Žiť a nechať žiť tak, ako to kto potrebuje

15032831_710258509123645_1476640249176665104_nKaždý človek už od dieťaťa akosi automaticky cíti, čo je preňho dobré či príjemné, čo ho rozvíja, čo ho nudí, čo ho preťažuje alebo mu dokonca škodí. Pokiaľ tieto pocity nepotláčame, vyrastáme s tým, že sa našim prianiam, pocitom, citom, potrebám a obmedzeniam dostáva patričnej pozornosti, že sa rešpektujú a ak sa nenapĺňajú, tak preto, že práve vtedy sa rešpektujú potreby iného zúčastneného.

V takomto prípade aj ako dospelí nemáme problém ísť za tým, čo nás fascinuje a pôsobí nám radosť, zostávame, dokiaľ z toho niečo získavame a odchádzame, keď nám to už nič nedáva.

Ale okrem tejto prirodzenosti sme sa ešte aj naučili prispôsobovať – a to aj vtedy, ak si musíme odrezať pätu, len aby sme sa navliekli do sklenenej črievičky. Alebo sme sa naučili od samého začiatku sa búriť proti všetkému – nezávisle od toho, či nám to škodí alebo prospieva, či by sme o to stáli alebo nie… len pre to, že sme sa naprogramovali na odpor voči všetkému. Alebo sme sa naučili zatajiť dych, prestať sa hýbať a tváriť sa, že my tu asi ani nie sme (“mŕtvy chrobák”).

Pozrime sa na seba, ako reagujeme – či vieme povedať áno/nie podľa toho, ako sa cítime, či sa neostýchame povedať “neviem” alebo “práve nezvládam”, aj keď sa to tomu druhému nemusí páčiť… Pozrime sa na to, či svoje pocity alebo vnútorné reakcie vôbec ešte vnímame, alebo sme už otupeli; či ešte o seba dbáme a staráme sa, aby sme dostali to, čo potrebujeme, alebo zotrvávame v nevhodnej situácii a tvárime (alebo cítime) sa, že nám to vôbec, ale úplne nijako neprekáža, lebo sme kúúúl a stojíme nad vecou?

Ako chceme, aby niekto rešpektoval naše potreby, keď ich nerešpektujeme sami? Keď sami sebe neumožňujeme niektoré veci cítiť, pretože nám niekto kedysi povedal, že je to neosvietenecké?

Práve dnes som dostala nový odkaz od Univerza:

Pravdu povediac, nemôžem tvrdiť, že mám rado každého.

Nie. Nepoviem to, pretože každého už milujem.

Vieš – ja som každý.

Rovnako ako ty.

A presne toto sa stane aj nám: ak nemáme na sebe niečo radi alebo to neprijímame, nebudeme môcť mať radi ani zvyšok sveta, pretože my sme zvyšok sveta a to, čo cítime voči sebe, cítime aj voči tomu zvyšku.

Ak sa nenaučíme starať o svoje potreby, nebudeme rešpektovať ani potreby toho zvyšku a vždy to bude “ja proti niekomu druhému”. Budeme žiť v svete nedostatku, kde nás bude ohrozovať skutočnosť, že niekto iný má niečo, čo my nemáme – hoci o to dajme tomu ani vôbec nestojíme… Budeme len mať pocit, že niekto iný je vo výhodnejšej pozícii ako my.

Ak sa chceme zmieriť s realitou, aká je, a nepociťovať potrebu večne na nej niečo “opravovať”, potrebujeme sa zmieriť s tým, že sme takí, akí sme – a necítiť potrebu niečo na sebe odškriepiť alebo zamiesť pod koberec. Tým sa zbavíme samonastoleného obmedzenia, že “mali by sme byť len toto a toto už nie” a prestaneme obmedzovať svet v jeho prejavoch.

Práve včera som zažila, ako to funguje, keď to funguje… Poprosila som kolegu, že by mi pomohol vymeniť vodovodnú batériu v kuchyni, pretože tiekla a hvízdala na celý dom a bolo na to treba zastaviť centrálny prívod vody, na čo si ja zo zásady netrúfam. Tak sme šli a kúpili sme batériu, akú dokážem otočiť aj bez použitia prstov, ale nie páčkovú. Doniesli sme ju domov, zastavili sme vodu, vymenili sme batériu – ale kúpili sme takú bez toho zobáka, ktorým tečie voda, tak sme sa pokúsili zo starej batérie dať zobák do novej. Samozrejme, závit bol iný. Proste sme kúpili sprchovú batériu miesto umývadlovej.

Tak späť do obchodu. Kolega je dlhodobo preťažený a penil a prskal, tak som ho tíšila. Vymenili sme batériu za umývadlovú. A späť domov dorobiť to. Kým kolega prskal, ako to, že si to nevšimol, vedela som to odpružiť a ukľudňovať ho. Potom však začal prskať, že on nie je na tieto opravy stavaný a večne ich musí robiť… a to sa ma dotklo.

Našťastie, niečo vo mne sa v poslednom čase zmenilo a nedostala som emocionálnu vývrtku ako obvykle a neprerušila som komunikáciu (“mŕtvy chrobák”). Miesto toho som mu povedala, že doteraz som to zvládala nebrať osobne, ale toto už cítim, ako keby sa hneval, že som si trúfla požiadať ho o pomoc, a že nie som ideálna a toto už odpružiť nedokážem. Prekvapene sa nadýchol, povedal “prepáč, tak som to nemyslel”, a prestal prskať. Úplne v pohode sme išli dorobiť to, čo bolo treba urobiť, v pohode sme prekonali ešte zo 20 iných príkorí (včera bol taký deň-blbec) a neposekali sme sa, ba dokonca sa ani jeden z nás necítil, ako že sa musel stiahnuť v prospech toho druhého!

Samozrejme, sú aj ľudia, ktorí veľmi negatívne zareagujú na to, keď sa začnete starať, aby vaše potreby boli naplnené. Ak sú niekde inde a pohybujú sa v svete nedostatku, kde naplnenie potrieb niekoho iného automaticky poškodzuje môj záujem, musia to tak cítiť… Je len otázka, či vy musíte vchádzať do situácií, kde sa zúčastňujú aj oni – a ak áno, ako často. 🙂

One thought on “Žiť a nechať žiť tak, ako to kto potrebuje

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.