Nastáva obdobie kryštalizácie. Niečo vnútorne už tušíme alebo vieme, ale ešte sme si to celkom nepripustili. Len pozorovaním diania a čakaním na signál, ktorý v nás prebudí náhle poznanie, zistíme, kde presne stojíme. Niektoré veci sú jednoznačné, ale iné potrebujú svoj čas na to, aby vykvasili.
Nebojme sa straty tváre alebo straty nádeje. Vždy je lepšie zložiť masku a byť na chvíľku svojou zraniteľnou, autentickou časťou, než sa snažiť udržať nažive niečo, čo už dávno nie je životaschopné… Možno si prichodíme momentálne bezmocne, sklamane a nahnevane, ale to prejde. Sú to len momentálne pocity. Vždy prejdú. Zmúdrenie pretrvá.
Každé precitnutie je súčasne koniec i začiatok, štart niečoho nového. Čím menej sa budeme držať pocitu zlyhania, tým viac dychtivosti dokážeme vložiť do toho, čo práve prichádza. Ak niečo neobstálo, je načase pustiť to a prestať to ťahať za sebou ako železnú guľu, ktorá nás oberie o možnosť tancovať od radosti nad tým, čo je pred nami.
Pridaj komentár