Otec taoizmu, Lao-Ce, povedal:

“Príjemné sú odmeny pre veľkorysých, veľké sú trápenia pre zatrpknutých. Tí, ktorí poskytujú málo, ale očakávajú veľa, hromadia v sebe trpkosť a priťahujú k sebe problémy. Pozoruj, ako idú, a spoznáš, kedy prichádzajú.”

(Fine are the rewards of the generous, profound the calamities of the bitter. Those who give little but expect much accumulate bitterness and cannot but have trouble. Observe how they go, and you know how they come.)

🙂 Trochu som manipulovala so slovami, aby som do toho dostala to, čo v tom cítim ja – a nemusí to byť nutne to, čo Lao-Ce chcel vyjadriť… Ale všimla som si, že ľudia, ktorých status prevyšuje ich schopnosti (inými slovami, cítia sa ako niečo viac, než za čo ich považuje okolie), bývajú vnútorne nešťastní. Poskytujú okoliu menej, ako si myslia (o tom, koľko poskytujú, totiž rozhoduje okolie a nie oni), ale očakávajú, že sa okolie k nim bude správať tak, ako by prináležalo vzhľadom na ich obrovský (=ich vlastný názor) prínos. No a keďže okolie to vidí inak, okolie sa zaspráva tak, ako to okolie vidí, nie ako to vidí daný nedocenený človek…

Neviem, možno mám vec nedomyslenú, ale zatiaľ mi to vyzerá tak, že na vstupe je komplex menejcennosti premenený na supernedobytné ego, ktoré svet potrebuje urobiť nejakým, aby v ňom bolo plnohodnotné. No a na výstupe týchto pokusov prichádza posilnenejší komplex menejcennosti, keďže okolie obvykle začne nad pokusom zdvíhať obočie a uprace dotyčného do správnej škatuľky.

Ak to nie je zakotvené v pocite vlastnej skutočnej hodnoty, tak potom máme aspoň jedno oko vždy uprené na okolie a pýtame sa, ako nás vidí a ako nás hodnotí. Tam, kde nás hodnotí horšie, máme tendenciu kŕčovito vystupňovať tlak, aby sme získali to hodnotenie, po ktorom túžime. A ak sa nám to nedarí, prehlásime okolie za “hlúpe a primitívne”, ktoré nás “nevie doceniť”.

To je to “pozeraj, ako idú”. Pohybujú sa životom s očami uprenými na to, čo o nich iní hovoria a či ich hodnotia “správne” a čo si kto o nich myslí? Potom sú kŕčovití, majú očakávania a boja sa, že sa očakávania nenaplnia. Čo od nich možno čakať? Len stále väčší kŕč a tlak. Pocit nepohody v ich prítomnosti. Pocit posudzovania a odsudzovania – možno nie nás, ak napĺňame očakávania, ale budeme pravdepodobne často svedkom posudzovania iných, čo “nevyhovujú”; ak prestaneme vyhovovať my, tak sa to ani nedozvieme, len nám to prídu povedať zas iní, ktorí budú svedkami toho, akí sme posudzovaní my. 😛

“Veľkorysý” v tomto význame u mňa znamená “tolerantný”. OK, si nejaký – a čo? Mne nevyhovuješ, ale to nič nehovorí o tebe, len o tom, že ja pre teba nie som vhodný kamarát. 🙂 V prítomnosti takéhoto človeka mávame pocit, že sme na celkom inej vlnovej dĺžke, ale ten kŕč a tlak sa nedostavuje. On nás nepotrebuje zmeniť, pretože vie žiť aj v svete, v ktorom existujú ľudia ako my. Nenabúravame jeho sebahodnotu tým, že sa nesprávame podľa jeho očakávaní, pretože prestal byť “majiteľom zemeguľe” a stal sa súčasťou systému, ktorý je taký rôznorodý, že ho vždy nanovo dokáže prekvapiť.

Predstavujem si, že sa stretnú dve malé deti – biele a čokoládový černoško. Biele dieťa ešte nevidelo černoška, ale už papalo čokoládku. Tak príde k černoškovi, oblizne ho (alebo pohryzie 😉 ) a keď zistí, že to nechutí, práve sa naučilo, že niektorí ľudia vyzerajú ako z čokolády, ale nie sú z čokolády. No dobre; berie na vedomie a začne zisťovať, či sa s tým nechutiacim čokoládovníkom nedá aspoň zahrať. 🙂

Žiadny kŕč, žiadne donucovanie, žiadne vyčleňovanie – pretože sa obaja chceme hrať. Dieťa dokáže to, čo sa dospelý musí prácne učiť – miesto toho rozdeľujúceho začať hľadať to spoločné.

Porozumenie plodí akceptáciu. “Pozoruj, ako idú, a spoznáš, kedy prichádzajú” vo mne vybudilo obraz pre “sleduj, čo nimi hýbe, a keď tomu porozumieš, dokážeš odhaliť, kedy s nimi máš do činenia”. Pozoruj, ako sa správajú k svetu a iným okrem teba a vieš, ako sa budú k tebe správať jedného dňa. Človek je zvyklostné zviera. To, čo robí, má potenciál robiť. Dnes to robí Janovi, zajtra môžeš byť na rade ty – len čo sa pokúsiš prekročiť hranice chlievika, v ktorom si dnes zastrčený. Čo to pre nás znamená? Že v kontakte s týmto človekom sa musíme prestať rozvíjať, pretože pre naše zmeny nemá toleranciu a interpretuje ich ako svoje vlastné ohrozenie. 🙂

Ja som dnes už len rada, že sa čoraz častejšie nachádzam na strane “veľkorysosti” a nie “zatrpknutosti”. Ale ešte si pamätám tú cestu – a nebola príjemná. 🙂