Ako sami sabotujeme svoj rast a vyhojenie

Dnes sa idem podeliť o ďalší humorný zážitok z energetického tréningu s Jefferym Allenom. V súčasnom týždni sa venujeme cíteniu energie, hýbaniu energie, napájaniu sa na zemskú, kozmickú a hojivú energiu a sebaliečeniu. Musím povedať, že zatiaľ frčím dobre – nie ako minulý týždeň, kde sme sa učili nájsť bod v tele, z ktorého sa vieme napojiť priamo na akašu, ale keď som ho skúsila využiť na pokec s Otcom, tak mi skoro rozhodilo lebku a počula som len jeden obrovský hukot, až kým sa doňho neozval Otcov  hlas: “Choď nižšie!” Tak som šla o poschodie nižšie, do bodu fokusu, ale znova len: “Choď ešte nižšie a vytvor mi priestor!” Až keď sa mi podarilo pozornosť stiahnuť niekam na úroveň hrdla, hukot ustal, všetko sa vyčistilo a dostala som znova vizuálne vnemy; vyrobila som pre Otca scenériu, aby do nej mohol vstúpiť, a tam mi vysvetlil,  že som si zvykla napájať sa na nich z mojej bežnej pozornosti a keď to skúšam z Vyššej Mysle, nemám na to prostriedok a je to priveľká energia na mňa, aby som ju utiahla.

Takže sa potrebujem naučiť napájať na nich aj odtiaľ, pretože inak je mi moja Vyššia Myseľ na figu 😉 .

Ale späť k pondelňajšiemu tréningu. Jeho súčasťou bolo, že Jeffrey Allen popísal bežný proces rastu/vyhojenia, ktorým prechádzame. A – ak aj inak – hneď som sa v ňom našla… 😳

Cyklus predčasného poľavenia

Začneme s nejakou novou aktivitou a cítime sa pri tom dobre. To nás nadchne, vidíme okamžitý účinok, cítime sa pri tom dobre a začneme si hovoriť, že toto už budeme cvičiť do konca našich dní.

Ale rýchle, viditeľné výsledky sa po čase spomalia, začína sa zdať, že sa náš pokrok zastavil, a to nás vedie k presvedčeniu,  že daná vec predsa len nie je pre nás to najlepšie – a tak v nej nepokračujeme.

Na príčine nie je naša babravosť, netrpezlivosť či lenivosť, ale najčastejšie to, že nevieme správne zaobchádzať so zmenami energie, ktoré sme novou aktivitou spustili.

Každá novinka totiž vytvára v organizme energetický výkyv. To isté sa týka aj vyhojenia – ak niektorá oblasť nášho života bola následkom obmedzujúcich presvedčení odstavená od energie a odrazu do nej tú energiu vpustíme, rozkýveme tým celú našu doterajšiu rovnováhu. Napríklad pri liečení reiki energeticky atrofované oblasti najprv príšerne bolia – a  človek  má tendenciu myslieť si, že liečenie nezabralo, a skúsiť radšej niečo iné. Aj po psychickej stránke, keď vyhrabeme na svetlo božie nejakú temnú spomienku, potrebujeme ju najprv spracovať, aby sme sa jej zbavili, nie prejsť skúšať inú terapiu!

Proste tie nechutné okamihy stagnácie a bolesti sú súčasťou rastu. Bez nich to nejde. 😕 Raz ktorýsi športovec povedal: “Keď to bolí, práve sa ti buduje svalstvo.  Ak to nebolí, je to premárnený čas.”

Keď si ich nedoprajeme, tak sa náš rast zastaví. Budeme skákať z trendu na trend, ale skôr, než dosiahneme skutočne hodnotné výsledky, už nás to otrávilo a frčíme na niečom novom.

Prečo k tomu dochádza?

Na to potrebujeme pochopiť, ako vyzerá náš obvyklý proces rastu/vyhojenia a čo sa počas neho energeticky deje.

Prvá fáza je, keď sa rozhodneme pre osobný rast. Téma je nová, rýchlo sa orientujeme a cíti sa to dobre. Náš fokus je jasný a nové poznávanie a prežívanie začína okolo nás vykresľovať nový svet – taký, ktorý sa nám páči. Máme pocit, že naberáme, že z aktivity niečo získavame.

Ja si v tomto kontexte pomôžem mojím cvičením žam žungu. Keď som s ním začínala, neustála som ani 3 minúty. Po pár dňoch to už bolo 5 minút, potom 10, 15, až nakoniec keď bolo treba, ustála som aj hodinu a pol v kuse (ale to už bolo fakt treba “treba”! 😛 ). Bol  tam rýchly pokrok, videla som na počte odstátych pesničiek, ako sa to zlepšuje, a navyše som sa cítila oveľa pevnejšia a koncentrovanejšia.

Potom nastáva fáza, kedy sa danou aktivitou začnú z nášho systému uvoľňovať nevhodné energie. Samozrejme, najprv tie, čo idú ľahko… Stojíte ako strom v polomeditatívnom stave a odrazu vám začnú praskať obruče milovaných, ale úplne úchylných obmedzujúcich presvedčení… Samozrejme, že sa to cíti úžasne! Vidíte, že to s vami robí zázraky… V tejto etape som mala množstvo mimotelových zážitkov a dostávala som hravo odpovede na veľmi komplexné otázky. Tak ma to nadchlo, že som neodolala a vzala som žam žung “von” – začala som doňho uvádzať iných na podobnej ceste ako tá moja. Proste som sa potrebovala s prostredím podeliť o jeden fantastický nástroj.

Lenže… zatiaľ hovoríme o ľahko uvoľniteľných energiách. Ešte stále niečo robíme a vidíme okamžité benefity. Cítime sa vytešene, nadšene a optimisticky. Zbavujeme sa obmedzení… u ľahko odstrániteľných vecí.

Ako pokračujete hlbšie a hlbšie vo vyhojovaní, začína sa uvoľňovať zavrznutá,  skutočne ťažká a nechutná energia. To, že k tomu dochádza, zistíte ľahko – začnete byť útoční, vzťahovační, netýkaví a všetkým preťažení. Veľmi  často sa to navonok prejaví ako hnev – všetko vás štve. Necítite sa dobre vo vlastnej koži a potrebujete nájsť niekoho, komu to zosobníte 😉 . Napríklad na tréningu čchi kungu som v tejto etape začala neznášať našu cvičiteľku. Iste, bola svojská, ale to neznamenalo, že bola zlá – len ja som ju vtedy tak potrebovala vidieť. Jednoducho som sa stala neznášanlivá, pretože sa u mňa čosi čistilo. (Dnes si myslím, že to bola netrpezlivosť.)

Takže najbližšia vec, ktorú urobíte, keď sa začne vynárať ťažká energia, je označiť vinníka. Nie je vám dobre, zmietajú vami emócie (aj také, o ktorých ste ani netušili, že existujú, pretože ste ich tak dôkladne vytesnili). Začnete špekulovať, čo je na príčine – najčastejšie vo verzii “kto mi to robí?!”  Zostanete zlostní a defenzívni a snažíte sa nájsť niekoho, koho treba potrestať.

Pri mojom žam žungu napríklad došlo k tomu, že jeden z tých, ktorým som to sprostredkovala, sa začal štylizovať do gurua, ktorý to učí iných… a to ma naštvalo. Uvedomovala som si, koľko som to študovala a skúšala ja, než to začalo chodiť, a necítila som sa ako majster, a teraz niekto, kto to poznal len odo mňa, sa tváril ako majster… Bola som zlá a útočná – a najhoršie na tom bolo,  že som sa v tej pozícii cítila oprávnene.

Vlastne až teraz, keď z toho urobil Jeffrey Allen tému, tak som si uvedomila, čo sa vtedy so mnou dialo. Hlboko vnútri ukrytý pocit nedocenenia a konkurencie, o ktorom som ani netušila, že ho mám, vyplával na povrch. A pretože som netušila, že niečo také mám, tak to pripíšeme veci samotnej – teda ja žam žungu. Zanevrela som naň. Ktosi ho v mojich očiach znesvätil. Fantastický nástroj stratil auru fantastickosti. 😦

Najbližšie, čo urobíme, je, že s tým praštíme. Buď danú vec opustíme, alebo na niekoho zaútočíme. Čo urobíme, to závisí od nášho naturelu – ak sme od prírody extrovertnejší, tak asi zaútočíme. Ja som introvert a taký ten pasívno-agresívny typ, takže som prestala so žam žungom a opustila som prostredie, v ktorom bol “znesvätený”. (To robím zakaždým. Keď niekto “urazí” moje hodnoty – o ktorých, mimochodom, obvykle nerozprávam 😉 – uznám, že môže mať iné, ale súčasne uznám, že ho okolo seba nepotrebujem. 🙂 Možno ďalšie samonastolené obmedzenie, ktoré sa pri nejakom najbližšom kurze začne čistiť a niekto si to parádne ob… ob… odskáče. 😛 )

Keď  sa rozhodneme opustiť,  tak to väčšinou vyzerá tak, že vyhlásime, že nám niečo za to nestojí. Keď sa rozhodneme zaútočiť, to si asi viete živo predstaviť. Padajú hlavy a rúcajú sa vzťahy. V našej hlave je na vine vždy ten druhý; nikdy nie my. Preto je také ľahké začať na túto osobu útočiť – a navyše sa to cíti dobre, pretože práve uvoľňujeme časť tej zavrznutej, ťažkej energie. V podstate sme sa však len postavili do pozície Obete, ktorej sa dejú nepekné veci bez jej zavinenia. To nám dodáva pocit, že na náš hnev máme právo. Všetky tie ťažké energie, ktoré z nás vyliezajú, aby sme sa ich mohli zbaviť, zvesela a bez veľkého uvažovania vykydneme do nášho prostredia – a začínajú sa nám  vracať ešte aj odtiaľ. 😉

Týmto správaním narobíme viac zla ako úžitku. Už to prestáva byť o získavaní nejakého benefitu z toho, čo sme pôvodne začali robiť, a premení sa to na hru odplaty. Nepoškodzujeme len vzťahy, ale aj našu motiváciu a naše zdravie. Sme vo vnútornom kŕči, kde niečo sa prediera navonok, aby sme si to všimli, ale my to odmietame vnímať a miesto toho bojujeme proti ľuďom, ktorí sú pre nás len zrkadlom toho, čo lezie z nášho vnútra von… Naša frustrácia rastie a nemá sa ako odplaviť. Ak sa nenaučíme ju nejakým spôsobom uvoľniť, môže viesť k tomu, že zaseknutá energia oslabí náš imunitný systém a vynorí sa nám nejaká choroba.

Niekedy to trvá aj niekoľko rokov – a potom dostanete napríklad žalúdočné vredy. 🙂

Predpokladám, že ste sa v tom všetci niekde našli. Je to totiž veľmi prirodzený spôsob, akým reagujeme na uvoľňovanie energií, na ktoré nemáme vybudované rutiny. Pretože poškodzujú náš sebaobraz, bojujeme s nimi. A čím dlhšie s nimi bojujeme, tým dlhšie si ich udržiavame v našom energetickom tele. A čím urputnejšie s nimi bojujeme, tým hlbšie rany nám spôsobujú. 🙂

Ak všetko dopadne dobre a vy ste nenarobili okolo seba chaos, začnete sa postupom času dávať do poriadku, pretože aj ten urputný zápas s negativitou ju svojím spôsobom čistí – len to trvá neúmerne dlho.

Ale ako z toho von?

Len čo zistíte, že ste zavrzli a stávate sa podráždení, prestaňte si komentovať a prestaňte hľadať vinníka. Potrebujete sa negativity zbaviť, nie zvyšovať ju!

Stiahnite svoj vnútorný analyzátor na minimum (predstavte si to ako stmievač, kde navolíte, aké silné svetlo – v našom prípade temnotu – chcete v najbližšom čase znášať); ja ho sťahujem zakaždým na nulu. Potrebujete si uvedomiť, že čokoľvek si váš mozog myslí, že je problém, nie je vôbec nijaký problém. Náš mozog je totiž náramný detailista a tak mu chýba schopnosť postihnúť veľký obraz (pokiaľ ste si ho na to nenatrénovali). Problém leží obvykle niekde celkom inde – vo  vašej vlastnej energii/reakcii a tom, že ju potrebujete rozpustiť.

Takisto potrebujete prestať hľadať “vinníka”. Uvedomte si,  že prechádzate jednou etapou svojho rastu a tá jednoducho vyzerá takto; nikto za to nemôže, je to len ďalší fakt života. Vysoký plot, za ktorým sa nachádza záhrada plná toho najvoňavejšieho, najsladšieho ovocia. Takže môžete začať vykrikovať, kto tam ten plot postavil a nech ho okamžite odstráni – alebo plot proste preleziete a idete sa pásť. 🙂

A aby ste prestali okolo seba šíriť svoj zmätok a bolesť, potrebujete prestať hovoriť o tom, čo vy vnímate ako problém. To je len váš zmätok a bolesť, ktoré z vás hovoria. Problém  je pravdepodobne niekde celkom inde… takže je zbytočné fokusovať sa na niečo, čo pravdepodobne zmizne samé od seba, keď sa vysporiadate s tým, prečo vás daná  vec bolí a mätie. Keď nebudete hovoriť a rozoberať, nevnesiete si do existujúcej stability dodatočný chaos.

Odpovede, ktoré potrebujete, prídu z vášho vnútra. Takže sa potrebujete stíšiť,  uzemniť a meditovať. Choďte do meditácie bez očakávania. Keď vás vec trápi, tak sa pravdepodobne aj meditácia bude okolo nej točiť… Keď si spomeniete na môj pokus napojiť sa na Otca z úvodu tohto rozprávania, tak tesne pred tým, ako som začula jeho hlas, mala som slabý záblesk obrazu – v celej tej žiare sa objavil dve bubliny a postupne sa k sebe priblížili, až sa dotkli. Okamžite som vedela, že to je povel, aby som sa vrátila “späť do stáda”.

A keď už sa veci znovu rozhýbu, nezabudnite na vďačnosť. (A ak ste ešte celkom netratili svoj zmysel pre humor, nezabudnite sa nad sebou zasmiať. Prípadne napíšte nejaký takýto zážitok do komentárov. 🙂 )

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.