Pozor na príbehy, ktoré si rozprávame

Stáva sa vám, že vás veci a ľudia nekonečne vytáčajú? Zdá sa vám niekedy, že sa správajú bezmozgovo až nepriateľsky? Je to pre vás rukolapné a dokázali by ste vymenovať milión “dôkazov”?

Nuž – aj napriek všetkým “dôkazom” sa môžete mýliť.

Ošemetné príbehy

Ľudská psychika funguje tak, že si o všetkom rozpráva príbehy. A pretože všetko je náš príbeh o veciach a svete naokolo, tak jeho hlavným hrdinom sme my. Na jednej strane nám príbeh umožňuje pochopiť zákonitosti udalostí a využívať ich v prospech toho, čo chceme dosiahnuť. Na druhej strane nás však drží v predstave, že ako hlavný hrdina nášho príbehu sme centrum Univerza a všetko má k nám nejaký vzťah.

Lenže… nie sme jediný živý tvor, ktorý si tie príbehy rozpráva! Každý iný človek na svete má takisto svoj príbeh – a v jeho príbehu je hlavným hrdinom on, nie my… Preto všetko, čo ten druhý robí, hovorí alebo si nebodaj myslí (ak má čím 😉 ) je o ňom a my v jeho príbehu vystupujeme nanajvýš ako štatista – niekto, komu on prisúdil nejakú rolu. Tá rola sa môže, ale nemusí opierať o niečo v našom správaní. Rozhodne sa však opiera o niečo, čo si on myslí, že v nás vidí. 🙂

A čo v nás iní vidia?

Vidia v nás to, čo 1. sú schopní vidieť (teda na čo majú dostatok osobnej sily), a 2. to, čo ich práve trápi. Ja som si všimla, že sa najrýchlejšie učím vtedy, keď mám problém a potrebujem ho vyriešiť. Vtedy čokoľvek, čo zahliadnem, začujem alebo inak pochytím, vztiahnem k tomuto problému a skúmam, nakoľko by ho to vyriešilo.

A presne takto funguje aj naše rozprávanie si príbehov. Ak nás niečo trápi, beháme po svete s optikou nastavenou na tento problém. Všetko, o čo sa potkneme, budeme skúmať predovšetkým z pohľadu tohto problému. Ak nás teda trápi, že sme nedôležití, budú nás nekonečne vytáčať ľudia, pre ktorých dôležitosť nie je hodnota, ale aj ľudia, ktorých iní obdivujú a tým im dodávajú na dôležitosti. Prebudí to v nás závisť až zášť a budeme si prichodiť ešte nedôležitejší. Svoje vnútorné pocity premietneme navonok na nich – a to aj vtedy, keď by sme museli ich správanie poriadne prekrúcať, aby vyhovovalo nášmu príbehu!

Niektoré príbehy nám nepomáhajú

Podľa môjho pozorovania príbehy o tom, aké veci , nám neslúžia. Jednak nevieme  overiť, či také skutočne sú, alebo ich také potrebujeme z nejakého dôvodu vidieť. A keby sme hneď mali pravdu a veci také v danom okamihu boli, v najbližšom sa už môžu zmeniť – lenže je málo pravdepodobné, že my zmeníme nálepku, ktorú sme na ne nalepili!

Viac mi pomáhajú príbehy o tom, ako sa veci správajú, teda čo robia. Lenže aj toto sú len naše interpretácie a môžu, ale nemusia postihovať pravdu… Preto keď sa dostanem do emotívne vytočeného stavu, najčastejšie sa tvrdo fokusujem a odmietnem si rozprávať príbehy. Urobím si snímku faktov (kto sa zúčastnil, čo prebehlo a aké možné  dopady to na mňa má, aby som vedela začať robiť protiopatrenia) a tým to končí. Interpretáciu faktov nasilu zadržiavam. Nie je to príjemný pocit, pretože ľudský mozog má rád veci jasné a jednoznačné – a najradšej okamžite a naveky -, ale keď si odmietnem rozprávať príbehy, automaticky prestanem k veciam zaujímať postoj… a moje vnímanie sa vyčistí časom natoľko, že už potom nijaký postoj nepotrebujem.

Naučila som sa to v nemocnici po operácii, ktorá prebehla podstatne horšie, než som očakávala, a zasiahla ma na mojom extra citlivom mieste –  na výzore. Keby som si bola začala rozprávať príbeh, tak upadnem do hlbokej depresie. Akosi som  vtedy pochopila,  že to je to posledné, čo potrebujem, a naučila som sa spásnu formulku: beriem na vedomie. Je to takto a zavzdušňovať sa budem zajtra. Toto som si opakovala tak dlho, až som sa so svojím novým stavom naučila žiť a prestala som potrebovať zavdušniť sa.

Niekedy sa jednoducho životné situácie poskladajú tak, že ich nemôžete uhrať. Možno by ste ich uhrali o desať rokov, ale nie dnes, nie s tým energetickým stavom, v akom práve ste. Nie je to vaša vina… Niekedy vás náročná situácia zastihne nepripravených a vypeníte. No a? Tak ste vypenili… Bolo to o situácii a tom, že ste nemali momentálne zručnosť uhrať ju elegantne. Nie je to o tom, že nie ste elegantní alebo nedokážete iné situácie uhrať elegantne… len táto patrila práve k tým, pre ktoré ste zatiaľ nemali potrebnú zručnosť.

A ak ste ochotní toto pripustiť, musíte pripustiť aj to,  že to platí pre všetkých ostatných ľudí rovnako. Aj oni sa niekedy zasprávajú ako divá sviňa – pretože v danej chvíli nedokázali inak. Možno vás ich správanie zranilo.  Možno vás ich správanie poškodilo. Ale od slona predsa tiež nečakáte, že vzlietne len preto, aby vám nestúpil na nohu…  pretože nemá tú zručnosť. Tak prečo to čakať od seba alebo od iných?

Horný citát je z knižky Monštrum (séria Elvíra).

Voľný pád Nezastaneš na polceste Čierna mágia Buď vôľa tvoja Elvíra: Zatmenie srdca Elvíra: Monštrum
Voľný pád Nezastaneš
na polceste
Čierna mágia Buď vôľa
tvoja
Zatmenie srdca Monštrum
Prístupné úryvky Prístupné úryvky Prístupné úryvky Prístupné úryvky Prístupné úryvky Prístupné úryvky
Obsah
Objednať
Obsah
Objednať
Obsah
Objednať
Obsah
Objednať
Obsah
Objednať
Obsah
Objednať

One thought on “Pozor na príbehy, ktoré si rozprávame

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.