Adyashanti (guru z Kalifornie, ale inak 😉 človek s múdrymi postrehmi), rozprával raz o období, kedy priveľa pracoval a ochorel z toho. Tak sa stiahol a oddychoval a pozeral televíziu. A odrazu ho to, čo videl, celkom rozhodilo – pristihol sa, ako si hovorí, že svet sa azda zbláznil. Rýchlo telku vypol, šiel k oknu a keď pozrel von, videl nádhernú záhradu. Vtedy mu došlo, že to nie svet sa zbláznil, ale že to len my, ľudia, sme akosi stratili z očí podstatné; príroda ešte stále je rovnako vyvážená a zdravá.

To, čo tam vonku vyzerá šialene, sú len spôsoby myslenia a správania, ktoré už nie sú v zdravom spektre človeka. Gabriela Rudolphová ich nazýva časťou človeka, ktorá bojuje o prežitie – na rozdiel od zdravej časti človeka a traumatizovanej časti človeka.

Na prvý pohľad to vyzerá ako divné delenie, že sa traumatizovaná a zdravá časť z nás nachádzajú v opozícii voči časti bojujúcej o prežitie (niečo ako psychický pud sebazáchovy). Ale aj traumatizovaná časť je len emocionálna a mentálna nadstavba nad nejakými hlboko traumatickými zážitkami, ktoré sme kedysi nevedeli ošetriť, ale len čo sa dostaneme do stavu, že s nimi už vieme narábať, tak sa ich dokážeme zbaviť. Táto traumatizovaná časť sa veľmi často spája s pocitmi ako strach, bezmocnosť, bezradnosť, neschopnosť postarať sa o seba, hanba, pocit viny a pod. Keď vyplávajú na povrch a my máme tú silu čeliť im a vysporiadať sa s nimi, dôjde u nás k vyhojeniu.

Ale to, čo ľuďom robí naozaj zle, sú obranné mechanizmy, ktoré bojujú v nás o prežitie – ktoré urobia všetko možné i nemožné, len aby sme sa už nikdy necítili tak biedne ako vtedy. Na to vytvárajú rôzne automatizmy, ktorých úlohou je odrezať nás od našich pôvodných, nepríjemných pocitov a neumožniť nám precítiť ich znova. Tieto automatizmy obsahujú všetky presvedčenia, príkazy a zákazy z našej pôvodnej rodiny a večne nám ich strkajú cez vnútorný monológ pod nos, aby nás nútili zachovať ich – a ak ich enzachováme, dostavujú sa pocity viny, zlyhania a strachu zo zavrhnutia. Takýmto spôsobom sa postupne stráca všetka naša prirodzenosť, ba dokonca nám naše vovychovávané automatizmy zakazujú cítiť sa dobre (lebo veď “život je boj”), užívať si (lebo veď “bez práce nie sú koláče” a “ranní ptáče dál doskáče”), vychutnať si okamih (lebo veď “keď sa ťa zima spýta, čo si robil v lete”), byť spokojní s tým, ako sa veci majú (lebo veď “neslobodno zaspať na vavrínoch”). Poháňajú nás, niečo robiť, hýbať sa (aj nezmyselne), niečomu vzdorovať, predchádzať, bojovať o prežitie – či už je to potrebné alebo nie.

A presne tieto obranné mechanizmy nám bránia aj zapodievať sa situáciami, ktoré v nás vybudovali kedysi traumu – čiže bránia nám vyhojiť minulé poranenia, bránia nám cítiť sa znova tak bezmocne, slabo a opustene ako kedysi. A navyše napĺňajú ešte aj iný samoúčel – lebo keby sme náhodou naše minulé traumy vyhojili, prestali by mať obranné mechanizmy opodstatnenie – a to je drzosť!

Obranné mechanizmy bojujú nielen o naše, ale aj o svoje prežitie.

A tak sa starajú o to, aby staré poranenia boli stále bolestivé a platné, aby nás pred nimi mohli chrániť. 🙂

Tento mechanizmus nie je platný len individuálne, ale aj lokálne, národne a nadnárodne: vedú k prejavom ako náboženská neznášanlivosť, vlny utečencov, drogové závislosti, nacionalizmus, sexizmus, ale aj anorexia/bulímia (lebo veď ak nebudeme vychrtnutí na kosť, nebudeme pekní, nikto nás nebude mať rád a zostaneme na kraji spoločnosti).

To, čo potrebujeme, aby sme sa zbavili opakovania starých poranení a strachu pred novými poraneniami, je pozorne sa sledovať a odhaľovať automatické mechanizmy a presvedčenia, o ktoré sa opierajú. Potrebujeme si začať byť vedomí toho exoskeletu predsudkov a strachov, ktorý nami hýbe – a postupne sa ho zbavovať. Najprv stačí len si uvedomovať, čo z nás práve hovorí/reaguje, neskôr to potlačiť a vyhojiť traumu, na základe ktorej má automatizmus opodstatnenie.

A začať treba témami, ktoré v nás vyvolajú nepatrične silnú emotívnu reakciu a obracajú sa do prostredia, ktoré “nie je v poriadku” (pretože “byť v poriadku” je len individuálna predstava a skratka k nejakej traume, ktorú táto predstava zakrýva).