“Nie som k dispozícii.”

Už minule som nahryzla tému zrkadlových neurónov. V knižke, čo teraz čítam (Olaf Jacobsen: Ich stehe nicht mehr zur Verfügung),  je o tom viac a s príkladmi,  tak sa k téme vraciam.

Téza je tá, že cez zrkadlové neuróny sme navzájom poprepájaní a dokážeme jeden z druhého sťahovať informácie – a hlavne nálady. Že teda naše “náhle emocionálne stavy” môžu byť zapríčinené tým, čo práve prebieha v inom človeku. Ide o akúsi “kontamináciu” rozpoložením toho druhého… Jacobsen je terapeut, robí “voľné konštelácie” (nech už to je čokoľvek), kde iní ľudia na základe toho, že sa nám dajú k dispozícii, potom rozohrávajú situácie z nášho života a my môžeme sledovať dynamiku za nimi.

Celá Jacobsenova knižka je postavená na princípe “dať sa k dispozícii” pre situácie,  teda pripustiť si ich a potom ich prežívať také, ako sa poskladali. Alebo, ak ich také prežívať nechcete, tak  si povedať “nie som k dispozícii”. Bola som presvedčená, že som to sem už dávala, ale akosi neviem žiadny taký článok nájsť, takže to berte súčasne ako návod na “sebaobranu” 😛 . Ja to používam už roky a funguje to.

Ak sa niekomu dáte “k dispozícii”, môžu sa dostaviť pre vás neobvyklé pocity. Ale platí to nielen o ľuďoch, ale aj o organizáciách – o firmách, kultúrach, ale aj myšlienkach (a teda sektách). Postavte sa im k dispozícii (=vystavte sa im bez definovaných osobných hraníc) a  spôsob, akým cítite, sa začne meniť. Zakaždým, keď sa niečomu “dáte k dispozícii”, prispôsobuje sa vaša vibrácia a dostáva sa do rezonancie s tým, čomu ste sa dali k dispozícii. Prebieha to celkom mimovoľne, ako si neskôr ukážeme.

Má to ešte jednu zákernosť, s ktorou potrebujeme počítať: rezonancia sa dostavuje aj vtedy, keď na daného človeka/vec/myšlienku/organizáciu čo len pomyslíme.

Na jednej strane je to ohrozenie, na druhej aj obrovská šanca. Jacobsen spomína na svojho žiaka klavíru, ktorý bol nadšencom jedného vynikajúceho pianistu a stále chcel vedieť hrať tak, ako ten. Jacobsen vtedy žiakovi navrhol, aby sa do toho slávneho pianistu na chvíľku vžil a predstavoval  si,  že ním je (“dal sa mu k dispozícii”) – a jeho hra na  klavír sa skokovo zlepšila.

Keď sa niekomu “dáme k dispozícii”, môžeme sa od neho intenzívne učiť. Ale čo presne sa od neho učiť budeme, to závisí od našich prianí a nastavenia rovnako, ako od vnútorného nastavenia a prianí toho druhého.

Napríklad učiteľ v škole preberá zodpovednosť za svojich žiakov. Žiaci sú mu podriadení, musia potláčať vlastné priania – a tým sa “dávajú k dispozícii” svojmu učiteľovi. Tak sa medzi učiteľom  a žiakmi vytvárajú rezonancie aj vo vnímaní. Preto žiaci vycítia nerovnováhy v osobnosti učiteľa a vedome alebo nevedome sa správajú tak, že učiteľa posúvajú až na jeho osobné hranice.

Žiaci sa svojho vnímania nedokážu zbaviť, pretože sú natesnaní do roly, ktorú im školský systém predpisuje. Sú pocitom, ktoré sa na nich prenášajú z učiteľa, bezmocne vystavení – a bezmocnosť plodí frustráciu a odpor voči určitým učiteľom.Žiaci len hrajú rolu, ktorú v nich podvedome vyvoláva vibrácia učiteľa. Preto napríklad aj  nevypovedané presvedčenie učiteľa,  že niekto je alebo nie je výnimočný žiak, dokáže v žiakovi vyvolať patričnú rezonanciu a zmeniť jeho prístup, pocity – a výsledky.

Keď sa žiaci napríklad správajú k učiteľovi drzo, môže byť príčina v tom, že učiteľ je precitlivelý na pocit vlastnej hodnoty a na hodnotenie inými. Možno v detstve mal nepríjemné zážitky s posudzovaním zo strany prostredia a vytvoril si pre tieto prípady obranné mechanizmy. A pretože sa často stávame práve tým, čo sa snažíme potlačiť alebo odstrániť, mohol si učiteľ v priebehu života sám vytvoriť posudzovačné a znevažujúce reakcie. Jeho žiaci z neho vycítia posudzovačnosť a zrkadlia mu ju podvedome z pozície svojej roly.

Alebo ak žiakom chýba motivácia a chuť na vyučovaní, môže to byť signál, že učiteľ sa cíti bezmocne, pretože mu chýba nápaditosť, ako žiakov zaujať. Takýto učiteľ možno v svojom vlastnom živote bojuje s ochablosťou — a jeho študenti mu ju vďačne zrkadlia.

Sebaistý učiteľ, ktorý nemá problém prijať a spracovať hodnotenia (a niekedy aj kritiku) iných a nemá problém otvoriť sa iným pohľadom, si svojich žiakov skôr získa.

K tomuto mám vlastnú skúsenosť. Mali sme na dlhodobé zastupovanie slovenčinára, ktorého sme zbožňovali. My sme boli hormonálne rozhodení puberťáci a on zas patril do kategórie tých, čo si voľkajú v sprisahaneckých teóriách. Bol zábavný, nekonvenčný a extrovertovaný. Viseli sme mu zbožne na perách. A postupne náš obraz sveta dostával viac a viac odtieňov čiernej, až sa premenil na nechutný tunel príkoriami a nevraživosťou zo strany prostredia… Vôbec sme si to neuvedomovali, ale anarchizoval nás.

Našťastie, naši rodičia to vnímali a na ktoromsi rodičovskom združení sa rozhodli, že učiteľ musí preč. Na to sa celá trieda ako jeden muž vzbúrila a šla do štrajku – ešte aj také poslušné ovečky ako ja! Samozrejme, nič sme neuhrali, učiteľ odišiel, špás prestal – a odrazu sa nám uľavilo… Do nášho vnímania sa znova vrátilo svetlo, zábava a radosť zo života. 🙂

(A teraz si uvedomujem úžasnú synchronicitu. Včera som mala problém s predstavou “benevolentného Univerza” a hodne ma to vnútorne rozhodilo – natoľko, že som hľadala pomoc v svojej rozvojovej skupine. Tam som pomoc síce nedostala (ako aj inak, keď obvykle tam ja radievam iným 😕 ), ale dnes ráno som čítala túto pasáž a pri nej sa vynorila dávno zabudnutá spomienka… To Univerzum asi nebude až taký pes, akého z neho robím ja!  😛 )

No a než to s tými zrkadlovými neurónmi v priamom prenose uzavrieme, tak ešte jeden príklad z knižky Jacobsena: Chlapík Martin sa vracia domov. V kuchyni objaví kopec špinavého riadu a prepadne ho pocit znechutenia. Bolo by treba riad umyť, ale Martinovi akosi chýba energia.

Z nášho pohľadu je tento pocit nechuti rezonancia na niečo, čomu sa práve “dal k dispozícii”. Martin potrebuje zistiť, čomu sa to dal k dispozícii, aby s tým mohol niečo urobiť a nie len ukončiť deň s pocitom znechutenia. Napríklad si pri pohľade na riad mohol spomenúť na svoju matku, ktorá vždy nástojila na tom, aby sa povinnosti a nechutné veci urobili ako prvé. Martin sa mohol dať k dispozícii tejto spomienke. Je jasné, že keď si spomenul na nátlak z jej strany, pocítil znechutenie a odpor, pretože na tlak vždy reagujeme znechutením a odporom. Ale nátlak má aj druhú stranu mince – vytvárame ho len vtedy, keď sa sami cítime bezmocní a znechutení. A hoci Martinova matka nie je v  tejto chvíli prítomná, spomienka na ňu mu mohla vyvolať pocity odporu a znechutenia. (Pamätáte? Aj spomienky a predstavy nás vedia vtiahnuť do rezonancie…)

Martin môže tento pocit vynulovať tým, že si vedome povie, že mu “nie je k dispozícii”, a ide sa vytešene venovať niečomu, čo rozhodne nevyzerá ako umývanie riadu.

Ale spomienkana matku a jej buzerovania nemusí byť Martinov prvotný spúšťač. Možno si svoje znechutenie odinterpretoval ako “nechce sa mi do toho a je to príznak, že som lenivý – odjakživa mám s lenivosťou problém”. Lenže po takomto sebazhodnotení sa cíti Martin ešte horšie  – nielenže nemá chuť umývať riad, ale navyše si prichodí ešte aj ako najväčší neschopák pod slnkom. K nechuti sa pridalo ešte aj čierne svedomie. Tomu sa Martin vyhne, ak si svoju nechuť preinterpretuje: “Moja nechuť je znak toho, že sa mi ešte nechce ten riad umyť – z dôvodu, ktorý práve nepoznám.”

🙂

A do sveta plného čiernej a znechuteia sa znova vracajú farby a radosť. 🙂

3 thoughts on ““Nie som k dispozícii.”

  1. potvrdzujem 🙂 my čo sme knihu nečítali sa veľmi žalostne musíme dovtipovať že takéto “funkcie” existujú
    ale už sa mi to potvrdilo viacerými ušoférovanými konfliktami, keď druhá strana v návale negatívnej energie mala dojem že som to ja, kto jej vysiela negatívnu energiu, pričom ja ma tuty viem, že u mňa bola v tom čase vztýčená biela vlajka, alebo dokonca snaha o vyžarovanie uzmierenia, aj tak som zároveň vnímal aj tie mračná od proťajška.
    v prvých zážitkoch som sa divil kde sa vo mne zrazu objaví strach, zlosť, keď ju nemám, ale už ma to naučilo ako je to s prenosmi energií a emócií, a beriem to tak, že radšej vedome budem vyžarovať do zlostníka moje uzmierenie aj naďalej, a tie krátkodobé zlostné “vánky z vonku” ignorujem, len ako čítanie.
    u ľudí to zvládam, u mačiek nie 😀 tam nevidím nič, ale aj u psov cítim že akonáhle vnímam ich strach, oni si myslia že to je môj strach, tak ho musím tíšiť aj u seba aby sa nerozbrechali :)))
    možno aj tieto funkcie, boli dôvodom, prečo don Juan vyzýval Castanedu, “nebyť dosiahnuteľný”, a že je to iné ako “byť nedosiahnuteľný” – že nejde o to, nemať nikoho, nebyť s nikým, skrývať alebo vyhýbať sa všetkým

    Liked by 2 people

    • Vidíš… To s tým Castanedom som nevedela. Neporiadne čítam 😉 . Ale dáva mi to dokonalý zmysel… Dnes mi všeličo začalo dávať dokonalý zmysel.

      Čo sa týka mačiek, tiež do teba premietajú. Mám jedného autistického kocúra, ktorý ti robí zle a driape, ale pritom sústavne vysiela “maj ma rada, potrebujem, aby si ma mala rada…” A tak ho mám bezvýhradne a napriek škrabancom a kúsancom rada a on už po ôsmich rokoch aspoň nehryzie, hoci ešte niekedy drapne. Ale už sa naučil, že keď sa bojí, stačí zajačať a ja ho prídem ratovať, takže už toľko nevysiela “daj mi hlavne pokoj!” 🙂 , čo sa prejavuje tým, že mi kedy-tedy prinesie kožuch na pohladkanie. (Hoci, keby si ho vedel predtým vyzliecť, tak to asi urobí a len mi ho podstrčí a sám sa bude z diaľky prizerať. 😉 )

      Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.