“Bez čoho ešte môžem byť?”

“Tvoja duša je tvoja história a učenie sa – intelekt. Výkladná skriňa duše je ego.” — Sonia Choquette

(Your soul is your history and learning — the intellect. The front end of the soul is ego)

V poslednom čase začínam dosť presne chápať, čo asi myslel Gabriel, keď mi kedysi (už je to možno aj dva roky) povedal, že už nemôže tie reči o egu ani počuť. Takové ego, makové ego… zlé, zlé ego, ktoré treba rozoberať, pitvať, meniť, “zlepšovať”, potláčať… a stále sa ním zapodievať. 🙂 Naše myšlienky sa večne točia okolo ega a podľa bosoráckeho “energia nasleduje pozornosť” tým pádom ego pekne betónujeme, rozvíjame, posilňujeme a napriek tomu si myslíme, keďže sa mu už roky takto venujeme, že sme bez ega. 😉

Omyl. Ego v latine značí “ja” a tým pádom označuje jedno jediné – to, že sa vnímame ako celok oddelený od iných celkov.

Ale prečo teda toľkí bojujú so svojím egom a považujú ho za svojho nepriateľa? Moje podozrenie je, že za to vďačíme tomu, že sa do ezoteriky nasáčkovali psychológovia. Keby to boli urobili programátori, asi dnes na človeka nazeráme ako na kybernetický systém a zoznam povelov, ktoré môžeme ľubovoľne modifikovať. Momentálne sa mi tento druhý prístup začína páčiť viac, pretože sa sústreďuje nie na to, že niečo nevyhovuje a treba to potlačiť, ale že sa niečo dá a treba to dosiahnuť. A… energia nasleduje pozornosť… začneme sa posúvať dopredu.

Pochybujem, že ujo Budha keď si tak meditoval pod tým stromom, rozoberal svoje ego a niečo na ňom potláčal. Ak by som tam sedela ja, tak obrátim svoju pozornosť k svetu tam vonku (nie do svojho vnútra) a budem sa snažiť rozpoznať, ako do toho celku zapadám a ako som s ním prepojená. Ešte stále mám ego, pretože seba beriem ako “súčiastku” v súkolí, ale už je moja pozornosť na celku, nie na sebe samej. A keďže energia nasleduje pozornosť, začínam sa začleňovať. Začínam vnímať nie veci, ale súvislosti. Začínam sledovať nie svoje záujmy, ale záujmy celku. Začínam chápať, že ak sa ja (=ego 👿 ) postarám o celok a celok bude prosperovať, prosperujem tým súčasne aj ja. A len čo sa dokážem naladiť na ten viditeľný (=hmotný) zvyšok celku, pretože môj záujem je na súvislostiach a niečom, čo možno nevidím, ale to tam je, otvárajú sa mi dvere na naladenie sa na nehmotnú realitu.

Lenže pozor – neznamená to, že keď sa dokážem naladiť na nehmotnú realitu, tak som automaticky niekto na úrovni Budhu. Kauzalita v jednom smere neznačí aj opačnú kauzalitu…je tam ešte mnoho iných faktorov. Napríklad taký ľudský talent. Niekto môže mať talent vidieť budúcnosť, ale jeho život môže byť kopa črepov, pretože talent a osvietenie sú dve odlišné veci. Niekto navonok nemusí mať vôbec nijaký výrazný talent, a pritom je v pohode a vyladený na zvyšok sveta a je to, čo moderný človek pravdepodobne označí ako “osvietený”, pretože dokáže oddeliť podstatné od nepodstatného a starať sa o to, čo skutočne zaváži, a ten zvyšok s úsmevom prejsť.

Nepýtajte sa mňa, kde som – ja to jednoducho neviem. Ale viem, že mám oči tvrdo upreté na to “tam vonku” a verím, že ako lepšie spoznávam “to tam vonku”, moje vnútorné nastavenia sa začínajú premieňať a dostávajú sa viac do súladu s tým, čo je skutočne podstatné. Kedysi som v ktorejsi detektívke od Roberta van Gulika čítala obraz, že až keď sa človek zbaví svojich drobných túžob a prianí a stane sa prázdnou nádobou, stáva sa skutočne užitočným. Nuž, neviem, či ma vedie zrovna túžba “byť užitočný” 😳 … ale viem, že ak do seba chcem dostať niečo, čo vo mne ešte nebolo, tak najprv musím vyprázdniť to, čo vo mne je. A aby som nevyprázdnila niečo, čo tam budem potom znova dávať späť, potrebujem mať oči na “tom tam vonku” a od neho si odvodzovať, čo je dôležité a čo nie.

Nesmierne sa mi páčil príbeh Felixa Wolfa, keď sa vybral na tramp po Arizone, Nevade a Colorade – štátoch s úchvatnou prírodou… a pustotou… Popisuje, ako spočiatku nebol zvyknutý na to ticho a nedostatok “zmysluplnej práce”. Popisuje, ako mu jeho myseľ a emócie vyrábali spočiatku drámy, len aby nahradili  nedostatok vonkajších podnetov. To bola ešte jeho pozornosť zameraná do jeho vnútra a na vzťah, aký k veciam naokolo má… Postupne však začal sledovať prírodu, vnútorné drámy zmĺkli a on začal vnímať vzťahy medzi vecami, nie vzťahy vecí k sebe. A odrazu sa dostavilo vnútorné ticho, mier, pohoda a otázka: “Bez čoho iného ešte môžem byť?”

🙂

Takže… kašlite na to, aké veľké ego máte a čo práve robí. Obráťte oči von zo zrkadlovej krabičky a zaraďte sa. Len čo sa zaradíte, dostanú veci inú perspektívu a vy si začnete klásť otázku: “Bez čoho ešte môžem byť?”

11 thoughts on ““Bez čoho ešte môžem byť?”

  1. V súvislosti s týmto príbehom sa mi páčia 2 veci:
    1.) čo povedal Ruiz o milovaní samého seba a nasledovnej schopnosti milovať všetko ostatné ( asi aj ego 🙂 )
    2.) nasledovné výrazné zníženie potreby stále si sám pre seba niečo potrebovať potvrdzovať, hlavne ten príbeh o “jedinej pravde” 😆

    Páči sa mi

  2. nerozumiem…cely svoj zivot sa snazim na sebe pracovat, ano aj na tom, aby som viac “pre seba” orientovala “pre inych”, ale obcas to nie je jednoduche pretoze potom pride stav, ze ak chcem kracat po svojej ceste, obcas musim robit aj “pre seba”, cize byt mozno egoisticka voci inym. No a potom sa prihlasi myslienka neorientovat sa na ego, nepocuvat svoje ego a stale do kola…
    V tomto stale tapem…:(

    Páči sa mi

  3. no dostala som udicu ako hrom, len este neviem co s nou 🙂 dnes sa mi snivalo o zrkadlovej budke, zvnutra von bolo vidiet, ja som stala vo vnutri a snazila sa vyprazdnit (bolo to wc) a teraz som precitala clanok,aj ten s odkazom….a som z toho zamotana uz nacisto 🙂 pockam,snad sa vyjasni ….aj v mojej gebulke 🙂

    Páči sa mi

  4. No… z tohto clanku som trochu v rozpakoch. Akosi sa mi to nenapaja na nic vo mne. A mozno sa ani nema, 🙂 kedze hovori o orientovani sa na vonkajsie suvislosti a hmotny svet a nie ako to suvisi so mnou. Mozno som este “nedorastla” na taku uroven, aby som sa s tymto dokazala nejako stotoznit, ci to prijat. Ja v tomto hmotnom svete sa chcem vidiet ako ja. A otazku ega nejako neriesim. Snazim sa mat samu seba rada vratane mojho ega, lebo je tu mojou sucastou. Mat rada svoje telo, svoje ego, svoju dusu, … Se vsim vsudy. (Poradie nasleduje od toho najtazsieho.) 🙂
    Myslim si, ze v hmotnom svete sme jasne vymedzeni kazdy ako JA a len cez to JA sa viem orientovat a zit v hmotnom svete. A pokial este aj mam v sebe gulas, t.j. nepoznam dobre sam seba, co chcem, co rozhodne nie, co ma robi stastnym a spokojnym, … tak darmo hladim tam von… Neviem rozpoznat, ako do toho celku zapadam, lebo este neviem, kto vlastne som. Nedokazem sledovat zaujmy celku, lebo nepoznam tie svoje. Neviem, ako pomahat druhym. lebo este som nepomohla sebe. Tym netvrdim, ze mame byt sebci a o nikoho sa nestarat a nikomu nepomahat. To rozhodne nie. 🙂 (Hoci tu osobne narazam na dilemu, ci sa nemiesam do niecoho, co ten druhy ma prezivat prave takto, a ja by som do toho nemala zasahovat.)
    Ked sa pozriem na svet tak, ze si ho kazdy utvara sam podla seba, ze je to nas sen, ktory snivame, tak aj tu mi clanok akosi nepasuje. (Zdoraznujem, ze ide o moj pohlad, mne to nepasuje. A ked uz som pri tom, tak zase len som pri tom JA, MNE, MOJ pohlad.) 🙂 Mne sa skratka nijako neda predstavit si, ze sa na vonkajsi svet divam “nie cez seba”, ale iba sa divam von. Podla mojho nazoru sme v hmotnom svet velmi odlisni a ja mam s naladenim sa na ten viditelny hmotny svet veru problem. Viem sa naladit na zopar mne blizkych ludi, s ktorymi som na rovnakej vlnovej dlzke, ale na ostatnych… Mozno prave na to som este “nedorastla”. 🙂 No, neviem… Viem si predstavit to prepojenie s ostatnymi bytostami v nehmotnom svete, resp. na inej urovni ako hmotnej. Ale v hmotnej…. hmmm… aj ked napr. na Zem ci prirodu sa akosi napojit viem. 🙂 Ale aj tak je to pre mna nie-hmotne napojenie sa na nich. Tak sa s nimi viem spojit aj bez fyzickeho tela. Takze… 🙂
    Aby som toto moje filozoficke okienko nejako uzavrela, tolko moj pohlad na horeuvedeny clanok. 🙂

    Páči sa mi

  5. čítam si článok opäť a snažím sa to nejako spracovať, keďže tiež sa mi skôr zdá, že najprv musím nájsť a zorientovať sa na seba (ego, neego, proste JA) a až potom na zvyšok sveta, asi tak nejako, že ak začnem ľúbiť seba, môžem aj celý svet…v súvislosti s tým mi docvakla jedna vec:

    “keď sa človek zbaví svojich drobných túžob a prianí a stane sa prázdnou nádobou, stáva sa skutočne užitočným”

    dakde som čítala, že skutočne šťastný človek, ktorému sa podarilo nájsť rovnováhu (trvalú) sa dokáže prispôsobiť kedykoľvek (ale toto prispôsobenie nepovažuje za niečo, čo ho obmedzuje), dokáže sa úprimne tešiť z každej prežitej chvíle (a je jedno, či ide o chvíľiu, ktorú neočakával, ktorá nie je tak ako si predstavoval) a dokáže rešpektovať (skutočne, nie len rečami) každého a vnútorne ho mať rád – bolo to nejako v tomto zmysle….že, ak človek nájde to čo všetci tak hľadáme, svoje cesty, rovnováhu, Boha, tak prestane riešiť seba (to, či mu niekto kazí plán, narušil deň, povedal, čo nečakal, dotkol sa ho, alebo nespravil, čo by od blízkeho očakával a pod.). By sa to dalo povedať, že má všetko na háku a predsa to nie je pravda, pretože robí všetko pre všetkých a vnútorne je s tým zmierený (nesprávne slovo, možno lepšie vnútorne to sám tak chce) a Ego (ako to my voláme, to niečo, čím sa stále zaoberáme), čiže JA sa naladí na VŠETKO a to JA je s tým takto absolútne spokojné.

    Páči sa mi

    • 🙂 Tak vidíš; myslím, že sa absolútne chytáš. 🙂 Keď si “ja” prestane robiť presné predstavy o tom, ako majú veci vyzerať, miesto povrchu začína hľadieť na podstatu a je schopné prijať čokoľvek ako naplnenie svojej potreby. Keď si hladná, ideš do samošky a kúpiš si niečo pod zub, aj keby to nebola zrovna “tvoja” značka. Proste hlad nepustí. No a tento svet je nekonečne bohatý pre všetkých – len niektorí to bohatstvo vidia a iní nie, pretože nezodpovedá ich presnej predstave, hoci robí v podstate to isté. Hľadajú značkový rohlík, hoci ten obyčajný ich zasýti rovnako. 🙂

      Páči sa mi

      • presne tak to je…teória dokonalá, ale prax v mojom prípade pokulháva…ako bolo vyššie spomenuté, asi som ešte nedozrela 🙂

        Páči sa mi

      • “asi som ešte nedozrela” je samonastolené obmedzenie… Čo tak “práve som dozrela”? 🙂 Prax nikdy nie je do istého okamihu nula a po tomto okamihu 100%, ale je to postupné nabaľovanie – každý deň o kúsok viac… a začína to uvedomením si. 🙂

        Páči sa mi

  6. a vieš, že som čakala podobnú reakciu, s tým samonastoleným obmedzením 😀 pretože to rovnako viem, a predsa to robím…a hlavne keď mám pocit, že sa “nabaľujem”, niečo (okolnosti, ľudia) ma vždy zbrzdí, ale tak to má asi byť, aby som vydržala 🙂

    Páči sa mi

    • Sú rôzne spôsoby, ako zmeniť svoju cestu. Jeden je “zvonka” – údermi osudu, otrasmi, chorobami a podobne. Iný je “zvnútra” – tvrdošijným vydržaním, hoci znova a znova padáš na zobák. Ten druhý je ťažší, pretože si vyžaduje tvrdé bosorácke odhodlanie (“vôľu”), ale len čo začneš registrovať prvé pokroky, už ťa nič nezastaví – dokonca ani vlastná smrť. 🙂

      Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s