Postreh dňa: Na čo Budha zabudol?

Dnes som znova vzala do ruky po dlhom čase knižku. Už som sa pokúšala aj predtým (po pár rokoch nečítania, čo bol stav, aký som si nedokázala kedysi ani len predstaviť), ale vždy som ju odložila – dokonca aj moju milovanú Taishu Abelar, vďaka ktorej som si vôbec trúfla na Castanedu. No a dnes po zrelej zlomkosekundovej úvahe som vzala do rúk knižku, ktorú mi kedysi odporúčali ako štartovaciu – The Power of Silence (Sila ticha, alebo aj Moc ticha, podľa toho, ako ju čítate 😉 ).

A hneď začiatok ma dostal. Začína to tým, že samotný don Juan nevedel presne pomenovať, čo to Castanedu vlastne učí – od nagualizmu cez majstrovstvo úmyslu a hľadanie úplnej slobody až po bosoráctvo. A sám povedal, že tá definícia je druhoradá – definície sa menia, ako sa mení naše porozumenie pre to, čo definujeme.

To je aj to moje “definuj xy”, než sa s niekým začnem baviť. Príliš často vychádzame z predpokladu, že slová, čo ten druhý používa, majú rovnaký obsah, ako keby sme ich povedali my… Nemajú.  A to mi zasa pripomenulo rannú debatu s Gabrielom, kedy mi povedal, že poznávanie začína uchopením. To uchopenie sa deje dvojakým spôsobom: časť ľudí uchopuje cez slová, časť ľudí uchopuje cez obrazy. (Závisí to asi od toho, ktorú polovičku mozgu majú lepšie “zapojenú”.) No a tí, čo uchopujú cez obrazy, majú proti tým “slovným” výhodu – obraz vždy obsahuje viac prvkov a prepojení, než obsahuje jednoduché slovo.

Potrebujete príklad? Vezmime slovo “stolička”. Použijeme moju pomocnú vetu: “definuj stolička”. Ako by tá definícia vyzerala? Čo sa do nej dostalo – a čo zostalo nepovšimnuté?

Teraz si predstavte obraz stoličky. Iste, každý si predstaví svoju vlastnú, akú niekedy zažil. Ale všimli ste si ešte niečo? Nepredstavili ste si ju vo vzduchoprázdne, ale na niečom stála, niekde bola uložená, okolo nej bol priestor a v tom priestore niečo bolo… Napríklad u mňa to bola taká čalúnená plyšová baroková stolička, bordová so zlatými strapcami a čalúneným operadlom, a stála na kamennej podlahe veľkej sály s krbom, v ktorom bolo drevo a horel oheň, na rímse boli nejaké cetky a na okne visel bordový plyšový záves so zlatými strapcami… a celé ho zakrýval. Ako toto všetko preniesť na iného?

Ale Gabriel išiel ešte ďalej. Upozornil ma, že v prvej fáze, “slovno-obrazovej”, trénovali moju schopnosť čo najpodrobnejšie postrehovať realitu. Vnímať z nej v jednom okamihu čo najviac. Potom prišiel žam žung a tam sa moje obrazy začali meniť na pocity. Stála som so zatvorenými očami a všetko, čo bolo okolo mňa, prestávalo mať konkrétnu podobu a menilo sa len na fyzický pocit. Gabriel povedal, že to je bod, kedy ma z hmotnej reality začali vyťahovať do mimohmotnej. Učili ma nepohybovať sa v svete vecí, ale v svete pocitov.

V svete pocitov som sa prestávala identifikovať s hmotou a jej obmedzeniami (ale aj príjemnosťami). Než pôjdem ďalej, musím povedať, že celý rozhovor vznikol preto, že ma zas do niečoho “tlačia”. Jednoducho sa postarali, aby som ich prestala fyzicky cítiť. Žiadala som ho, aby to obnovil, ale povedal, že nemôže. Odmietol mi vysvetliť, prečo, hoci chápem, že tým niečo sledujú – ale povedal, že ak by mi to vysvetlil, tak sa k tomu donútim silou vôle a zasa zostane všetko po starom. Nie preto, že by som to nezvládla, ale nezmením sa vnútorne. Budem si myslieť, že som to zvládla, a pretože ja o tom budem presvedčená, oni to budú vnímať tak, ako že som to zvládla (lebo čítajú môj vnútorný pocit zo seba a ten bude pohodový). A tak sa pohneme ďalej, odrazu nastane nejaká situácia a tam sa prejaví moja skutočná podstata, nie to, čo si myslím, že som… a bude ďalšie zemetrasenie. Sto dvadsiate prvé z milióna 😕 .

Už toto poznanie bola fuška na mňa preniesť, pretože sa cítim náramne osvietenecky a nemala by som mať takéto problémy… ale neodškriepim, že z času na čas sa zem zatrasie! 😦 Tak som sa najprv jednu rundu poodúvala, v nedeľu som vyliezla z tela, ale keď som videla, ako ma na mojom silovom mieste čaká, tak som sa zvrtla a pobrala iným smerom, ale včera som pochopila, čo mi hovorí, a prijala som najnovšie “cvičenie”. Povedal mi, že za tou “pocitovou” etapou ja ďalšia. Nijako ju nenazval, ale pripomenul mi, že som ju zažila. Raz sa mi podarilo počas žam žungu na chvíľu vyliezť z tela do takej roviny, kde som už len “bola” a neidentifikovala som sa s ničím – vnímala som sústavný tok energie a ten pohyb vo mne vyvolával pocit uspokojenia.

Gabriel mi vysvetľoval, že v tomto stave už nezažívaš nijaké výkyvy a strácaš schopnosť činiť so svetom vlastností. Stále máš tan istý pocit a postupom času, ak by som tam zotrvala ako bytosť zo sveta vlastností, by som otupela a prestala by som úplne vnímať. Ak ma však chce používať ako “senzor”, je to preňho nevhodné, hoci ja sa presne tam hrabem a páčilo by sa mi to najviac na svete… A že by sa mi to z dlhodobého hľadiska asi veľmi nepáčilo, keď už teraz sa dožadujem toho, že ich chcem znova cítiť a odlišovať.

Zaprotestovala som, že ale ja predsa nechcem stratiť schopnosť cítiť, len ma už nebavia všetky tie nepríjemné pocity, drámy, senzácie a bolesť. “Lenže na to, aby si cítila spokojnosť, musíš pripúšťať aj nespokojnosť,” upozornil ma. “Ak sa budeš brzdiť v cítení spokojnosti, len aby nezostalo veľa energie na nespokojnosť, aký bude tvoj život? Čo za senzor budeš?”

Priznala som, že nafigu senzor. 😕

“Môžem to urobiť inak. Môžem ťa umelo vyvažovať a trochu oslabovať tvoje vnímanie toho negatívneho, ale nemôžem celkom zrušiť negativitu v tvojom živote. Nemôžem povedať, že niektoré udalosti sa doňho nesmú dostať… lebo potom by sa doňho nemohla dostať nijaká udalosť a ty by si postupne celkom prestala vnímať.”

Tak, a to bol stav, v ktorom som bola, keď som vzala do ruky Castanedu. Don Juan hovorí, že pre obyčajného človeka je celé bosoráctvo nezmysel, pretože nemá dostatok energie, aby sa dotkol oblastí mimo jeho fokusu. A že tá energia, s ktorou sa rodíme, je od detstva spoločenským programovaním viazaná na prvky sveta, ktoré si spoločnosť praje, aby sme vnímali. No a keď ju máme celú naviazanú, tak nemáme čím vnímať ten zvyšok.

Spomínam si, aká pohroma to bola, keď sa so mnou prvýkrát skontaktovali. Ja, ateista a materialista, som ležala v posteli neschopná zaspať, a odrazu sa predo mnou otvorila stena a tam stáli dvaja cudzí ľudia… a ja som ich poznala… zo snov posledných niekoľkých rokov…  Vedela som, že to nemôže byť, ale bolo to.

V tú noc som skoro skapala.

Spoločnosť okolo nás skladá do existencie tým, čo si hovorí, istý svet. My sme naprogramovaní vnímať ho a tak sa zhodujeme v tom, čo vnímame – a považujeme to za jedinú realitu. Ale existuje oveľa viac, čo by sme mohli vnímať, keby sme trochu upravili príbeh, čo si o svete rozprávame – a to je to, čo don Juan učil Castanedu.

“A to je bosoráctvo; schopnosť využívať energetické polia, ktoré sa nezúčastňujú na tej energii, ktorú vnímame ako náš obvyklý svet. Bosoráctvo je stav vnímania. Bosoráctvo je schopnosť vnímať niečo, čo obyčajné vnímanie vnímať nedokáže.”

A don Juan pokračoval, že všetko, do čoho Castanedu natlačil, slúžilo na to jediné – presvedčiť ho, že existuje niečo viac, než je oko navyknuté vidieť.

“Nepotrebujeme nikoho, aby nás naučil bosoráctvu, pretože tam skutočne niet sa čo učiť. To, čo potrebujeme, je učiteľ, ktorý nás presvedčí, že máme na dosah nesmiernu moc. Aký to paradox! Každý bojovník na ceste za poznaním si v určitom bode myslí, že sa učí bosoráctvu, ale to len dovoľuje sám sebe nechať sa presvedčiť o sile skrytej v jeho vnútri a o tom, že ju dokáže dosiahnuť.”

Pre mňa to definuje rozdiel medzi bosorákom a rádobybosorákom: kým rádobybosorák sa učí techniky a používa ich na rôzne situácie a obáva sa tých, čo to robia odlišne, skutočný bosorák ide a robí a kašle na to, ako sa to volá, či to povedal niekto so zvučným menom a aký presný postup má dodržať. Pretože poznanie je individuálne – a preto aj techniky, ktoré k nemu povedú, budú individuálne. Ak sa budem odvolávať na to, kto čo povedal, tak zasa len si nenárokujem svoju vlastnú moc, ale sa prikrývam mocou a zvučným menom/technikou niekoho iného a odovzdávam jemu kontrolu nad svojou osobnou mocou. 🙂

Takže nie “Budha to vraví inak”, ale “Čo ak na toto Budha ešte zabudol?” (Miesto Budhu si dosaďte čokoľvek; nemám s Budhom spor. Zatiaľ. 😛 )

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s