Niekedy najťažšia vec na svete je nezačať sa neznášať. Správy, ktoré od prostredia dostávame, nie sú vždy priaznivé – a to ani vtedy, kedy nás ľudia okolo nás milujú… Každý sme istý typ a ak sa napríklad od rodičov dosť odlišujeme, narážame u nich na nepochopenie – a to je tiež taká nepriaznivá správa o nás… V detstve celý náš svet sú oni. Prečo my do toho sveta nezapadáme? A ak niektorý zo súrodencov je rodičom “bližšie”, správa sa ešte zosilňuje. Možno ho budú viac chváliť. Možno ho budú viac podporovať a klásť vám za vzor. A odrazu sa môže do vášho detského vnímania vkradnúť pocit neviditeľnosti, nedôležitosti, nepostačovania. Nie ste “dosť dobrí”.

Na to som vytiahla úryvok z Čiernej mágie (Voľný pád 3):

Počúvala som, ako hodiny na stene tikajú. Keď sa do toho zamiešal nový zvuk z dosky stola, pozrela som nadol. Podo mnou sa objavila kvapka a už k nej pribudla ďalšia. Uvedomila som si, že mi znova tečú slzy.

“Bude dobre, Janička,” povedal láskavo Milo.

Utrela som si líca. Nenávidela som sa za tú slabosť.

“Prepáč,” povedala som. “Už sa to nestane.”

“Ty akosi nechápeš… Čím to je, že sa tak nekonečne neznášaš? Prečo si nechceš dovoliť žiť a dýchať?”

Pokrčila som plecami. Na okamih ma ovládla ľútosť, že som poľavila a pokúsila som sa dať priestor tomu strašnému tlaku, čo som nosila v sebe.

“Aký je to pocit? Keby si mala vymyslieť nejakú situáciu, čo by ho vyjadrovala, ako by vyzerala?”

Ani som nemusela dlho premýšľať. “Vystúpiť z cesty. Nezavadzať. Dať iným priestor na úkor môjho priestoru. Nevytŕčať. Nezúčastňovať sa. Byť len pozorovateľ.”

“Kedy sa ten pocit dostavil prvýkrát? Odkedy si ho pamätáš?”

Sedela som, miešala som kávu a spomínala som. Nebolo to vôbec jednoduché… S pocitom nepatričnosti, nevyhovovania, som sa už snáď narodila. Odjakživa som ho mala v sebe… ale nikdy mi neprekážal. Proste boli situácie, kde som nevyhovovala, ale boli to len situácie, nikdy nie výpovede o mne…

A potom som si spomenula. Mala som vtedy asi desať. Bola som u príbuzných na dedine na prázdninách. Ako mestské dieťa som si so sebou doniesla množstvo hračiek, o akých dedinské deti ani nechyrovali. Keď som videla dychtivé oči svojich sesterníc, vybrala som ich všetky z kufra a porozkladala na diváne. Sesternice a ich kamarátky sa okolo nich zbehli a začali sa v nich prehrabovať. Pretože okolo divánu nebolo veľa miesta, stále do mňa štuchali a ja som stále ustupovala a ustupovala – až som sa nakoniec našla celkom bokom, osamelá a zabudnutá, ako ich pozorujem hrať sa s mojimi hračkami.

Keby som nebola mala tie hračky, nie som pre nich zaujímavá.

Neviem, prečo sa ma to vtedy tak dotklo. Možno preto, že moja mama mala v to ráno dosť ostrú diskusiu s mojou tetou, u ktorej som mala prázdniny tráviť. Bolo to niečo o tom, že som príťaž a treba za mňa zaplatiť viac, ako sa pôvodne dohodli. Rozprávali sa ponad moju hlavu, ako keby som tam ani nebola. Bola som neviditeľná. A bez vlastných citov.

Napila som sa kávy, ale ešte som musela chvíľku počkať, kým mi tá guča z hrdla zmizne. Až potom som bola schopná Milovi o tom porozprávať. Súcitne pokyvkal hlavou.

“Deti sú extrémne citlivé prijímače,” povedal. “Stačí, keď sa v istom čase takýchto zážitkov nakopí viac a dieťa si z toho vyvodí predstavu o tom, aké je. Ty si si vyvodila predstavu, že nikomu nestojíš za to.”

“Ale neovládalo ma to po celý čas,” namietla som.

“Nie… Bolo to niekde pod povrchom a spalo to. A potom prišiel ten tvoj priateľ a urobil z toho tvoj hlavný program.”

“Čo s tým?”

“Vtedy si bola dieťa. Musela si tomu uveriť – nemohla si inak. Teraz si dospelá. Doteraz si behala po svete a vyberala si z neho len tie situácie, ktoré ukazovali, ako nikomu nestojíš za to. Ale máš predsa svoju vôľu. Skús pár dní chodiť po svete a hľadať pravý opak – situácie, kedy niekomu stojíš za to. Skús to hneď teraz. Pomenuj pár takých situácií!”

/…/

“A ten kocúr? Nestojíš mu za to?”

“Neviem…”

“Nechá sa ti hladkať, hoci je taký plachý? Nestojíš mu za to?”

“Stojím.”

“Všetko je to len vec toho, ako si interpretuješ, čo sa okolo teba deje. Buď sa pozeráš na to, že ti ten kocúr neskáče na kolená, a z toho usudzuješ, ako mu za to nestojíš, alebo sa pozrieš na to, aký pokojný a povoľný sa popri tebe už stal – a uvedomíš si, že mu za to stojíš. Videl som vojaka, ktorému odtrhlo nohu. Miesto toho, aby bol jajkal, povedal len, že je vďačný, že ho nezabilo a že sa bude môcť vrátiť domov k svojmu dievčaťu.”

Ak vás to zaujalo, Čiernu mágiu a ostatné knižky zo série Voľný pád možno čítať tu.