Kto ťa rozhneval, ten ťa práve porazil

U Lucie na blogu som našla výborný článok, ktorý sa mi hodí aj sem. Súvisí s tým, čím sa v poslednom čase zapodievam – sebaobrazom, pocitom sebahodnoty a v posledných dňoch aj Miguelom Ruizom a jeho dohodami. 🙂 A ako som ho čítala, spomínala som si na audioknihu Štyri dohody, ktorú som nedávno počúvala:

Nikomu nedovoľ, aby ti vzal pokoj duše.

Tieto slová sú len prerozprávaním toho, čo povedal niekto úplne iný, no perfektne zapadajú do toho, čo sa okolo nás všetkých práve teraz deje a čo chcem vyjadriť.

Častokrát sa nám stáva, že ľudia, ktorí sú nám najbližší, povedia veci, ktorými nám ublížia napriek tomu, že to tak nemyslia. Napriek tomu, cítime bolesť.

Každý z nás je však pánom svojho osudu a pánom svojho života. Každý z nás rozhoduje o svojich vlastných emóciách.

Ako si však máme pomôcť sami sebe, keď je to také ťažké?

Po prvé, nech si každý uvedomí, že je JEDINEČNÝ!!! Nezáleží na tom, čo ti kto hovorí, si jedinečný človek, pretože si SÁM SEBOU! Si múdry, schopný, milujúci, slobodný!

Po ďalšie, nikdy nemôžeš zmeniť správanie druhého človeka. Dokážeš ale zmeniť svoju reakciu na takéto správanie. Pokiaľ tebou niekto pohŕda a ty sa kvôli tomu cítiš zle, uvedom si, že on za to nemôže, pretože pravdepodobne sám sa cíti veľmi neisto a tak jedinou obranou a povzbudením mu je pocit, že zneistí niekoho iného.

Zapamätaj si, čo povedala Eleanor Rooseveltová: „Nikto ťa nemôže strápniť pokiaľ mu to nedovolíš“ Nikdy nedovoľ, aby ťa niekto stiahol dole a aby si sa kvôli niekomu cítil zle. Nedávaj druhým do rúk tú moc ubližovať ti.

Je jedno staré príslovie, ktoré hovorí: „Ten kto ťa rozhneval, ten ťa aj porazil.“ Každý z nás má v sebe tú moc a právo rozhodovať o tom, kto ho rozhnevá. Tak nedávaj druhým túto možnosť!

Mnoho ľudí je nešťastných a nevedie sa s tým vysporiadať. Kričia o pomoc, ale ich slová majú v sebe jed. Usiluj o to, aby si sa nimi nenechal zaskočiť. Buď čestný a silný zároveň. Nereaguj. Nedovoľ, aby ťa niekto niekam zatiahol.

Nemíňaj svoju energiu na nezmyselné boje, ale pomôž tam, kde treba. Pritom si však stále opakuj, že si milujúca bytosť a nezáleží na tom, čo hovoria tí druhí.

Zaslúžiš si lásku, nie bolesť. Ak cítiš, že sa s niečím už nedokážeš len tak jednoducho vysporiadať, povedz pokojným hlasom: „Viem, že si mi nechcel úmyselne ublížiť, ale ja to tak cítim.“ A vystúp z hry.

Rob tak, aby si sa cítil dobre a nie tak, ako sa od teba očakáva.

Netráp sa nad vecami, ktoré nemôžeš vyriešiť. Ak veci môžeš vyriešiť, tak nie je dôvod na to, aby si sa trápil.

Máš právo prežívať lásku, radosť, zábavu a pokoj. Každý z nás má!

20 thoughts on “Kto ťa rozhneval, ten ťa práve porazil

  1. Tak včera večer som na tejto stránke presedela asi tri hodiny kvôli niečomu takému. Ono je to veľmi pekne napísané, ale neuveriteľne ťažké na realizáciu. Pretože keď ste veľmi citliví, len s obrovskou námahou sa dokážete povzniesť nad to, čo si kto o vás myslí. Mám jednu otázku. Čo ak je niekto v situácii, keď sa proti nemu spájajú skupiny ľudí? Napríklad v práci, normálny psychický nátlak, neustále doberanie, spravíte chybu a niektorí sa idú zblázniť od šťastia, raz vás pozdravia inokedy nie, keď počujete o sebe to najhoršie (keď vás niekto ohovára a nevie, že stojíte za ním :)). “Nemíňaj svoju energiu na nezmyselné boje…” Ako sa s tým vysporiadať? Prosím o radu, kohokoľvek.

    Páči sa mi

    • Margaréta, moja rada:

      Ak máš robotu samostatnú, teda tí ostatní ti ju zasahovaním nedokážu pokaziť, sústreď sa na robotu. Moja skúsenosť je, že Obeť v takýchto situáciách začne vzťahy rozoberať a vnímať príliš jasne, zaberú jej väčšinu pozornosti, robí v práci chyby a nakoniec ju vyhodia. (Teda, postarala sa, aby ju vyhodili.)

      Ak nemáš robotu samostatnú, treba to riešiť s nadriadeným alebo na HR úseku.

      Potom je tu ešte toltécke “čo na mne ich vytáča natoľko, že ma ohovárajú?” 🙂 Možno stačí upraviť jednu vec a problém prestane.

      Moja skúsenosť s mobbingom: ak si mobovaný, prehrávaš. Nemáš sa ku komu uchýliť. Jediné, čo funguje, je prestať sa držať svojej sebadôležitosti (sebaúcty, dôstojnosti, hrdosti, nazvi si to, ako chceš) a ošetrovať len vecnú časť problému. Sedela som v kancelárii s dvoma kolegyňami: mladou, príjemnou, a vydatou “starou dievkou”. To bol môj Tyranosaurus Rex. Prekecala väčšinu dňa tou istou témou dookola a hlas mala ako puknutý hrniec, hlasný a škripľavý, že mŕtvi z hrobov vstávali. Porozumela si dobre s druhou kolegyňou a nemali čo robiť (hovorím o socíku), tak vydržali kecať 5 a viac hodín denne. Najprv som protestovala. Potom som chodila pracovať do jedálne, lebo som potrebovala kľud. Nato ma šéf sfúkol, aký obraz o našom oddelení vytváram, keď chodím pracovať do jedálne. Potom mi niekto volal, sedela som v miestnosti, ale telefón bol na stole tej nepríjemnej kolegyne. Zdvihla a povedala: “Nie, ona tu nie je.” 😕 Nakoniec som šla za šéfom a hrdosť-nehrdosť, požiadala som o premiestnenie do inej kancelárie. Vzťahy sa nepolepšili, ale mne aspoň nerobili pracovne zle.

      🙂 Nemíňaj svoju energiu na nezmyselné boje.

      Páči sa mi

    • Margaréta a drak 🙂
      Mne v posledných dňoch veľmi pomohlo počúvanie nahrávok Ruizových 4 dohôd. Skús si ich stiahnuť a počúvaj. Pozorne počúvaj každú vetu, každé slovo, každú myšlienku…
      Vyskúšaj 🙂

      Páči sa mi

      • Helar, aatina. Ďakujem vám za rady. Ono sa konkrétne nejedná o mňa, ale o mne veľmi blízku osobu. O to je to ťažšie, lebo ja sama by som si možno pomôcť vedela, ale pomôcť jej, to naozaj neviem, hoci sa snažím, čítam tieto stránky, posúvam jej z nich slová, ktoré sa mi zdajú vhodné… Ale asi nie som ten správny vysielač. Pracuje vo veľkej skupine ľudí (klasika, priemysel, všetci v jednej hale), lenže robí samostatnú prácu, pričom tí ostatní pracujú spolu (po skupinách). No a je nesmierne dobrým človekom, ale strašne citlivým. Nevie dokonca ani poriadne nadávať :). Ja nechápem, ako môže niekto útočiť na takéhoto človeka. Fu, to som sa zasa rozpísala 🙂 A ktomu Ruizovi a dohodám (už včera som si ich stiahla, keď sem Helar dala tie linky, tak skúsim aj tie). Ďakujem ešte raz.

        Páči sa mi

      • Margaréta,

        jediné, čo môže tvoja priateľka zmeniť, je jej vlastný spôsob reagovania na situáciu.

        Ak je veľmi citlivá – no tak halt bude musieť byť menej citlivá. Proste to, čo robia, je výpoveď o nich, nie o nej. Nespolupracuje v skupinke, takže ju berú ako niekoho cudzieho. To je fakt. Tak si môže nájsť inú skupinku “ľudí nepatriacich nikam”, s ktorými sa zbratá, alebo bude samostatná, ochotná, ústretová a otvorená, ak k nej pristúpia, bez zazlievania a nevraživosti. Po čase by ich mohlo zlomiť, ak uvidia rozdiel medzi skutočnosťou a rečami. Ale veľmi by som sa na to nespoliehala. Poznám babince.

        Páči sa mi

      • Áno, s tým sa dá iba súhlasiť. V podstate to aj robí, má pár kolegýň (možno 2), ktoré sú na tom podobne. No vykonáva prácu, pri ktorej je v neustálom kontakte so všetkými tými “skupinkami” a oveľa menej s tými “pobratimami” :). Presne takéto rady som sa jej snažila dávať, že to nie je dôležité, čo si kto o nej myslí, dôležité je ako sa vníma ona. Lenže asi má teraz tak trochu Parazitné obdobie. No a k tým babincom, to by bola kapitola sama o sebe. Teda baby vy ste super, cez internet to asi nefunguje, ale inak, väčšie ženské kolektívy… Chlapi sa takto nechovajú 🙂 (aspoň väčšinou nie) – no toto bolo trošku mimo témy, ospravedlňujem sa.

        Páči sa mi

      • Ešte ma teraz napadlo, teda nemá zmysel bojovať a míňať svoju energiu. Takže ako sa má človek k takejto situácii postaviť? Má to vziať tak, že fajn, dvadsať ľudí ma ohovára a kadečo iné, ale mne je to šumák a som hepi (toto je pre mňa dosť ťažko pochopiteľné, lebo ruku na srdce, keby na seba celý deň počúvam kadejaké bludy, tak by ma to asi nenechalo chladnou). Nie je to potom o potláčaní nejakých pocitov? Alebo ako má človek niečo také spracovať, aby neublížil ani svojmu egu ani svojej duši? Je to, že si ich nebude všímať, nebude sa tým trápiť, bude myslieť na pekné veci správna cesta? Lebo keď sa im napríklad snažila pomáhať a byť k nim priateľská tak to bolo ešte horšie. No, aj by som sľúbila, že toto je posledný môj komentár na danú tému (snáď som neskĺzla do spamovania), ale zaručiť to nemôžem 🙂 pretože tento článok mi (nám) muselo poslať samo nebo.

        Páči sa mi

      • Margaréta,

        otázka neznie “čo mám robiť, keď ma to štve?”, ale “čo mám robiť, aby ma to neštvalo?” Prečo by tvoju kámošku museli mať všetci radi? To je nevhodné presvedčenie, pretože je nenaplniteľné. Ak niečo, treba začať od neho. A tým, že to je jej presvedčenie, môže s tým v pohode niečo urobiť sama.

        Alebo môže očakávať, že sa celý svet bude správať podľa jej predstavy. Ja som tento typ čakania po 48 premárnených rokoch vzdala.

        Hlavne by som bola radšej, keby sa pýtala ona sama, pretože momentálne narábam s tvojou predstavou o tom, aké námietky by prípadne ona ešte mohla tak mať. Ak nie je ty, možno vníma svet odlišne a možno niektoré veci, ktoré “bolia” teba, pre ňu nebudú až také bolestivé a ťažko realizovateľné.

        Páči sa mi

      • Tak kámoška mala ešte jednu malú námietku, že si nemyslí, že celý svet by mal byť podľa jej predstáv a že ju musia mať všetci radi. A máš pravdu, možno som v niektorých vetách viac tlačila na pílu a v určitých chvíľach som sa s jej situáciou stotožnila viac, ako bolo nutné. Je to preto, lebo ju mám veľmi rada a trápi ma, keď sa trápi. Ale to, čo sem píšem s ňou zároveň preberám (akurát som rýchlejší pisateľ). 🙂 Nepíšem len tak zbrucha. (A ešte ti chcem veľmi poďakovať za túto poradňu, pomohla si aj s tým mobbingom, našla som na nete a je to presne ono. Vualá, situácia má aj meno). Hmm, ja som vedela, že to s tým posledným komentárom nedodržím. Rada by som na tieto stránky chodila a komentovala aj naďalej, teda ak ma medzi seba prijmete.

        Páči sa mi

      • Super, tak to sa ti pri mne isto nepodarí 😛 Ja mám výdrž, ale bacha, lebo nie som vždy len Margaréta, predsalen z polovice (z tej menšej :D) som aj drak. Vďaka za “uvítanie” a ja sa posnažím komentovať už len konštruktívne (hoci som si neni celkom istá, čo to znamená). 🙂

        Páči sa mi

  2. Netráp sa nad vecami, ktoré nemôžeš vyriešiť. Ak veci môžeš vyriešiť, tak nie je dôvod na to, aby si sa trápil.

    ja som túto vetu pochopila pri svojej dcérke … už som tú príhodu opisovala niekoľkokrát, ale aj tu ju spomeniem …

    situácia u nás doma, synček za pc , sústredený až hrúza, sa hraje že je dokonalým šoférom, 😛 … moja opička dôjde k nemu a s úsmevom mu hovorí, … aj ja chcem ísť k tebe … no keďže syn práve havaroval 😀 rozčúlene jej hovorí … MÁŠ SMOLU!!! … ona sa s jasnými očkami pozrela na neho, potom na svoje malinké bruško, dala si ručičkou neviditeľnú špinku z neho preč a zahlásila … NEMÁM! DALA SOM JU PREČ! .. a zasa začala, aj ja chcem šoférovať 😀

    ponaučenie? … jednoduché … NEVIEM, NEROZUMIEM, NEVIDÍM tak načo to riešiť? 😀

    Páči sa mi

  3. Ja len dodam, ze niekedy ani nejde o ublizenie, ale clovek si ublizi len tym, ze si domysla veci, ktore nie su. Napr. niekto sa zasmeje a on si to hned prisvoji a mysli, ze sa smeje na nom. Proste niekedy si viac domyslame ako je pravda. Ale to uz je asi vec sebadolezitosti a o radost sa pripravujeme bez cudzieho pricinenia.

    Páči sa mi

    • Áno, súhlas. Aj sama na sebe môžem potvrdiť, že takto to stopercente funguje. Hlavne keď má človek horšie obdobie, tak má pocit, že za každým pohľadom jeho smerom sa skrýva niečo nepríjemné. A možno si ten druhý človek zrovna myslí, aká som super 😀 Lenže ak to začnem brať takto, tak je to zasa o sebadôležitosti (akurát že z druhého konca).

      Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s