Medzi dvoma mlynskými kameňmi

V newsletteri od Chrisa Cadea mi prišlo čosi na zamyslenie spolu s príbehom od Guya Finleyho. Oboje sa mi páčilo, takže tu je to:

Nikto neprejde životom nepošrámaný. Všetci máme ťažké situácie. Všetci máme extrémne ťažké situácie. A pretože sme tie bytosti, čo večne vyhľadávajú radosť a vyhýbajú sa bolesti, keď sa dostaneme do ťažkostí, prvé, čo urobíme, je snažiť sa to “napraviť”.

Ak cítime bolesť, snažíme sa odstrániť bolesť.

Ak cítime konflikt, snažíme sa vyriešiť konflikt.

Ak čelíme neistote, snažíme sa niečoho zachytiť.

Pozor – nie je nič zlé na tom, že minimalizujeme bolesť, konflikty a neistotu. Len spôsob, akým to robíme, nám pričasto zabraňuje nájsť optimálne riešenie.

Väčšinou sa to totiž snažíme urobiť tak rýchlo, ako sa len dá. Rýchlo skoncovať s bolesťou. Okamžite vyriešiť konflikt.

Máme to v povahe. Nanešťastie, v tej časti povahy, ktorú máme spoločnú s dinosaurami… nie to vyššie vedomie, v ktorom sa snažíme pohybovať!

Tu je na ilustráciu príbeh od Guya Finleyho:

“Princ a tmavý kôň”

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden princ, ktorý dovŕšil štádium dospelosti a bol otcom poslaný na veľké, samostatné statky, aby sa naučil vládnuť. Otec mi povedal, že ak bude potrebovať pomoc, aby dal svetlo do horného okienka najvyššej veže a že otec mu pošle koňa a kočiar, ktoré ho prevezú do bezpečia.

Ale otec ho súčasne varoval, že neďaleko od jeho statkov žije mocný čarodejník, zaprisahaný nepriateľ celej ríše, a že sa môže stať, keď princ dá do okna svetlo, že ho čarodejník uvidí a pošle mu svoj vlastný záprah a koč, ktorý ho však odvezie do nepriateľského prostredia!To princa samozrejme vydesilo. Ako bude vedieť odlíšiť jeden kočiar druhého? Otec mu poradil, aby sa vždy pozrel na koňa. Ak bude kôň svetlý, je to kočiar do bezpečia, ak bude tmavý, je to nebezpečenstvo. Stačí zakaždým skôr, než nasadne do kočiara, pozrieť si farbu koňa, čo ho ťahá.

Ako si vieme predstaviť, princ pozažíval množstvo príkorí a často dával svetlo do okna. A spočiatku, pretože sa vždy tak náhlil uniknúť do bezpečia, naskočil do kočiara a veľmi neskúmal, akej farby je kôň, čo ho ťahá… A tak zažil jednu bolestivú skúsenosť za druhou a vždy si až prineskoro uvedomil, že jeho nepozornosť ho privádzala do ešte horších situácií než tie, ktorým sa snažil uniknúť!Nakoniec to však zvládol a jeho rozum prebral kontrolu – zakaždým, než si sadol do kočiara, pozrel si farbu koňa, aby videl, či kočiar prichádza od otca alebo od zlého čarodejníka.

Takže vzniká otázka: čo teda môžeme robiť, keď sa nachádzame medzi dvoma mlynskými kameňmi? Ak je nerozumné skočiť na prvé riešenie, čo vidíme, ako nájdeme to správne?

Niekto povie: čakať. Byť trpezlivý. Vysedieť to a vec sa vyrieši sama od seba.

Niekedy je to pravda. (helar: Ale len niekedy. Skúste to použiť u rakoviny ako ja kedysi – a friško zmúdriete! 😉 )

Chris Cade má rád čosi, čo napísal Thomas Moore v knihe Soulmates.

Miesto toho, aby sme sa snažili problém okamžite a čo najrýchlejšie vyriešiť, umožnime konfliktu, aby po istú dobu nerušene existoval. Dajme mu priestor. Postavme sa doprostred neistoty a neznáma. (helar: Budhisti tomu hovoria “vyseď to”. Kotkodák! 😛 )

Chris Cade z vlastnej skúsenosti hovorí, že sa pri tom naučil jedno: ak sa snaží nasilu vec vyriešiť, nájde sa na ceste “tmavého koňa”. Najvhodnejšie riešenie sa objaví, keď dostane svoj čas. Miesto toho, aby sme sa snažili kontrolovať situáciu, akceptujme, že ju nedokážeme ukontrolovať. Môžeme ju ovplyvniť, ale nie kontrolovať.

A tak ak nemôžeme kontrolovať situáciu, najlepšie riešenie je zostať prítomný a striehnuť. Dôverovať, že sa čosi vynorí. A dôverovať, že ten, čo situáciu kontroluje, v pravom okamihu odhalí vhodné riešenie – a našou úlohou je len včas ho zahliadnuť a uchopiť.

Je to trochu viac než len “čakať”. Keď čakáme, vzdávame sa zodpovednosti. Vravíme: “Niekto iný to dá do poriadku.”

To je neúčinné.

Ak však neriešime za každú cenu hneď a zaraz, máme možnosť sledovať a skúmať rôzne možnosti – len musíme byť ochotní po istú dobu to príkorie a nepohodu znášať.

Možno sa ozve intuícia. Možno dostaneme nové informácie. Niečo sa udeje, veci sa pomenia. Život je rieka, nie stojatá kaluž vody.

Inými slovami, nepoznané nám vždy poodhalí trochu viac. A len čo to urobí, vieme oveľa lepšie riešiť našu vlastnú nepohodu a robiť rozhodnutia, ktoré nebudeme neskôr ľutovať.

Takže nabudúce, keď budeme čeliť nejakej zlej situácii, nekŕčujme sa, nekontrolujme a nesnažme sa ju “opraviť”…

Miesto toho jej dajme priestor, aby sa rozvinula. Rozviňme sa spolu s ňou. Vzdajme sa ilúzie kontroly. A dôverujme tomu, že ak si umožníme preskúmať všetky aspekty danej situácie, objavíme niekde presne ten kúsok informácie, ktorý nám umožní urobiť optimálne rozhodnutie.

Advertisements

3 thoughts on “Medzi dvoma mlynskými kameňmi

  1. “Pozor – nie je nič zlé na tom, že minimalizujeme bolesť, konflikty a neistotu. Len spôsob, akým to robíme, nám pričasto zabraňuje nájsť optimálne riešenie.

    Väčšinou sa to totiž snažíme urobiť tak rýchlo, ako sa len dá. Rýchlo skoncovať s bolesťou. Okamžite vyriešiť konflikt.” …

    áno, toto som aj ja vypozorovala na sebe, preto som tu niekde nechala v komente vetičku … že “a kto by sa pokúsil ťahať na svetlo mojich démonov za uši, asi by to nedopadlo dobre” … myslela som samu seba .. tiež som sa nasilu pokúšala analyzovať sa, .. spôsob ktorý som volila, že a teraz za to lilah, že si taká “hnusná” pôjdeš pekne do kúta, kľakneš na suchú kukuricu a ešte si k tomu daj pár rán bičom 😛 🙂 .. spôsobil len že všetko sa ešte viac zmotalo …

    prosto všetko má svoj čas, miesto a aj priestor … hm, akééé to je len ľahké, že áno? 🙂 ..

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s