Tento úryvok z druhého dielu Elvíry Monštrum je čosi ako stručný náčrt konverzačnej hypnózy. Nemyslím, že odteraz budete po svete behať a konverzačne hypnotizovať iných 😉 , ale rozhodne dostanete šancu odhaliť manipuláciu (najmä keď vám niekto bude niečo predávať alebo vnucovať svoj vlastný názor):

Andrej si spomenul, že chcel čosi vedieť. “Vraveli ste, že sa niečo prejavilo,” obrátil sa k Elvíre.

Usmiala sa. “Učím Zuzufrištákovú tónovať. Keď som hovorila k ženám, nabalila som na svoje slová aj prianie, aby si ich všimla, pretože pre ňu to bola ďalšia lekcia,” vysvetlila mu. “Nebola som si istá, že to zvládnem, pretože to šlo celkom spontánne… ale zdá sa, že Zuzafrištáková správu dostala.”

“Začalo mi hvízdať v ušiach,” priznala som. “To ma prebralo. Ale to, čo po tom nasledovalo… to bol humbug.”

Oči jej zasvietili obveselením. “Tomu humbugu sa hovorí hypnotická indukcia,” pokyvkala hlavou. “Vedela by si povedať, v čom spočívala?”

“Že ste hovorili čoraz pomalšie?”

“To bola jedna súčasť,” prisvedčila. “Začneš hovoriť ich tónom a ich rýchlosťou a keď ťa začnú počúvať, postupne spomaľuješ a hovoríš monotónne. Pretože ťa počúvajú, začnú sa ich mozgové vlny prispôsobovať tvojmu hovoreniu a otvoria sa pre sugesciu.”

To ma zaujalo. Odrazu som bola živá, čulá a sústredená. “Robili ste aj sugesciu?”

“No? Robila som?”

“Počkajte…” Teraz sa zapojil Podmanický. “Sugescia bola to, že majú dýchať a ukľudniť sa?”

“Nielen to,” prisvedčila.

“Pokoj, rozum, odpustenie, zmierenie… To je to, čo som zaregistrovala!” vyhŕkla som.

“A zaregistrovala si ešte niečo, Zuzafrištáková?”

“Hej, zaregistrovala som kopec hlúpostí, ktoré spolu nesúviseli, ale zneli, ako keby súviseli!”

Rozosmiala sa. “Si dobrá… Keď už máš človeka otvoreného natoľko, že vníma na tvojej vlne, stačí začať vetu niečím, čo ho emocionálne osloví, vyvolá v ňom priaznivý pocit, a potom to cez ‘a preto’ alebo ‘lebo’ spojíš s tým, čo chceš, aby si myslel.”

Unesene som ju sledovala; rovnako aj Anikó a Andrej.

“Také jednoduché to je?” spýtala sa Anikó.

“Znie to jednoducho… ale chce to veľa praxe, než sa ti to zautomatizuje tak, že pri tom pôsobíš prirodzene,” odvetila Elvíra.

“To bola moja nová lekcia?” spýtala som sa.

Prisvedčila. “Ak si už nastavená pohnúť sa dopredu a preč od toho, čo sa ti stalo…”

“Som.”

Rozlúčili sme sa s Anikó a pobrali sa von.  Andrej zastal za dverami a premeral si Elvíru s rastúcim rešpektom.

“Škoda, že ste neboli vtedy mojou obhajkyňou,” vyhŕkol. “Možno by ste ma boli zachránili. Možno by ste boli z tých svedkov vyrazili pravdu.” V hlase mu zaznel bezútešný podtón. Bolo to, akoby sa cítil, že ho v tom všetci nechali samotného a nepomohli mu.

Objednať knihu