Sprievodný citát som našla na fejsbúku a pôvodne som začala komentovať tam, ale toto je vec, ktorá si zaslúži viac pozornosti ako len pár okamihov na fejsbúku…

Tak po prvé: je to zasa jedna z tých “právd”, ktoré každý omieľa a málokto si uvedomuje ich absurdnosť. A mňa to zakaždým dohreje – hlavne preto, že sa tým až pričasto riadim sama 😕 … Zlozvyk, ktorý ešte nemám celkom ošetrený.

Ako zistíte, či vám niečo bolo súdené? Tak, že vám to zostane? A ak nezostane, tak to “nebolo pre vás”?

To mi pripomína tú bájkovú líšku, ktorá pozerá na šťavnaté hrozienko vysoko nad hlavou a vraví si “aj tak je kyslé”. “Aj tak to nebolo pre mňa.”

A kedy by niečo “bolo pre mňa”? Keď v nejakej veľkej “knihe osudu” je napísané, že to tak je?

Možno už cítite, kam smerujem… Neexistuje predurčenie. Nič nie je “súdené”. Existujú len situácie a my – naše schopnosti, výdrž, odolnosť. Ak ich uplatníme, máme šancu uhrať to.

Ale keď si povieme, že nám je niečo “je súdené” a preto to dostaneme, keby aj tragáče z neba padali, potom nenasadíme, neposnažíme sa, ale len budeme čakať, až nám to nejaký “pánboh na mašine” donesie priamo pod nos.

Čiže sa odrezávame od možnosti dostať to, čo považujeme za “nám súdené”.

A keď to pod nos naservírované nedostaneme, urobíme podľa povahy jednu z dvoch vecí – vášnivo obviníme Univerzum z nepriateľskosti a neschopnosti, alebo vzdychneme a povieme si “nemalo to tak byť”.

V oboch prípadoch sa k životu staviame ako jeho obeť.

A preto ma táto “múdrosť” tak rozčuľuje. A pre to slovo “udržať si”. Keď máte potrebu si niečo “udržať”, tak už do situácie idete s tým, že to možno odíde, že to stratíte, že o to možno prídete. Cítite ten strach za tým? Strach, ktorý vás bude nútiť vopred vyhliadať situácie, kedy by ste o to mohli prísť, aby ste sa im vyhli?

A podľa základného ezoterického zákona “energia nasleduje pozornosť” si do života zhmotňujete… čo?

Hovorím, sama tomu podlieham – a preto ma to tak rozčuľuje aj na iných. Ale mentálne už viem, že oveľa lepšie je zmieriť sa s tým, že nič v živote nie je “predurčené” – všetko sú len energie, ktoré momentálne pretekajú vaším príbehom, ale zajtra už nemusia. To značí, že nič nie je vopred dané a nič nie je poistené.

Ako najvhodnejšie mentálne riešenie mi príde vychutnávať si preto každý okamih, kedy niečo máte – tak extrémne, ako keby to tu zajtra už nemuselo byť… Nerozmýšľať o tom, aké “trvalé” to pre vás bude, ale vyťažiť z okamihu maximum, pokiaľ ten okamih máte. Ak ho budete mať len chvíľku – ale užili ste si ho… A ak vám vydrží po zvyšok života – no čo je lepšie než naplno vychutnaný život?

Hm… mentálne. Teraz to ešte zvládnuť emocionálne a nezačať si zakaždým maľovať katastrofické scenáre. 😛 Vôľa je hovado, ak sa postaví na nesprávnu stranu.

Takže nie “čo nám je súdené, to si udržíme” (bez námahy a snaženia), ale “udržíme si, čo si dokážeme udržať, a ten zvyšok si aspoň parádne vychutnáme“.

P.S.: Pamätám sa na jeden z rozhovorov s anjelmi. Žiadala som, nech mi povedia pravdu, nech by aj bolela. A oni sa spýtali späť: “Podľa čoho zistíš, že je to pravda? Podľa toho, že bolí?” To bolo niekedy v roku 2009… Odvtedy na tomto svojom nevhodnom vzorci makám – zatiaľ len s veľmi okrajovým 😉 úspechom. Ale teší ma vidina, že po dnešnom článku už budete na ňom asi makať aj vy 😉 – a možno si budete prichodiť rovnako babrácky ako ja! 😛 Nebudem v tom samaaaaaa….. 😀