O ceste cez tunel

Susan Greggová popisuje príbeh, ako sedeli s Miguelom Ruizom na múriku nad morom a jej sa náhle zmocnila celkom nevysvetliteľná hrôza až panika. Don Miguel jej vtedy povedal, že pocítila prítomnosť smrti. Susan Greggová dodáva, že v tom okamihu začala jej „cesta cez tunel“.

Toto je nový obraz, ktorý si z Castanedu nepamätám. Sama si s tým neviem veľa počať (buď som cez tunel nikdy nešla alebo je „tunel“ len obraz, ktorý u mňa vyzeral inak), a tak sa obmedzím na výťah a prípadne poviem, čo k tomu viem povedať zo svojej skúsenosti (tej „netunelovej“ 🙂 ).

Susan Greggová do tunela vstúpila počas meditácie. Bol „snový“, nepevný, a jeho steny sa zužovali a cítila sa v ňom čoraz horšie a stiesnenejšie. Popisuje to ako hodne desivý zážitok. Napriek tomu ju to ťahalo vpred.

Pomaly som si uvedomila, že ten tunel bol tvorený mojimi starými, obmedzujúcimi presvedčeniami. Kedykoľvek som si bola istá, že mám odpoveď, odpojilo ma to od môjho spirituálneho stredu a skĺzla som späť do tunela. Kým som zostávala v pozícii pokory a neupínala som sa na odpovede, moje prepojenie so spiritom (po našom asi „dušou“) sa prehlbovalo. Kedykoľvek som pripustila, že neviem, bola som poučiteľná.

Toto upínanie sa na odpovede je skutočne ošemetná vec; poznám to z vlastnej skúsenosti. Predstavte si vesmír plný vecí, ktorý sploštíte do dvojrozmerného obrázku a z neho si odčítate svoju „odpoveď“. Chápete, čo tým myslím? Unikne nám hĺbka. Uniknú nám informácie a prepojenia, ktoré sú ukryté za niečím prvoplánovým. Nemôžeme dostať 2D odpoveď a považovať ju za dôveryhodnú reprezentáciu 3D reality! A napriek tomu to robíme – len čo sa dopracujeme k nejakému poznaniu, berieme ho za fakt, nie len za jednu z možných interpretácií. A potom sa čudujeme, že nám „anjeli klamú“. 😕 Ale ruku na srdce: kto by ste pri zdravom rozume pokojne dali rovnítko medzi „jediný“ a „jeden z piatich“? A predsa to je pravda… a súčasne to bola moja najosobnejšia lekcia v teórii relativity. Jednoducho kým si hmota, nevidíš za hmotnú stránku vecí – a tak ti to nehmotné nemusí vždy dávať zmysel. To ešte neznamená, že je to lož.

Neskôr jeden zo študentov vysvetlil Greggovej tunel. Je to vlastne symbol pre proces čelenia našim obmedzujúcim presvedčeniam a strachom. Realita, ktorú obvykle vnímame, je len ilúzia. Prechod tunelom je proces, počas ktorého púšťame náš filtračný systém pôvodných predstáv, aby sme sami seba mohli vnímať na čisto energetickej úrovni.

Ako som postupovala tunelom, videla som, ako moje zážitky zo sveta boli len ilúzia a falošný obraz mojej mysle. Začala som vidieť, že univerzum je komplexný zhluk príčin a následkov. Uvedomila som si, že to, čo sa dialo „tam vonku“, vlastne vôbec nezavážilo. Zavážilo to, čo som si hovorila o tom, čo sa udialo. Začala som si uvedomovať, že vlastne nie je nijaké „tam vonku“ – že je to len odraz toho, čo sa deje v mojom vnútri.

Podľa ďalšieho zo žiakov Miguela Ruiza je tunel prvá bitka v našom lovení sily. Je to bitka medzi našou mysľou so všetkými jej obmedzeniami a vrodenou slobodou našej duše. Pretože od prírody sme úplne slobodné bytosti, všetky obmedzenia nás nesmierne dusia. Preto sami seba tlačíme k prechodu cez tunel. Túžime zbaviť sa našich obmedzení.

Ako putujete tunelom a skúmate filtračný systém svojej mysle, predstavte si ruku, ktorá sa k vám naťahuje s láskou, vedie vás a dodáva vám odvahu a silu. Nezabudnite vzdať úctu svojmu vlastnému procesu a procesu ľudí okolo vás.

Ja som sa s tunelmi stretla len párkrát. Raz, keď som čítala Castanedovu Art of Dreaming, tak som pár dní na to mala šamanskú cestu cez presne taký tunel, ako on popisoval – len tam neboli nijaké hlasy a rozhodne to nebolo spojené so strachom alebo inou emóciou. Intuitívne som vedela, kde som, čo môže znamenať, že som ten obraz prebrala z knižky a premietla do mojej pochôdzky. 🙂 Alebo to môže znamenať, že moja vôľa konečne pri čítaní dostala obraz miesta, kam chcem ísť. 😛

Pri žam žungu (čo je vlastne forma meditácie) sa predo mnou často otvára „oko“/“tunel a ja doňho vždy nadšene skočím, pretože ma to baví, loziť hore-dole, a vždy som zvedavá, čo bude na druhom konci. Zasa žiadny strach, žiadne zlé pocity.

Ešte raz som mala do činenia s tunelmi. Vtedy sa ma niekto pýtal na svoju momentálnu situáciu a ja som išla stáť žam žung. Pretože pri žam žungu som jedno so všetkým, keď sa pýtam na iných ľudí, ocitám sa v ich „koži“. A tak som aj tuto videla, ako predo mnou je svetlá plošinka, ale maličká a zužujúca sa, kde už veľa priestoru nezostávalo. A po pravej a ľavej strane sa otvárali dva tunely. Vyzeralo to, akoby som sa mala rozhodnúť, ktorým sa pustím… ale keďže som to ja, nerobím rozhodnutia, do ktorých ma niekto tlačí, a tak som sa jednoducho pustila oboma súčasne. (Keď nemám telo, všeličo sa dá. 🙂 ) Jeden bol typu „húsenková dráha“, raz nahor a potom prudko nadol a človeku to trhalo žalúdok, druhý bol postupne stúpajúci. Mala som oba vnemy paralelne a potom, asi v polovici času, začala moja energia prestupovať cez steny tunela a išla oboma tunelmi i priestorom pomedzi ne ďalej. Oba tunely končili na tom istom mieste – krásnom a pokojnom. Pochopila som, že každá cesta vedie na to isté miesto a je jedno, ktorú si daná osoba zvolí, pretože asi v polovici sa už naučila toľko, že prestane byť obmedzovaná tunelom. 🙂

No a moja posledná asociácia na tému „tunel“: Niekedy pri žam žungu, keď sa pýtam na energiu špecifických ľudí, dostávam obraz tunela (alebo „červiačej diery“, ako tomu hovorím). To vtedy, keď daný človek má schopnosť fungovať ako portál, ktorý je pre iných ľudí vstupom do iných realít. Niekedy mám obraz otvoreného portálu, inokedy vidím také krížovo vyzerajúce ihlice, ako tento portál práve „štrikujú“. Keďže dokážem vnímať vždy aktuálny stav energie daného človeka, ale nie absolútnu energiu, predpokladám, že ľudia-portály sa tiež otvárajú a zatvárajú v závislosti od nejakých okolností, ktoré zatiaľ nepoznám.

Napadá ma, že miesto tunela možno iní ľudia vnímajú jaskyne. To by bol môj prípad, večne sa po nejakých tmolím, ale nikdy neboli ohrozujúce a niekedy som prekvapená, že napriek klaustrofóbii necítim viac než slabúčku nepohodu. Ale to zas môže byť dané tým, že ja vo všeobecnosti necítim strach; som hodne svojbytná, nosím „zuby v ksichte“ a dokážem výborne improvizovať, takže sa skôr bezhlavo hrniem do každej situácie a rozmýšľam až potom, keď už ma niečo kúše do zadku. 😕 Už aj Gabriel mi v minulosti frfľal, že sa správam nerozumne, keď sa nebojím geinvenov. Ale musím povedať, že za tie roky, čo labzujem hore-dole, sa ich na mňa prichytilo minimum… Najviac ich bolo v časoch, keď zo mňa anjeli zdierali kožu v urýchlenom procese. Vtedy som bola hodne negatívna a hodne ublížená a hodne zlostná a hodne vystrašená a myslím, že som nakŕmila hoooodne geinveniskov. No, aspoň že teraz už držia diétu. (Najkrajšia radosť je škodoradosť. Nesmierne spokojný smajl.)

Zato k poslednému citátu Greggovej (to s tou rukou) ma napadlo, že pri jednej mojej šamanskej ceste som sa takto pohybovala cez svoje čakry v hmle a z hmly sa zrazu vynorila ruka a vytiahla ma z nej von. 🙂 Bola to ruka operačného systému. 🙂

Článok je súčasťou projektu toltéckeho sebarozvoja Tanec sily

8 thoughts on “O ceste cez tunel

  1. Matrioshka,

    tak som včera pozerala tvoju energiu. Tentokrát to nebolo oranžové na čiernom, mala som podivne zlatisté vnímanie, ale videla som nasledovné (tá čierna farba je kvôli rozlíšeniu, ale dojem bol skôr žltkavá oranžová a slnečnom pozadí). Najprv som spozorovala akoby rotujúci lievik:

    Potom sa lievik začal meniť, akoby energia vychádzala z neho navonok, po bokoch sa preťahovala, zahýbala späť k jeho koreňu a tam sa k nemu približovala, pričom jeho vnútro začalo blednúť:

    No a posledný dojem bol, že sa tie energetické “fúzy” napojili na bázu lievika a spojili sa s ňou, pričom vnútorná energia sa preliala do dvoch “lalokov”, ktoré takto vznikli:

    Potom som si nebola istá, čo som to vlastne videla, a požiadala som ešte raz o ten vnem. Tentokrát sa otvoril nový lievik, ale bol belasofialový a smeroval od stredu môjho zorného poľa do pravého spodného rohu – a začal ma okamžite nasávať. Spanikárila som a odstrihla som sa. Pár minút ešte trvalo, než som sa energeticky zastabilizovala.

    Vysvetlenie pre moje “videnie” nemám, ale možno to niekomu inému niečo napovie. Ja už len jednu otázku: Nevoláš sa náhodou Soňa? 🙂

    Páči sa mi

    • wow,fiha,nevolam sa sice sona ale na sonu mam narodeniny.no to som teda riadna masozrava rastlina paneboze,dufam ze som ti neublizila,samu ma to prekvapuje 😦

      Páči sa mi

      • a este jedna asociacia.zamladi som raz na jednom zure dostala vesely napad,ze mi ma jeden typek spravit kerku na nohu.chcela som od neho rastlinku.on ma videl vtedy prvy krat v zivote a nakreslil mi na nu tiez taky lievik.a ja ze a to co je za rastlinka,to nechcem.tak mi to prekreslil na daku kukuricu ci co,s ktorou som suhlasila.

        Páči sa mi

    • 😛 Tinaaaaaa! Počula si Matrioshku? 😀 Udička, čo? 😆 Dvojitý portál prechodný oboma smermi, s narodeninami na Soňu… 🙂 Vkladám to do tvojich rúk!

      A pre Matrioshku: nie, nešibe mi. 🙂 Vitaj, sestra. Sme istým spôsobom prepojené energie. 🙂

      Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.