V poslednom čase sme sa tu viackrát otreli o tému originality prístupu, rozporu medzi sledovaním vlastnej cesty a napriek tomu čítaniu a sledovaniu učení niekoho, kto tu bol pred nami, chlievikovania a rušenia chlievikov súčasne. Každá vec má svoj čas. Už dva týždne trčím na tej istej stránke z Lujana Matusa a nie a nie sa pohnúť ďalej. Vždy vezmem nejaké dve vetičky a postavím si na nich svoj nejaký sense-making, pričom sa mi stalo, že som sa vrátila už aj o stránku dopredu… 😕 Proste bolo treba niečo spracovať.

A tak aj pred chvíľkou. Otvorila som knihu, očami som hľadala, kde som prestala čítať – a oko sa zastavilo na inej vete, ktorú som čítala už niekoľkokrát, ale až dnes zarezonovala. Jeden zo študentov sa pýta Lujana Matusa, či ich neučí zdanlivý rozpor: učí ich ritualizované techniky ako kontrolovaný úlet a rekapituláciu a podobné toltécke techniky a pritom ich súčasne učí “odučiť” sa vovychovávaným spôsobom nazerania na svet.

Študent: “Nestačí sa len odovzdať stálemu stavu kontrolovaného úletu? Prečo potrebujeme takmer ritualizované “staré techniky” na to, aby nás ukotvili v tom stave, ktorý nám otvára všetko tak, ako to prichádza? Vyzerá mi to, ako keby niečo dávnoveké sa vytrvalo vtieralo zo svojich vlastných dôvodov ležiacich mimo jeho pôvodného účelu.”

Lujan Matus odpovedá na to, že skutočne keď raz tieto techniky začneme používať, zaslepujú nás rovnakým spôsobom ako naše dohody, zdieľaný Sen Planéty. Ale tieto techniky sú len nástroje a majú svoj účel. Ich používaním sa posilňuje naše “videnie” a posúva sa do “modrého spektra” (videnia modrej energie, ktorá je vlastne nosnou vlnou bosoráckeho videnia). Len čo sa bojovníkovo videnie dostane do kontaktu s modrým spektrom, nadobúda svoj vlastný hnací moment a v jeho dôsledku sa zruší staré programovanie toho, čo už poznáme, a začnú sa nám otvárať nové zorné uhly, nové obzory. Začneme prekračovať hranicu naučeného a začíname robiť svoje vlastné skúsenosti – a tým sa ritualizované techniky stávajú zbytočnými, pretože už sme na svojej ceste.

Matus je múdry muž. 🙂 Takto to vnímam aj ja – a z vlastnej praxe. Aby sme sa niekam dostali, aby sme skutočne začali meniť seba i svet naokolo, musíme predovšetkým začať niečo robiť. Len byť a premýšľať nijakú zmenu nenavodí – teda aspoň u mňa nenavodilo. Kým som sa vecami zaoberala len na mentálnej úrovni, boli to hlavolamy, kúsky skladačky, ktoré som mohla hocikedy dať bokom a pokračovať v starých, zabehaných koľajách. Len čo som začala robiť, začala som nadobúdať vlastné skúsenosti (niektoré hodne odlišné od výsledkov, ktoré som mala dosiahnuť) a tie skúsenosti tu už boli, nedali sa odškriepiť a odsunúť nabok ako “fantazmagórie” (raz som v jednom nemeckom seriáli počula veľmi výstižné Gedankenspiele über die Zukunft – myšlienkové hry o budúcnosti), ale ma nútili aj v bežnej realite konať trochu inak… Neviem, či som sa vyjadrila zrozumiteľne. Jednoducho som vedela niečo, čo mi už nedovoľovalo správať sa ako ten etnický blb čo predtým. 😕

Takýmito fázami som prechádzala a ešte stále prechádzam. Mala som fázu intenzívneho vyliezania z tela. Viedla ma k tomu, že som prestala personifikovať energiu a viem s ňou už narábať len ako s existenciou. Mala som intenzívnu fázu channelovania. Viedla ma k tomu, že sa menili moje nazerania na veci. Mala som intenzívne obdobie vykladania kariet. Viedlo ma k tomu, že som sa naučila uvoľňovať silu intuície. Mala som intenzívne obdobie snívania. Viedlo ma k tomu, že som začala zhmotňovať. Mala som (a mám) intenzívnu fázu Ruiza. Viedla ma k znovuobjaveniu a oživeniu svojho mŕtveho srdca. Každá technika vo mne zlomila nejakú dovtedajšiu bariéru a pomohla mi dostať sa o kúsok ďalej. Potom buď zmizla v zabudnutí (napr. zízanie), alebo sa premenila na nástroj – keď potrebujem hovoriť s anjelmi (=”napojiť sa na inorganické vedomie v mojich silových vláknach” 😛 ) a mám príliš rozháranú myseľ, proste beriem do ruky kyvadlo.

Takže: učenie sa od iných rozširuje náš obzor tempom a spôsobom, akým by to naše vlastné vedomie nedokázalo. Ak sa večne len rýpeme v svojom vlastnom vnútre, tak skúmame len poznané. Ak sa učíme od iných, prichádzajú do nášho vnímania nové kúsky informácií a získavame okienko k nepoznanému. Ale len keď začneme praktizovať (niekedy aj nezmyselné) poznávacie rituály, dostávame nepoznané do zbierky našich vlastných skúseností a robíme z neho poznané. Dovtedy to zostáva len myšlienková hra o budúcnosti…