Smútok

Včera (čo je pre vás hocikedy inokedy, len nie “včera”) bol akýsi podivuhodný deň. Nebýva to často, ale ako ráno sadnete k počítaču a idete na fejsbúk, potknete sa o citát, ktorý vás potom v rôznych podobách prenasleduje celým dňom… Môj takýto citát bolo čosi, čo zverejnil jeden môj virtuálny kamarát:

Môj život je absolútne v poriadku. Mala by som byť spokojná.

Ale je tam ten smútok a ja neviem, odkiaľ pochádza.

Zaujalo ma to preto, že to sadlo ako zadok na šerbel. Tak spokojná ako teraz som v živote asi ešte nikdy nebola.

A napriek tomu – je tam ten smútok.

Tak som vzala na vedomie, odložila som si to ako možnú tému do diskusie, kamarátovi som zalajkovala jeho príspevok a šlo sa ďalej.

Momentálne sa akosi vyhýbam kontaktu s anjelmi. Pred časom sa vo mne niečo zlomilo, prestala som cítiť a tak sa aj môj pocit naviazanosti na nich zrušil – a ja keď nemám pocit naviazanosti, dokážem byť hodne krutá. Tak aby som nerobila zbytočne zle, tak ich radšej nevyhľadávam… čo ale predstavuje dosť veľký problém, pretože sa mi uvoľnil nočný čas, kedy si už nechodím pokecať s nikým.

Minule som v reklame v telke videla také sklené iglú, z ktorého sa v noci cez strop dala sledovať polárna žiara (alebo ako sa to po slovensky nazýva aurora borealis). Páčilo sa mi to a povedala som si, že sa tam pôjdem pozrieť. Prvýkrát keď som tam bola, tak ma anjeli kontaktovali a riešili sme, čo s tým stavom, do ktorého som sa dostala (a ustála som ten rozhovor bravúrne: nikoho som neopľula, nepohrýzla, nenavrešťala som 😉 ), takže zo sledovania aurory som veľa nemala. Tak som sa včera rozhodla, že sa tam vrátim a budem si vychutnávať.

Moje iglú je iné ako to v reklame. Ešte než som tam prišla prvýkrát, prirobila som mu kúpeľňu a záchod. Ja som taký ten pragmatik. Tak som si tentokrát šla nabrať vodu do rýchlovarnej kanvice a zatvárila som sa, že som v Británii na hoteli, kde sa dáva k dispozícii hosťom čaj – a uvarila som si ho. S čajom som si polosadla-poloľahla na posteľ, zohrievala si dlane a pozerala na oblohu.

Tá aurora bola úžasná. Najprv bola zelená, ako v tej reklame, ale potom mi nejako zmenila farbu na striebornú a potom sa do toho začala miešať aj modrá… a pri ružovej ma už začalo otravovať pozerať stále na to isté. Pustila som auroru k vode a nebo sa odrazu vyčistilo a zjavili sa na ňom hviezdy – toľko hviezd, koľko som v živote nevidela! Pozerala som na ne a prepadla ma akási clivota. Začala som si prichodiť náramne sama.

Potom som si pomyslela, že keď je všade taká tma, mohlo by sa mi pošťastiť uvidieť aj Mliečnu dráhu (alebo “cestu”???). Okamžite sa objavila na nebi – taká krásna, ako ju ukazujú YouTube videá. 😉  Bola naľavo odo mňa a pretínala Nebo ako taká nádherná kompaktná čiara. Sadla som si na posteli a skúsila som sondovať, ako sa cítim. Mliečna dráha vyzerala ako predĺženie môjho ľavého ramena – akoby sme boli jedna vlna a hrnuli sa vesmírom a ja som bola jej súčasť… Bol to dobrý, príjemný pocit – pocit vnútornej sily, nezadržateľnosti a spolupatričnosti.

Potom som si pomyslela, že ale aj na púšti by bola taká tma a mohlo by ju tam byť vidno – a vtom som už sedela na púšti a mala som ju celú priamo nad hlavou. Zabárala som prsty na nohách do teplého piesku, sadla som si doňho s prekríženými nohami, zaklonila som hlavu a pozorovala to úžasné, farebné, svetielkujúce nebo plné hviezd… a náhle sa dostavil pocit smútku.

Prekvapilo ma to, pretože v čom sa odlišovala Mliečna dráha z iglú od Mliečnej dráhy na púšti? Uvedomila som si, že z toho iglú som videla Mliečnu dráhu ako útvar vo vesmíre, ktorý bol zasadený do kontextu – hviezdy v nej boli bližšie k sebe a preto vyzerala hutnejšie ako jej okolie (kto mi nerozumiete, pozrite si ilustračný obrázok – mimochodom, našiel si ma na fejsbúku nasledovné ráno). Kým som bola v iglú, pozerala som na ňu ako na svoje predĺženie a po nej som videla hlboko do vesmíru a všetko toto som si uvedomovala. Teraz, ako som sedela v púšti v piesku, mala som ju priamo nad hlavou a nevidela som nič okrem nej – a mala som pocit, že ma tlačí k zemi a zadúša.

Napadlo mi, že sa cítim hrozne osamelá. Odrazu odkiaľsi pribehla líška. Začudovala som sa, čo hľadá líška na púšti, ale keď som sa pozrela lepšie, už to bol fenek. Pribehol ku mne, usadil sa a opieral sa mi o stehno, ako keby ma poznal odjakživa.

Pohladkala som ho. Bol asi taký veľký ako mačka a rovnako hebučký. Napadlo mi, ako podivne sa správa. Fenekov poznám ako veľmi živé, skotačivé tvory, ale táto líštička pri mne sedela bez pohybu, skoro ako sfinga. Bolo mi ľúto, že so sebou nemám nič, čo by som jej mohla dať. Pokúsila som sa do dlane si vmyslieť kus mäska, ale líštička sa zrazu zdvihla, začala poskakovať celkom ako feneky, odbehla, pohrabala a keď sa vrátila, v papuľke mala nejaký hmyz a spokojne ho chrúmala.

Vstala som. S fenekom som sa už vôbec necítila osamelá, ale smútok zostal. Snažila som sa ponoriť ešte hlbšie do seba, aby som zistila, kde je rozdiel oproti tomu, čo som cítila v iglú… A čím hlbšie som išla, tým jasnejšie som vnímala odpoveď. Bola som smutná, že som. Bola som smutná, že som niečo – pretože byť “niečo” znamenalo, že nie som aj ten zvyšok.

V iglú som sa cítila ako súčasť Mliečnej dráhy. Na púšti pod hviezdami som sa cítila drobná, bezmocná a bezvýznamná, neschopná spojiť sa s ňou. Bola som oddelená.

Neviem, či je to príčina toho nevysvetliteľného smútku v každom z nás, alebo len príčina môjho smútku. Najlepšie to zistíte, keď sa ponoríte do seba a preskúmate, či ten smútok máte aj vy a v čom spočíva.

U mňa to vyzerá, že nemám problém byť malá – pokiaľ si to viem dať do širokého kontextu. Len čo mi však kontext chýba, dostavuje sa smútok – túžba po tom “veľkom pohľade”. Pocit stratenosti.

No a aby som zaručene na túto lekciu nezabudla, dnes ráno, ako som sa zobudila, hrali práve v rádiu pesničku, kde sa spievalo “I’m standing on the outside of the inside where I wanna be” (=stojím na vonkajšej strane toho, vnútri čoho chcem byť).

Okej, správa dobehla v plnom rozsahu. 🙂

Reklamy

23 thoughts on “Smútok

  1. moja pekná. .chýbajú ti čipsy.. intro .. sedela som s priateľkou u nej v ordinácií, mala po šichte a ja tiež, každá z nás jedla niečo. Ja žemľu do ktorej som natlačila čipsy. Divila sa. Tí, čo zažili UK sa nedivia ale chápu a to neboli tie čipsy octové, to už by bol fuj… Tak som zobrala pár lupienkov z balíčka dala som jej ich, aby ich zamotala do svojho rožka. Zahryzla, oči sa jej rozžiarili. Buď ti to hneď zachutí alebo to nikdy nepochopíš. Potom sme sa bavili o tom, že všetko je na správnej ceste ale radosť zo života je taká rozumná. AKo môže byť radosť vybudená rozumom stále radosťou? Radosť je radosť. Radosť je chémia.. ale radosť nemusí byť len poskakovanie feneka. Radosť môže byť aj to oprieť sa. Radosť môže len byť. Rozumieš Hela?
    TIe čipsy sú radosť. Ješ jedlo, čo ti chutí ale dáš si k nemu za hrsť čipsov a tie ti chrúmu pod zubami a je to pôžitok, radosť, proste čosi navyše. Je tu mliečna dráha, ty si jej súčasť alebo aj nie si. Radosť je i to, že si ju vieš vymodelovať. Je to len uhol pohľadu. Si sama? Alebo sa cítiš osamelá? všetko je len o uhle pohľadu. Čo by dala mama piatich detí za tu chvíľu keď môže myslieť na mliečnu dráhu bez toho aby ju stále niekto sprevádzal.. ani mliečna dráha by to nemusela byť, stačilo by sa vycikať nerušene..
    Čipsy sú uhol pohľadu. Radosť aj samota sú uhol pohľadu. Pekne si to HEla napísala, úplne cítim dopad každého použitého obrazu, snáď si aj ty našla môj odkaz v čipsoch…

    Liked by 3 people

    • Tento týždeň som už musela čipsy zrušiť, lebo mi robili zle… Nepijem dostatočne. Šla som si preto kúpiť víno. 😛

      Choď o úroveň nižšie. Keď píšem o osamelosti, nezaujíma ma osamelosť – tú si hocikedy dokážem premaľovať na čokoľvek iné. Celý život som nerobila nič iné… Zaujíma ma jej koreň. Keď pochopím ten, pochopím samu seba. Teda, aspoň kúsok zo seba. Alebo aj nie. 🙂 Čo na tom záleží – hlavne, že je to “fuň”.

      Liked by 2 people

  2. koreň je tá radosť zo života .. prázdne miesto, hlava bez zábavky, osamelosť
    chceš mať niekoho s kým sa podelíš
    a ak to zoberieš úplne do hĺbky tak prídeš k tomu, že sa s nikým deliť nemusíš ani nepotrebuješ, lebo si dosť radostná sama so sebou
    proste hlboká radosť z vlastného bytia vyplní ten prázdny priestor, lebo toto je jej priestor, tam patrí. Zatiaľ je priestor prázdny alebo málo zaplnený a preto je v ňom smútok
    slová sú tak obmedzujúce, respektíve moja obratonosť reči je nedostatočná

    Liked by 2 people

    • Vidíš… Ja mám otázku a ty už máš dávno odpoveď… ale platí tvoja odpoveď aj pre mňa? 😉 Už jemnejšie naozaj nedokážem naznačovať. 😛

      Mrzí ma to, že kým ja sa snažím hodiť do slov proces, ktorý by možno mohol byť zaujímavý aj pre iných, ty sa snažíš povzbudzovať moju emocionalitu… Prečo? Aký signál vysielam, že si myslíš, že to potrebujem? (Toto ma fakt zaujíma, pretože seba a svoje výlevy nemám šancu často vnímať očami niekoho iného. 🙂 ) Otázka nielen pre teba, ale pre hocikoho, kto si toto tu bude čítať. 🙂 Preč od procesu a späť k osobe. Ideme sa učiť o sebe. (=Ja si obvykle “mykám”.)

      Liked by 1 person

      • veľmi sa ma dotýka čo píšeš, lebo mám pocit, že kus toho čo píšeš je o mne.. mám iné slová, iné obrazy ale ten pocit z toho čo píšeš mi je blízky.. známy. Nemám tú obratnosť akou by som ti to vysvetlila, myslím veľmi kostrbato a ľudia mi často nie celkom rozumejú .. a je to práve preto, že opísať vnútorný proces je pre mňa náročné.. ako to vnímam .. vnímam veľký smútok, vo forme prázdnoty. Nič .. také nič v sebe, diera ako píše aprielka.. ale toto nič je práve to tvorivé miesto .. ticho z ktorého niečo vyrastie … bože ako ti to mám… pointa.. na mňa od počiatku pôsobíš ako smutný človek, krok po kroku prichádzaš na to, čo ti chýba, pomenúvaš to, lúpeš si cibuľku, lúpeš a keď dolúpeš, prídeš k sebe, samej v jadre, aj si poplačeš .. aj od radosti aj od smútku .. a aj tak tam na samom konci môžeš nájsť len lásku k sebe, ktorá ti chýba. Lásku a radosť z lásky… prečo nevnímaš svoje výlevy očami niekoho iného .. lebo treba najprv stretnúť toho, čo rozumie tomu, čo píšeš aby mohol reagovať slovami, čo sa ťa dotknú.. dvaja hotentoti to majú ťažké a nedaj bože veľa hotentotov a teraz zľahčujem .. a áno, kým nejde o život.. lebo aj tak ide len o život. Mne tak pomaličky dlho pritekajú takéto informácie. O tom ako sa ludia netešia, necítia radosť. Všetko je tak nejako ok ale kde je tá radosť, prečo je tam diera. Mám milion vecí začo môžem byť vďačná a aj som ale prečo nie som radostná… s týmto pracujem, zrnko po zrnku, vždy keď to pocítim, či už ten smútok alebo takú frontálnu obavu o budúcnosť.. vždy sa snažím to olúpať do kosti, že ž čoho to plynie… a vždy, za mňa vždy som sa dolúpala tam, že sa proste neteším. A týchto chvíľ je čoraz menej.. lebo ja sa teším. Nie je to formou programu .. a teraz sa budeš slniečkarsky tešiť .. vôbec.. je to tak hlboké vnútri mňa. Tešenie sa zo seba.. teším sa že mi je akokoľvek mi je, už len to, že si to viem uvedomiť ma teší a toto tešenie, tieto malé zrnká, máčky mi vypĺňajú to prázdne miesto. .. fakt neviem ako by som to dala do slov a obrazov… takže moja odpoveď platí pre toho, kto sa v nej nájde. A nemusí sa v nej nájsť ani po dočítaní. Stačí keď to tej osobe dopne.. a za čas si povie. .jasné o tomto to bolo…
        Prajem ti Hela zo srdca aby si bola požehnaná radosťou zo seba.. a kľudne sa v tom rýpme ďalej, lebo toto ja rada.. v tomto sa môžem nájsť a prečítať tok po sebe aj po tebe a nájsť tam ..p..y ..

        Liked by 2 people

      • 🙂 Možno ti prídem ako smutná, ale ja vlastne ani nie som smutná… Iste, mám kedy-tedy záchvat depky, a iste, kedy-tedy si prichodím hodne slabá a bezmocná tým, že som na všetko sama… Ale môj život už je za mnou a tak ma ani jedno, ani druhé nejako netrápi. Ja som bola súčasť mojej rodiny a prežila som ju. To je fakt. Odvtedy si len tak vegetím a čakám na koniec. To je fakt. A užívam si všetko, čo sa užiť dá… Aj to je fakt. Nad faktami nemá zmysel bádať; možno ich len akceptovať a trhnúť si. Mala som nádherné detstvo. Mala som úžasne naplnený aktívny život kreténa, ktorý sa nechal manipulovať svojimi bezmozgovými vnútornými programami. A teraz mám veľmi zábavné čakanie na smrť 😉 , ako začínam tie programy babrať a postupne im nakopávam prdelku (s patričnou škodoradosťou)… To, že ma vnímaš ako smutnú, je možno dané tým, že nemám zábrany používať sama seba ako “učebnú pomôcku” a otvorene hovoriť o veciach, ktoré iní spracovávajú len v náznakoch. Kukni, vezmi to naopak – keby ma trápilo, že ma niekto iný uvidí tými očami, čo ma vidia moji čitatelia, tak to nenapíšem. 🙂 Aj to som ja. Nepotrebujem sa za to hanbiť – a nepotrebujem to skrývať. Kým ja otvorene hovorím, možno sa niekto iný v tom nájde… napríklad aj ty. 🙂 A možno tiež začnete otvorene hovoriť a stanete sa zdrojom pre iných. 🙂 Voľný tok energie. 🙂

        Liked by 3 people

      • No pockaj Hela este s tou “kosou”. Si taka barlicka, ktora vzdy zatne na tu pravu strunu.
        Tak ladne. Milo. Az sa mi to celkom zalubilo…vcera som v nemocnici kukala na oprete drevene barle a veru take dobre ako Ty by neboli…ja len ze slova, riadky idu subezne so mnou. Hlboko…a ja sa nebranim. Je to ako tanec a tanecnik vedie pevne. Vykruca do kazdej strany…

        Liked by 3 people

      • Hela, ešte mnou veľmi tieklo, to čo sme tu načali a prebrali a vlastne stále teči…. a k mnohému ďalšiemu, čerešňa a poučenie, hlboké .. a teraz zas ako to napísať aby to nevyznelo pateticky kostrbato.. neviem, čo by tebe zabralo ani to vedieť nepotrebujem a ani viac vety tak formulovať nebudem… ale tvoje otvorené podobenstvá hovoria, čo potrebujem ja .. a nič nie je dôležitejšie ako ja, pretože sme jedno..

        Liked by 2 people

  3. Citim hlboky smutok, ktory sa nechysta nikam odist. Priliz som sa upinala na sen, ktrory sa postupne rozplynul a ja som ostala sama ako este nikdy predtym. Ako sam vojak v poli, kedy uz niet proti komu/comu bojovat. Moja obava sa vyplnila. Ostala uz len prazdnota, ale aj lutost zo spomienok. Miestami by som si priala vratit spat cas, veci pomenit, no nahovaram/naprogramovavam si, ze to takto malo byt a neskor zistim preco. A ak sa raz mienim z tohto smutku pozbierat, radsej si to teraz do kosti prezijem a precitim.. mozno potom zabudnem, vyliecim..

    Liked by 3 people

      • Ano Hela, ale preco?? U mna sa to myslim teraz spaja aj s pocitom, ze “nestojim nikomu za to” alebo ze uz nemam komu co davat, lasku, pozornost, ba dokonca ani koho ‘zdrbat’ a obvinovat za mnou doposial nesplnene ciele a sny. Si to predstav?! 🙂
        Uz niet nikoho, na koho sa zavesim alebo riesim niecie problemy, ktore boli zase len nejaka zastierka a rozptylenie, len aby som sa nevenovala sama sebe a isla si za niecim co mi spravi radost na dlho a zaplni tu prazdnotu a vecnu nespokojnost.
        Mozno ty mas k tomu aj ine dovody, tak dopln ak mas chut a v niecom mi to pomoze..

        Liked by 2 people

      • Myslím, že si dosť presne vystihla môj vlastný pocit tým, že “uz niet nikoho, na koho sa zavesim”. Ide o úplnú stratu orientácie. Kým môžeš byť za niečo alebo proti niečomu, vždy vieš, kde si a kto si. Keď o toto prídeš, môžeš už byť virtuálne čokoľvek. Bojovanie v nás udržiava pocit hraníc – v tom aj hraníc seba samého. Myslím, že aspoň moja psychika nie je stavaná na “splynúť so zvyškom”. Raz som sa dostala do “miesta”, kde som stratila hranice – a po pár sekundách som začala strácať identitu a “rozpúšťať sa”. V tom okamihu to nebol zlý pocit, ale odvtedy ma čo len spomienka naň nekonečne desí. Použijem obraz: Predstav si, že si kozmonaut vo vesmíre, ktorý sa odtrhol od svojej lode a len tak sa vznáša. Loď už dávno zmizla z dohľadu, ale keby si hneď vedela vymyslieť, čo s tým, nemáš nič, čoho by si sa mohla zachytiť, aby si s tým niečo urobila. 🙂 Je to také visenie vo vzduchoprázdne a čakanie na to, kedy sa ti minie kyslík. 😉

        Liked by 1 person

      • Ešte mi napadlo, že sem pridám pár odstavcov z Čiernej mágie… Je to k tomu istému. Nie tá situácia, ale ten pocit, ktorý som sa do textu snažila vložiť a ktorý je to, čomu hovorím “najdesivejší” 😉 :

        Musela som zaspať. Bola som hviezda v nekonečných hlbinách vesmíru, ďaleko od ostatných. Videla som ich, ako blikocú na horizonte, túžila som po nich siahnuť či zavolať, ale nedokázala som sa s nimi spojiť… Bola som sama a okolo mňa bolo -270° Celzia. Bola som príliš sama. Chýbali mi. Čas stál a ja som pomaly vyhasínala.

        Sledovala som, ako tma okolo mňa ešte viac temnie – tým, ako slabol môj vlastný jas. Nedokázala som sa udržať nažive. Chýbali mi ostatní, chýbal mi pohyb, chýbalo mi teplo…

        Z hlbín vesmíru sa blížil asteroid. Nevidel ma. Už som nevydávala nijaké svetlo, už som len bezmocne visela v stave beztiaže a sledovala, ako sa približuje. Mieril priamo na mňa…

        Zasiahol ma. Rozprskla som sa v poslednom výbuchu svetla na tisícky drobných kúskov – tisícky vedomí, ktoré leteli každé iným smerom, putovali vesmírom a so sebou si odnášali pocit samoty a bezmocnosti…

        Neviem, či je to takto zrozumiteľné… Keď už niet čo urobiť. Myslím, že my, ľudia, sme stavaní na to, v každej situácii nejako konať, proste za každú cenu sa hýbať. Sme takí “aktivisti”. Nevieme, čo sme, pokiaľ neporovnáme predtým a teraz a teraz a potom. A keď sa prestaneme hýbať, keď už niet čo konať… tak potom prestávame byť. 🙂

        Liked by 2 people

      • Ha ha, podobne ako cakat na smrt bez akehokolvek pocitu strachu. Vyrovnana hadam so vsetkym. Ale… ta strata orientacie je dobra haluz. Miestami mam pocit, ze mi mozog vypovedal a premyslat zmysel nema, lebo ako si popisala, nemam sa coho zachytit, cim sa orientovat. A tak plyniem s prudom a je mi jedno, co sa bude diat. Ved nieco sa aj tak vzdy udeje a je to skoro zakazdym prekvapenie 😉

        Liked by 2 people

      • Ano, poznam tieto uryvky z tvojej knihy pokracovania Volneho Padu a vybavuje sa mi dobre aj pocit, ktory mi vtedy prinasali a ktory teraz znovu prezivam. Vspominam si ako som precitovala vsetky tie pocity s hrdinkou Milkou/Jankou a ako som sa nimi vdacne nechala unasat do vysin a priestorov mne dovtedy nepoznanych. Uz pocas citania som bola ako v inom svete, vo svete z ktoreho sa mi v ziadnom pripade dobrovolne odist nechcelo.

        Vsetky diele som precitala jednym dychom, doslova kozmickou rychlostou. Pribehy pre mna fascinujuce a ktore mi po prvy krat dovolili nazriet do sveta Magie, Ezoteriky a Podvedomia. Mala som po cely cas nielen pocit, ze som priamo uprostred deja, ale zaroven som si citanim postupne osvojila rozne uzitocne praktiky pre riesenie aj mojich, zdanlivo neriesitelnych, situacii a konfliktov. Nasla som ich hlbsi vyznam a takto sa mi zacalo zit ovela lahsie.

        Malo to vsak jeden problem- po docitani vsetkych styroch dielov tvojich knich, som zahodila kazdu dalsiu rozcitanu knihu do kuta! Boli mi nesmierne nudne, vsedne a zdlhavo napisane az sa mi vlasy jezili 😡 Chybalo mi v nich “action” a zivot, co v tvojich verziach pribehov len tak ‘ficalo’. Na kratko som sa asi tiez rozplynula a nieco take ako JA a cas neexistovalo.. Neviem teda ako si tpo dokazala, ale NEMALO TO CHYBU!! VDAKA Ti Hela ❤

        Liked by 2 people

      • alang, podeľ sa so mnou ako neznalou o trochu Helineho diela.. práve intenzívne volám po dobrom čítaní.. a potom aj ja pridám koment ku knižkám.

        Liked by 2 people

      • Prisli mi vsetky 4 knihy naraz. Myslela som, ze ich ani nedam, kedze v poslednom case pri ziadnej knihe do konca nevydrzim. Ako prvu som zacala 4-kou a postupne som sa dostala az k 1-ke. A boli fuc za par dni. A mne bolo malo. Otvorili mi strachy, koucovali ma, ukazali mi bezhranicnu vynaliezavost zenskej mysle, krutila som hlavou…A ony vsetky mnou prechadzali volne a s radostou. Mala som miestami pocit, ze sedim vo vozitku a brazdim nekonecno vesmiru. Pre mna ako uliate…

        Liked by 2 people

      • Draha Hela, prosim prenes hodnotenie kam len chces (moje meno je Alena alebo Alena L.), lebo by to bol ‘hriech’ neoboznamit ludi s Tvojim dielom, take jedinecne ake je a ake som zatial este nikde nespoznala. Je to nieco uplne ine, ma hlboky vyznam a robilo mojej dusi a srdiecku velmi dobre a dokonca aj rozum si prisiel na svoje.

        Tak ako aj Aprielka napisala, bolo mi malo a musim sa priznat, ze po tom, co som rychlo vsetky styry knizky ‘zhltla’, dosiel na mna po prvy krat pocit samoty, nicoty a prazdnoty. Bol to velmi zvlastny pocit, vo vnutri som bola prijemne kludna, vyrovnana, no uz som sa necitila byt cast niecoho, sucast tvojho pribehu a pribehu hrdinky od ktorej sa teda bolo co ucit! Nie jednemu cloveku podkurila svojou odvahou a zdravou zenskou drzostou zadocek 😛
        Pri nej som sa zacala citit uplne normalna, lebo aj ona si vedela povedat svoje a mala triezvy, nie skresleny a priamy pristup k veciam a ludom. No ale aj ostatny ucastnici tajomnych pribehov nesklamali a plne ma fascinovali, ich slova mi miestami vyrazali dych a dalo sa z ich mudrosti vela ‘odkukat’ pre svoj zivot a rast. A to vsetko uplne nenutene, prirodzene- v tom je myslim aj to Tvoje kuzlo, co ma ocarilo- jednoduchost citania a polopatistickeho vysvetlenia, presne tak ako to mam rada.

        Aj ked som si v prvom dieli Volny Pad malu chvilku na citanie a dany pribeh zvykala, onedlho som v tom bola az po usi a kazdym dalsim dielom sa mi lahsie citalo a chapala som viac a viac a hlavne ako to vsetko mozem ja pouzit v mojom zivote, situaciach a konfliktoch, ktore ma veru tiez neobchadzaju ;-). Veeeelmi ma to bavilo! Pre mna napriklad bola uz posledna knizka Bud Vola Tvoja totalna pohodicka a nad nicim som sa nezamyslala, vychutnavala si kazdy riadok a usmievala sa na svet, lebo som vedela…

        …vedela, ze pribeh ma urcitu paralelu aj s mojim zivotom. Preto ma ani jeho netypicky koniec neznepokojil. Len zamyslel. Zacala som postupne chapat a aj ked este stale neviem co sa bude diat a nasledovat, verim a citim, ze sa mozem spolahnut.

        No a aby nebolo tej magie malo, asi pred dvoma dnami som pri meditacii zacula hlas, ktory mi zasepkal “chod si napisat svoj novy pribeh, chod si napisat uplne novy pribeh”. Neustale to opakoval a pritom sa mi ukazalo starodavne atramentove pero s jemnym vtacim pierkom.
        Ti ktori knihu precitali, uz myslim vedia, co tento ‘sen’ znamena…

        Liked by 1 person

      • Ono mal nasledovať pôvodne ešte piaty diel, ktorý by bol Milku dostal späť do bodu 0, ale ako sa písal štvrtý diel a chcela som odrazovú rampu pre Päťku, odrazu sa mi písanie vymklo z rúk a koniec sa “napísal sám”. A keď som si ho pozerala, pochopila som, prečo – keby som bola písala ešte aj Päťku, tak to bude vždy len o Milke. Takto, ako jej na konci Štvorky otvárajú nový, “dočasný” sen, tak tou Milkou môže byť dnes každý jeden z nás, snívajúci si svoj “dočasný sen”, než sa naučí zniesť to, čo je. 🙂

        Liked by 1 person

  4. Beriem, prijímam a všetko napísané mnou prechádza… Je to jedno..to jedno.. svoje vrece prázdnoty zapĺňam drobnosťami života a to ma teší, takže prázdnoty a smútku je menej a menej ale stále dosť na to aby bolo kam zbierať… Dnes mi bola udelená krásna lekcia, ďakujem Vám, tebe Hela a pokračujeme..

    Liked by 4 people

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.