Výťah z knihy “Wie geht Liebe wirklich?” Gabriely Rudolph:

Niekedy sa prihodí, že nám je zo života niečo ubrané – niečo, na čom visíme, čo si chceme udržať. S tým sa znižuje aj pocit vnímanej kontroly nad naším vlastným životom. Cítime sa, ako keby zmizla časť našej vnútornej istoty, ktorú sme s danou vecou/osobou spájali. Odchod/strata priamo ohrozila naše sebavnímanie ako jedinca, ktorý s prehľadom dokáže robiť správne rozhodnutia. Náš sebaobraz na to reaguje panikou, začína v hlave prehrávať katastrofické scenáre a spúšťa pokusy týmto katastrofám predísť – hektickou aktivitou alebo spadnutím do “mŕtveho chrobáka”.

Ale súčasne časť z nás vidí, že niet sa pred čím obrňovať – že je to proste len bezmocnosť, smútok a neschopnosť vnímať väčší celok.

Rudolphová: “Nedokážem si spomenúť na jedinú situácie, v ktorej by skutočne nastali tie katastrofy, čo som si tak horúčkovito vykresľovala. Čo však nastalo po dlhšom zapodievaní sa vykresľovaním katastrof, boli stavy strachu, pocit, že som pod tlakom, bolel ma žalúdok, stuhla mi šija. Mohlo by sa to označiť ako reinscenácia starej traumy.”

Tu mám svoj vlastný postreh: Tiež patrím k tým neistým typom, ktoré si nonstop vykresľujú katastrofy, a môžem spokojne vyhlásiť, že niektoré z nich nastali, ja som mala vopred pripravenú reakciu a náramne mi pomohla. 🙂 Takže celkom neskromne budem tvrdiť, že ak máte dobrý rozum (=operujete z bodu reálnosti), tak aj to vykresľovanie katastrof pomáha. 🙂

Keď niekedy spadnete do vykresľovania katastrofických scenárov a necíti sa to dobre, doprajte si pohyb (počas pohybu sa hlava vyvetrá a stresové hormóny sa vyplavia z tela), dotýkajte sa náhodilo buď seba alebo príjemných vecí (pozornosť sa sťahuje z hlavy do oblasti dotyku) alebo ak ste totálne “hlavový” človek, sústreďte sa na tu-a-teraz: čo mi hrozí práve len tu a teraz? Nepleťte do toho budúcnosť; držte sa striktne v tu-a-teraz. Veľmi často zistíte, že sa nič nedeje, len ste zostali sedieť na nespracovanom pocite ohrozenia bez jediného konkrétneho prejavu.