Dnes ráno som si čítala Q&A u Lujana Matusa. Je tam spústa zaujímavých podnetov, ale jedna jeho náhodná veta mi zasa niečo vysvetlila. Vyjadroval sa k tomu, čo to presne znamená, že niekto je “štvoritá osoba” – či je to viac energie na pohyb mimo fyzickej reality či čo. Nemyslím, že by na to mal odpoveď (aspoň ja som ju zatiaľ nenašla), ale povedal čosi historické 😉 , čo u mňa zas nakoplo proces učenia sa:

“…sme zjednotení a súčasne obmedzení, pretože keby sme neboli obmedzení, expandovali by sme do nekonečna.” — Lujan Matus

Vtedy som si uvedomila, že chlapík má pravdu… Kedysi, keď som “vyliezla z tela”, tak som mávala nejakú podobu, nejaké telíčko. Niekedy som bola labuť, inokedy som bola človek, ale vždy som mala nejaký “kontajner”, ktorý ma fúrikal mimofyzickou realitou. Až do okamihu, kedy som skočila do svojej varianty castanedovskej “priepasti”, do Studne duší. Ten proces u mňa pozostával zo státia žam žungu (teda nehybného dlhodobého státia u osoby postihnutej hyperaktivitou) na istú stále sa opakujúcu hudbu. Štyri minúty stále dookola, až to človeka prestane zaujímať, až už nepočíta, až už nepočúva slová, až už nemyslí na nič.

Vtedy sa u mňa začalo stávať, že keď som počas státia (je to istá forma meditácie postojačky) vyliezla z tela, nemala som už “kontajner”, ktorý by ma fúrikal cez mimofyzickú realitu – už som len bola. Niečo, čokoľvek, hlavne – beztvaré a bezhraničné.

A tak, ako forma “s kontajnerom” používala mimofyzickú realitu na to, aby niečo zistila alebo aby niečo dosiahla, tak forma “bez kontajnera” nemá potrebu nič dosahovať. Kým forma “s kontajnerom” mala pocit, že niečo nemá/nevie, forma “bez kontajnera” má pocit, že neexistuje nič, ku čomu by momentálne nemala prístup – a preto ju to prestáva zaujímať. Nekoná. Konať môžete, len keď ste oddelení od zvyšku sveta; keď ste jedno so zvyškom, nepotrebujete konať, pretože všetko je už vykonané.

Dnes už väčšinou fungujem v tomto stave, nie v “kontajneri”.

Možno sa mýlim, ale logicky mi z toho vyplýva, že keď sa človek prestane vnímať ako osamotená jednotka, premietne sa to aj do jeho mimofyzického pohybu a on sa z individuálneho vedomia stáva “vlnou”. Vyzerá mi to, akoby som nakoniec predsa len bola stratila formu – aspoň na psychickej úrovni. Iný sprievodný príznak by mohol byť, že som začala “púšťať” veci, ktoré mi boli drahé a ktoré tvorili základ mojej identity, pocitu bezpečnosti či čoho (ide hlavne o produkty koreňovej a sakrálnej čakry, so solárom si ešte nie som až taká istá).

Že by som sa rozpúšťala…? 🙂 Yesssss! 😎 Hepi. 🙂