácia rozumná strava, dostatok oddychu (aj na úkor toho, že z mojej dlážky sa dajú odoberať vzorky novovzniknutých civilizácií), a najmä ničím nerušený čas na mentálnu hygienu – sedieť iba sama so sebou.

Keď som bdelá a vyrovnávam svoj stav energie priebežne, neobjavujú sa pocity bezmoci; nedostávam sa do stavu, kedy vidím na červeno; a nezažívam nenávisť.

Prevencia – Prebrať zodpovednosť za svoje vzorce. Emočné a myšlienkové vzorce sú prepisovateľné. Náš mozog a nervová sústava sú schopné meniť svoju štruktúru a vytvárať nové spojenia.

A presne o tom sa chystám písať najbližšie. Buďte ako Azuritko – tu, keď sa vrátim. 🙂

 

2 thoughts on “10 percent (by Santiguada)

  1. 🙂 “Neprípustné emócie”… Kto hovorí, ktoré emócie sú “prípustné” a ktoré nie? Keby boli podľa vyššej sily “neprípustné”, nebudeš ich cítiť… To dieťa (a u mňa mačky) sú len nástroj, ktorý z teba vyťahuje na povrch všetko, čo by inak zostalo ukryté. A tie tvoje “nechcem ti nič dať” alebo “skap”… našťastie, nik nebol pri tom, keď padali u nás. Na hlavy mačiek, ktoré som si vybrala k sebe a ktoré sú mi ako deti. 🙂

    Je to dokonale zrkadliaca plocha. Uvidíš v nej všeličo – aj to, čo nechceš. Hlavne to, pretože veď nejako sa to musí dostať do tvojho vedomia, nie? A potom sa ide na lov komárov…

    Ale niekedy uvidíš aj to, čo ti dodá silu do života. Napríklad na ich prejavoch. Alebo ako ja, keď som robila tie inštruktážne videá ku kurzu a v svojej mimike a gestike som videla svoju mamu… a odvtedy mi chýba kúsok menej. 🙂

    Univerzum nie je milosrdné. Naloží ti toľko, koľko uvládzeš, a ešte kilečko naviac, aby ťa donútilo pracovať na tom, aby si zajtra vládala uniesť o kúsok viac. Ale nie je ani náš nepriateľ. Primárny zákon Univerza je, že energia musí tiecť, inak Univerzum kolabuje. A ak nejaké naše presvedčenie vytvára zúžený prietok energie práve naším “životným bodom”, no tak sa urobí všetko pre to, aby sa ten prietok rozšíril – tlakom, príkoriami, bolesťou, čímkoľvek. Žiaden zadok nemá glejt začať obrastať machom. Energia musí tiecť.

    Pamätám sa, keď som si vynašla formulku “aj to som ja”. Hovorila som ju spočiatku so slzami v očiach, pretože sa mi vôbec nepáčilo byť “aj týmto”. Ale po čase som ju potrebovala menej a menej a prešlo sa na “beriem na vedomie (a kaki na to)”. Ak je v tebe niečo zavrznuté, presne ako hovoríš – potrebuje sa to dostať von. Niekedy aj cez “neprípustné” prejavy – pretože sú jediný ventil, ktorý v danom okamihu máš. Ako to viem? Pretože viem, že si v podstate dobrý človek (všetci sme) a keď reaguješ divne, tak z nejakého dôvodu nedokážeš inak. Zaujímavé je nájsť ten dôvod – prečo také silné slová, prečo pri zdanlivých prkotinách… Lebo tie prkotiny nie sú zdanlivé a povedať “skap” nie je riešenie ani pri svetoborných veciach. Je to len silná emócia, ktorá sa snaží uloviť tvoju pozornosť a usmerniť ju na situáciu, pretože práve máš dostatok osobnej sily na to, aby si situáciu odstránila naveky. 🙂 Je to ako sny – keď sú hrozné, tak nato, aby sme si ich všimli. To je jediný spôsob, akým Univerzum dokáže usmerňovať našu prelietavú pozornosť – desením alebo nadšením, až ti jazyk vylezie z úst. 🙂

    Liked by 3 people

  2. ženy vy ste krásne bosorky. Všetko vám papám aby som nepoužila neprípustné žeriem.
    Santiguada, na mojej dlážke sa tiež prejavuje chuť prírody vytvárať nové kolónie a osídľovať. A nie len tam. Tak rôzne po byte! Vlastne som tvorivou a ničivou silou v novom odvetví! PSSS mega.
    A deti. Celý víkend mi šlo hlavou jasné, že sa ich ani toho, čo vo mne spúšťajú nezbavím a že mi to najvyššie múdro bude nakladať, kým tu tvorivú silu a osídľovanie nezačnem inštalovať hlavne v mojich presvedčeniach. JE to ale úplne jedno, pokiaľ urobím max pre to aby z toho života, čo som dala vyrástli funkčné bytosti, ktoré sa nerozsypú ale nebudú ani pritvrdé. Keď z mojich detí vychovám neneutonovstku tekutinu, schopnú tiecť cez prekážky a dosť pevnú na to aby sa mohli spoľahnúť na seba a na seba! vzájomne.
    Je jedno koľko chýb. Podstatné je, že neustále.

    Liked by 2 people

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.