Falošný svet “toto-áno a toto-nie”

12523018_10205738279231655_2460983588736428829_nMinule som písala o stretnutí s lietajúcou rybkou na šamanskej ceste. Tú cestu som robila pre kámošku a vznikli doplnkové otázky – ono to posolstvo rybky nebolo najjednoduchšie a ja keď som ho zapisovala, chcelo sa mi hlavne spať, tak som sľúbila, že to rozpíšem ešte raz… z pamäti a vlastnými obrazmi. Je to to, čo som z posolstva pochopila ja.

Rybka sa mi snažila ukázať, ako naše predsudky, to, čo sme sa o veciach naučili a naše doterajšie skúsenosti skresľujú naše prežívanie toho, čo sa práve deje. Napríklad ja som bola naučená, že “ryby sú nemé” a “ryby žijú pod vodou” a “ryby sa na vzduchu zadusia”. A tak samozrejme, keď som videla rybku a vyletela mi spod nôh, prvé bolo “vo vzduchu nemáš čo hľadať”. Ešte aj lietanie ryby, v svojej podstate tok jedného typu energie iným typom energie, som si premenila na obraz “pláva, ale nie vo vode, ale vo vzduchu”. Boli to všetky tie hadivé pohyby, ktoré majú význam, ak sa pohybujete vo vode – a nemajú ho, ak sa pohybujete vzduchom. Lenže ja som bola niečo naučená a nevedela som sa od toho odosobniť.

Myslím, že tak sa správame aj ako ľudia pohybujúci sa svetom – jeden typ energie tečúci iným typom energie. Keď si to zredukujeme na energetickú rovinu, všetko rybie plávanie a dýchanie a kecanie strácajú význam, pretože to sú konkrétne prejavy patriace ku konkrétnemu obrazu hmotného sveta. A aj my ako ľudia sa správame spôsobom, o akom sme presvedčení, že by sa ním ľudia mali správať. Napríklad ak do vás vychovali “len na seba nenechaj kýchať a kašľať, lebo to chytíš tiež”, zakaždým, keď niekto kýchne, chytíte jeho nádchu. Taký je stereotyp vášho “byť človekom”.

Toltékovia tomu hovoria “ľudská forma”. Je to predsudok o tom, ako taký človek vyzerá, ako reaguje na isté situácie, čo unesie a čo nie, či prežije alebo zomrie… Z mojej vlastnej histórie: keď som ležala v nemocnici a zomierala na rakovinu, tak som to odovzdala niekomu inému a prestala som sa duševne zapodievať tým, či sa môj stav zhoršuje alebo zlepšuje, koľko času ešte mám a či mám taký alebo onaký príznak… Dokonca keď iní pacienti rozprávali o priebehu choroby, odchádzala som. Nepočúvala som. Povedala som si, že kocky sú hodené, som na ceste a pôjdem tak dlho, kým budem vládať, alebo kým nenarazím na stužku s nápisom “cieľ”. Vtedy som pravdepodobne vypla vovychovávané stereotypy – a telo sa zachovalo po svojom, podľa svojich možností a rezerv, nie podľa toho, ako “sa obvykle telo v takomto prípade správa”. Vykašľalo sa na zomieranie, pozbieralo sa do takmer-optimálnej podoby a žilo si veselo ďalej.

Žiaľ, v oblasti psychických schopností nie som až taká úspešná. Tam mnou ešte stále vládnu staré stereotypy. Napríklad “neprejdeš cez stenu” (čo ma kvalitne štve). Ale keď som začala so šamanskými cestami a začala som shapeshiftovať do labute, aspoň dočasne sa mi podarilo jeden zo stereotypov zlomiť. Tým, že som si dokázala nafejkovať pocit, ako keby som mávala krídlami, že som si okolo seba postupne vykresľovala svet z labutej perspektívy, stratila som aspoň v mimofyzickej realite pevnú formu. Len to nejako nedokážem preniesť do fyzickej reality, kde ešte stále “človek neprejde cez stenu”.

A takto som pochopila to, čo mi rybka rozprávala o tom, že sa potrebujeme zbaviť predstáv o tom, čo veci sú, ako sa správajú, čo je pre ne “normálne”. Keď stečieme z buniek a atómov na rovinu čistej frekvencie, ktorá využíva prostredie na to, aby sama seba zmnožila/rozšírila/prejavila/zhmotnila, dokážeme všetko, čo dokáže taká “frekvencia”. Mám pocit, že naša pozornosť je naša základná frekvencia. A pozornosť je dostatočne nehmotná na to, aby lietala, plávala vzduchom alebo pasírovala sa cez stenu. Pretože pozornosť len použije atómy hmotného sveta na to, aby sa zmnožila/rozšírila/prejavila/zhmotnila.

Ale na to, aby sme stiekli na úroveň čistej frekvencie, potrebujeme sa pravdepodobne zbaviť všetkých predstáv o tom, kto sme, čo nás tvorí a čo už nie je našou súčasťou… Pretože na úrovni frekvencie nás netvorí nič konkrétne, len naša momentálna pozornosť. Pozornosti nemožno ublížiť, nemožno ju obmedziť, nemožno ju zastaviť ani zrušiť, ak nie je viazaná na nejakú hmotu, ktorú je možné zrušiť (napr. telo). Je to, akoby ste sa zo všetkej svojej hmoty premenili na niečo nespútané – napríklad na ten toltécky “vnútorný oheň”.

Takže lekciu od rybky beriem ako výzvu prestať sa identifikovať s tým, čo z nás robí človeka – pretože to nás obmedzuje len na to, čo taký “človek” dokáže. Najprv potrebujeme odhodiť nálepky “dobrý” a “zlý”, múdry, hlúpy, čestný, odvážny, dobrosrdečný, … , pretože všetko toto, s čím sa identifikujeme, pre nás súčasne vytvára obmedzenia typu “a preto nie presný protipól” a “taký človek sa správa takto a reaguje takto a dokáže toto”. Neviem, či je to dosť zrozumiteľné, ale kým sme niekto, nie sme celý ten zvyšok. A ak vychovaný človek nepľuje po zemi, tak sme sa od “pľuvania po zemi” dobrovoľne odrezali. Kým sa pohybujeme v svete “toto-áno a toto-nie”, tak ryby patria pod vodu, musia držať svoj rybací zobák a keď vylezú z vody von, zadusia sa.

whale-evolution-fail-humorA tuto si spomínam na jeden kreslený fejsbúkovský vtip, kde sa nejakí grínpísáci snažia vstrkať do vody veľrybu, ktorú napoly vyplavilo na breh. A veľryba protestuje: “Ako sa máme vyvíjať, keď nás zakaždým strkáte späť do vody?” (Vlastne som si mohla celé svoje vypisovanie ušetriť a dať sem len ten vtip, pretože vystihuje lekciu od rybky dokonalejšie než mojich desať strán.)

Zbaviť sa svojej ľudskej formy neznamená, že si ju nebudeme aj naďalej obliekať – ale bude to len kabát, nie naša identita. Aby sme sa lepšie a ľahšie pohybovali svetom ľudí, ktorí sú ešte stále súčasťou sveta “toto-áno a toto-nie”, budeme sa potrebovať správať, akoby sme aj my boli súčasťou tohto sveta. Ale vnútorne môžeme byť čímkoľvek – všetkým a ničím určitým.

Každý sa do tohto sveta rodíme ako unikátna zbierka vlastností, schopností, talentov. Ako vyrastáme, robíme si vnútornú inventúru, povieme si “tieto-áno a tieto-nie”, podľa toho si vyberieme nejaký ľudský kabát a ten potom po celý zvyšok života nosíme a správame sa v súlade s tým, aký kabát na sebe máme. Rybka načrtla iný spôsob – znova si inventarizovať, čo všetko máme, nedeliť to na prípustné/neprípustné, ale vojsť do každej situácie ako úplná zbierka našich vlastností, schopností a talentov a používať všetko, čo máme, v súlade s tým, čo sa v danej situácii použiť dá. Alebo sa rozhodnúť, že to práve v tejto situácii nepoužijem. Napríklad keď vypadneme z okna, rozhodneme sa, že síce máme schopnosť podľahnúť zemskej príťažlivosti a rozpleštiť sa o chodník, ale dnes to urobíme inak. (A bolo by dobre, keby ten tichý hlások v našej hlave v danom okamihu nepindal, že “keď človek vypadne z okna, padá nadol a rozpleští sa”.)

Keď som ja zbadala lietajúcu, radorečnú rybku, začala som skúmať, či na vzduchu nezdochne a či ju nebude treba nosiť, lebo sa sama nevie vzduchom hýbať… Rybka ma sfúkla a potom som už neriešila, že je ryba, reční a pláva vzduchom, ale som jednoducho šla za ňou (a ledva som jej stačila).

Takúto bezprostrednosť vídame u detí. Pre deti je všetko schodné a nič nie je hrozné, kým ich nejaký dospelý nenaučí, že niečoho sa treba báť. Ak v sebe dokážeme obnoviť tú detskú otvorenosť, zbavíme sa veľkej časti našej ľudskej formy. A ak nemáme dostatok zdravého rozumu a zle odhadneme situáciu, tak sa niekedy aj parádne spálime. Pričom ďalším paradoxom je, že náš “zdravý rozum” je zvyknutý narábať výlučne s predpokladmi a predsudkami a tak nám jeho odhady budú na figu.

Máme však jednu inú vec – ak už sme dosť dobre schopní prestať sa identifikovať s ľudskými archetypmi a predsudkami, prestáva nás naše nadstavbové ego (sebaobraz, sebadôležitosť) obmedzovať a môžeme sa spoľahnúť na našu intuíciu. Cez intuíciu sme totiž sústavne napojení na svet, ktorý nemá formy, a je tvorený len vibráciami/frekvenciami – “pocitmi”, ako znie posledná verzia anjelov. (Upozorňujem, že tie verzie odrážajú môj vlastný stupeň rozvoja, takže “pocit” nemusí byť ešte zďaleka pravda.) Na šamanských cestách som párkrát mala celkom intuitívne reakcie, ktoré boli vysoko účinné a celkom mimo rámca bežnej ľudskej predstavy o “vhodnej reakcii”. To znamená, že nie sme ponechaní bez navigačnej pomôcky, len ju najprv potrebujeme oslobodiť od nánosov nadstavbového ega – od sveta “toto-áno a toto-nie”.

Keď toto dokážeme, prestávame aj spochybňovať napojenie na ten “zvyšok z nás”, čomu ja hovorím anjeli. (No dobre, väčšinou. Niekedy. Občas.) Jediné, čo mne pomáha, je nerozoberať to. Akonáhle to začnem rozoberať, dostane sa ľudská forma k mikrofónu a začne vykríkať všetky tie svoje predsudky a skalopevné presvedčenia, ktoré prebrala od niekoho, kto ich prebral od niekoho, kto ich tiež prebral od niekoho… Keď mi Gabriel niečo povie, nerozoberám, koľko z toho bolo skreslenie dané mnou, či to vôbec bol Gabriel a či vôbec nejaký Gabriel existuje, alebo mi zasa teta doktorka príde založiť zvieraciu kazajku… Nemá to zmysel. Rozum, uzavretý v svete ľudskej formy, nemôže rozmýšľať mimo sveta ľudskej formy. (A nevravte mi, že váš rozum v tom svete uzavretý nie je. Kým nekikiríkate a nie ste uzavretí v svete kohútej formy, kde inde by ste boli?) Zmierte sa s tým. Berte to ako počítačovú hru Mágia Ixtrionu. V nej tiež nie ste mág z planéty Ixtrion a nevraždíte skutočných ľudí, ale len odstreľujete nuly a jednotky počítačového kódu. Tak prečo si nezahrať hru “komunikujem s anjelmi” a neprijať jej pravidlá? Nepočúvať, čo vám hovoria? Nepozorovať, koľko z toho je pravda? Jedna kámoška si zapisovala svoje channelingy do zošita a po čase sa k nim vracala – a zisťovala, ako úžasne sa jej obrazy naplnili, hoci možno vtedy ich vnímala celkom inak!

Energia nasleduje pozornosť. Čomu venujeme pozornosť, to posilňujeme. Rozvíjame to. Ak venujeme pozornosť sústavne len hmote, obmedzeniam a predsudkom, posilňujeme v svojom živote to hmotné, obmedzujúce, spútavajúce. Ak tomuto uberieme pozornosť a budeme ju venovať niečomu inému – napríklad aj tomu channelingu alebo šamanským cestám – začne sa zovretie hmoty a obmedzení z nášho života postupne vytrácať. Ak sa súčasne pokúsime zošúpať zo seba nános “toto je človek”, možno jedného dňa rozpustíme našu ľudskú formu a stečieme skutočne na úroveň čistej pozornosti… Dúfam. 🙂

A ak chcete začať, tak prvé cvičenie: Vyjdite na dážď a nechajte si ho padať na tvár. Kde sa voda dotýka vašej tváre, dochádza k výmene atómov medzi vodou a vašou pokožkou… A teraz povedzte – čo ste v tomto okamihu? Končíte na hranici svojej kože, alebo ste už aj tie kvapky dažďa?

One thought on “Falošný svet “toto-áno a toto-nie”

  1. Velmi souzním a děkuji za sdílení. A velmi oceňuji formu, jak se výstižně a vtipně dají předávat informace, kreré inspirují další.

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s