Ide neľahký čas. Pohybujeme sa v prostredí a na úrovni, pre ktoré ešte nemáme vybudované automatizmy – a preto sa nám zdá, akoby nás každý deň stále  veľa námahy. Nie je to však ubíjajúca námaha, len vyčerpanie z prílišnej fokusácie pozornosti. Nebaví nás robiť veľa vecí súčasne – a opakovanie toho istého niekedy ubíja.

Dvere, ktoré sa nám otvorili, skrývajú úžasné príležitosti – ale v súčasnosti ich vnímame skôr ako desivé, než ako lákadlo. Potrebujeme sa z ohromenia presunúť do výdrže. Čakáme na okamih, kedy sa bolesť z neznáma prelomí, my sa začneme cítiť ako ryba vo vode a budeme sa môcť nechať buď unášať prúdom, alebo sa s ním hrať a využívať jeho silu!

Dôležité v tejto etape je nepoddať sa nevyjasneným podmienkam. To, že cestu nevidíme, neznamená, že tu nijaká nie je… Potrebujeme sa naučiť sledovať signály a nechať sa nimi viesť. Potrebujeme nezaliezť znova do našej bezpečnej ulity, ale  so silami, ktoré práve nadobúdame tým, že vydržíme, vybočiť zo zabehaných chodníčkov a pustiť sa tam, kde to vyzerá sľubnejšie…