Smútok a hnev, prepáčte mi, prosím.

Mal som vo zvyku utekať pred vami.
Predstavoval som si, že ste “zlé”.
Alebo “nezdravé”. Alebo “nespirituálne”.
Alebo príznak slabosti.
Alebo chyba “ega” alebo “pocitu oddelenosti”.

Alebo hodné hanby.

Nie. Nie. Mýlil som sa. Ste život sám.
Patríte ku mne.
Skláňam sa pred vami.
Dýcham do vás.
Dávam vám môj dych.

Smútok, ty mi pomáhaš udržať srdce otvorené.
Pripomínaš mi, že mám všetko hneď púšťať k vode.
Si nádherné uvoľnenie.
Pomáhaš mi skamarátiť sa so smrťou a prechodnosťou.

Hnev, ty mi pripomínaš moju silu.
Spontánne sa zdvíhaš, keď treba chrániť organizmus.
Pomáhaš mi povedať si svoje bez strachu.
Hovoriť pravdu. Hovoriť proti falši.
Kráčať touto cestou odvážne.
Chrániť tých, ktorých milujem.

Smútok a hnev, prepáčte mi.
Ste neoddeliteľné od posvätnosti.
Teraz vás už hlboko akceptujem.
V svojej nesmiernosti.

Jeff Foster