Dostala som newsletter od Chrisa Cadea, ktorý bol značne provokatívny: Prečo neverím v Boha. Prišlo mi divné, že nejaký Američan o sebe vyhlási niečo podobné a nezlynčujú ho 🙂 , tak som sa na to pozrela. A čo som videla, to sa mi zapáčilo:

Neprejde jediný deň, čo by som sa nepotkol o slovo “viera” v nejakej jeho podobe. Často sú to ľudia, čo hovoria o tom, ako prekonať nejaké obmedzujúce presvedčenia, ako ich odstrániť, inými slovami… ako zmeniť to, v čo veríme.

Začínam špekulovať nad celou tou štruktúrou “viery” a či nám vôbec pomáha. Zaujímalo by ma, ako sa môžeme vymaniť z potreby veriť v niečo. Ale aby som sa do toho mohol zahryznúť, potrebujem si najprv zadefinovať, do čoho idem hrýzť…

Osobne považujem za iróniu, že budem používať chlievikovanie (definície, delenie) na to, aby mi pomohlo myslieť bez chlievikovania – a napriek tomu je to výborná analógia na to, kam sa chcem dostať…

Viera (belief): To je stav, kedy máme predstavu o niečom, ale nemáme skúsenosti, ktoré by ju dokladali. Príkladom je človek, ktorý chodí do kostola, číta Bibliu, Korán, Toru či čo a “verí” v Boha. Je to niekto, komu bolo povedané, čo má veriť…

Ale táto osoba nemá žiadnu priamu skúsenosť s Bohom… žiadnu skutočnú príčinu, aby v Boha verila okrem toho, že mu iní ľudia hovoria, že Boh existuje.

Tu mi zostalo dobre na duši… 🙂 Spomenula som si na svoj prvý vedomý kontakt s anjelmi. Ja, zarytý ateista (alebo skôr anti-teista), ležkám večer v postieľke a civím do plafónu a rátam ovečky a odrazu sa mi v miestach, kde sa oproti mne strop spája so stenou, otvorí niečo ako “škvrna” a v nej stoja dve osoby – a ja viem, kto sú, a viem, že jeden z nich je Boh a druhý z nich je archanjel, lebo ich spoznávam, pretože som ich už predtým videla… A potom ma oslovia a hovoríme spolu o veciach, o ktorých som nevedela, že existujú, ale odrazu viem.. A na druhý deň ráno sa skúmam v zrkadle, či na mne ešte nevidno, ako strašne mi šibe! 😆

Dôvera (faith): Tu máme dostatok skúseností, aby sme o niečom vedeli, že je to reálne a možné, ale nie je tých skúseností dosť na to, aby sme sa na to v každom okamihu svojho života mohli spoľahnúť. Napríklad niekto sa dostal do situácie, kedy zažil zázrak… zásah zhora… pravdepodobne cítil, že mal skúsenosť s Bohom – rozumnú, zmysluplnú, život meniacu.

Ale táto osoba ešte stále nedokáže cítiť ten bezprostredný osobný kontakt s Bohom po celý svoj čas. Ešte stále musí čiastočne “veriť” v Boha, kým sa jej dôvera rozvíja.

No servus; a sme znova pri všetkých tých anjelských “testoch”. Šup polienko pod nožičky… jeeej, preliezla… šup väčšie… jeeej, rozbila si nos, ale vstáva a lezie ďalej… doneste väčšie! 😀 A poďme jej zaklamať, aby sme zistili, nakoľko to ňou otrasie… vyzerá zaujímavo, keď sa trasie…. 😕

Priame poznanie (direct knowledge):  To je stav, kedy sme niečomu tak výrazne dôverovali, že VIEME, že to tu je, prítomné, hocikedy prístupné a dosiahnuteľné. Už nepotrebujeme niečomu “veriť”, pretože naša skúsenosť s tým je taká reálna, osobná a častá, že cítime spojenie a splynutie s tým, v čo sme kedysi verili. Slová ako “veriť” a “dôverovať” strácajú zmysel, pretože už vieme.

Človek, čo priamo zažil Boha, už nepotrebuje “veriť” v Boha, dokonca ani dôverovať Bohu. Vie, že Boh tu je a dokáže zasiahnuť, urobiť zázrak, vyliečiť a poskytnúť sústavnú podporu nezávisle od toho, aký ťažký je život a čo sa v ňom práve melie.

Tak toto poleno bolo pre ňu priveľké… Spadla a zostala ležať… Nehýbe sa… Čo teraz? Nemali by sme ju postaviť na nohy? Počkaj, už sa hýbe… Nie! To nie! Odchádza! Zlyhali sme! Čo… čo to robí? 😯 Jeeeej… Ona si priniesla rebrík… Chlapci, vyhrali sme! Chytá sa! Teraz už keď pôjde, či s nami, či bez nás a či dokonca proti nám… jej cesta ju povedie vždy už len tým naším smerom…

Čo to znamená?

V skutočnosti keď ľudia hovoria, že v niečo “veria”, tak vlastne opisuyjú “dôveru”. Hovoria tým: “Áno, mal som niekoľko skúseností, ktoré sú natoľko reálne, že to neviem odškriepiť… len neviem, prečo to nefunguje sústavne!”

Možno podobné je to so zákonom rezonancie: niekedy dostaneme, čo chceme, a niekedy to nedostaneme. A tak mu dôverujeme, ale nevieme. Nie sme schopní zhmotniť to, čo chceme, kedy to chceme a ako to chceme, a tak len dôverujeme.

Potom sa obviňujeme z toho, že nezhmotňujeme dostatočne rýchlo… a vinu za to dávame naším “obmedzujúcim presvedčeniam”, čo je tiež forma viery. Problém je, že tieto samonastolené obmedzenia na prvý pohľad vyzerajú ako dôvera alebo dokonca poznanie. Možno sme mali rodiča, čo nám donekonečna omieľal, že naše sny sú nedôležité alebo že to nikdy nikam nedotiahneme. A tak nielenže veríme, že sme nanič, ale máme dokonca pre to priame “dokazy” (poznanie), že sme nanič…

Lenže ono to vlastne nie je vôbec priame poznanie.

Pretože len čo do hry vstúpi nové, protichodné presvedčenie, napríklad “vlastne mám svoju hodnotu, pretože… a tak by som mohol dosiahnuť aspoň niektoré zo svojich snov”, staré samonastolené obmedzenie pukne – aspoň natoľko, že prepustí svetlo. A tá troška svetielka postačí na to, aby sme si uvedomili, že čo sme dovtedy považovali za priame poznanie, nebolo nič iné než viera v niečo, čo vôbec nemusela byť pravda…

Tak ale čo je potom priame poznanie?

Priame poznanie nastáva, keď sme niečo zakúsili tak hlboko, tak osobne a tak plne, že neexistuje ani náznak pochybnosti, že to, čo sme zakúsili, existuje a je pravdou.

Je to nespochybniteľné – nie preto, že sme o tom čítali vBiblii či Koráne alebo nám to povedal niekto, komu absolútne dôberujeme – ale je to nespochybniteľné preto, že to absolútne integruje všetku našu bytosť, všetky naše skúsenosti… tak dokonale, že by sme už inak žiť nedokázali.

Inými slovami: priame poznanie nemá pukliny… nie je negociovateľné… nie je spochybniteľné… je absolútne.

A čo Boh?

A teraz idem hovoriť drsnú pravdu a viem, že mnohých ľudí sa tým dotknem… Väčšina ľudí, čo vravia, že veria v Boha, sa totiž podľa mňa mýli.

Vrátane mňa (do tejto chvíle).

Podľa mňa väčšina ľudí, ktorí “veria”, vlastne neveria, ale dôverujú. To značí, že mali nejaké veľmi reálne zážitku s Bohom.

ALE…

Len málo ľudí na svete má priame poznanie Boha.

Len málo z nás zažilo Boha tak nesmierne, tak často, tak hlboko, že vieme, že Boh je s nami (alebo v nás) stále a sústavne a že sa stará o naše najvyššie dobro nezávisle od problémov, s ktorými sa potýkame, nezávisle od našich poranení a nezávisle od toho, čo práve strácame.

Mať priame poznanie Boha neznamená nosiť Boha v hlave či nosiť Boha v srdci, ale mať ho v každom svojom prežitku a skutku, takže poznanie Boha presiahne hranice nášho tela, mysle, srdca či ducha.

Takže keď vravím, že neverím v Boha, tak tým mám na mysli nasledovné:

Zakúsil som Boha viac než dosť aby som vedel, že nie je “vierou”… že je skutočný, reálny a prítomný v mojom živote.

Moja viera v Boha bola nahradená mojou dôverou.

A ak som sám k sebeú primný, nemôžem tvrdiť, že by som mal (zatiaľ) priame poznanie Boha… nie v tom rozsahu, ktorý opisujem a ktorý by som si prial – nie v tom rozsahu, kedu Boh prestáva byť slovom, pocitom, zážitkom alebo vzťahom – ale v miere, kedy som nespochybniteľne prejavom Božej vôle.

Kruh sa uzatvára…

Keď žijete svoj každodenný život, “veríte”, že potrebujete kyslík, aby ste prežili?

Nie.

Potrebujete dôverovať, že bude dosť kyslíka na to, aby ste mali čo dýchať?

Zasa: nie.

To preto, že VIETE, že potrebujete kyslík a VIETE, že ho bude dosť. Nepotrebujete v to veriť, ani tomu dôverovať. Je to integrované do vašej osobnosti na takej hlbokej bunkovej úrovni, že neexistuje spôsob uveriť, že nepotrebujete kyslík alebo že ho nebude dosť.

Nezávisle od toho, ako sa snažíte… ako sa snaží hocikto z nás… nemôžeme sa správať inak, pretože máme priame poznanie kyslíka.

Takže čo by sa stalo, ak by to, čo nazývame “obmedzujúce presvedčenie”, nebolo nič iné, len nedostatok osobnej skúsenosti s hlbšou Pravdou?

Čo ak naše “obmedzujúce presvedčenia” nie sú nič iné než nevnímanie Boha osobne a sústavne?

Možnože spôsob, ako sa vymaniť z obmedzujúcich presvedčení nespočíva v tom, že ich nahradíme “lepšími” alebo “menej obmedzujúcimi” presvedčeniami…

Možno spôsob, ako prekonať obmedzujúce presvedčenia, je zakúsiť najprv dôveru a potom priame poznanie… do tej miery, že pôvodná “viera” prestane mať zmysel alebo substanciu a v konečnom dôsledku sama zanikne. Bolo by to ako zbaviť sa všetkých presvedčení… a byť prítomní v každom okamihu, vedomí si tohto okamihu a hlboko rozumejúci tomuto okamihu.

Ale nuž… neviem. Len myslím nahlas…

Čo myslíte?