Je predvečer Vianoc a ja som dnes dostala niekoľko vianočných darčekov od… od života. 🙂

Jeden z nich boli cyklámenky. Moje staré cyklámenky v lete zakapali. Teda, vyzerali normálne, len na jeseň sa už neprebrali k životu. Nemala som to srdce vyhodiť ich a kedy-tedy som im špricla trochu vody, či si to náhodou nerozmyslia… Nič. 😦 Tak som sa dnes podujala ich celkom zrušiť  a zrazu som objavila, že z boku zoschnutej buľvy vyrastá malý lístok! A vedľa kvetináča sa v hrantíku objavili lístky malých cyklámenkov, ktoré vyrašili zo semien starých cyklámenov… Darček číslo dva. 🙂

Ďalší bol, že som potrebovala odviezť k lekárke a kolega, ktorý dnes vôbec nemal prísť, si to rozmyslel a odviezol ma. Už menej príjemný darček bol, že lekárka mala podozrenie, že sa moja rakovina znovu dala do pohybu… ale ako sa zdá, bolo bezpredmetné, takže zasa hepi. 😀

Najväčší darček prišiel večer pri televízii, keď som si listovala v Castanedovi. Objavila som (pravdepodobne) siedmu bránu snívania!

Večer som vzala do rúk The Art of Dreaming. Po neviemkoľkýkrát som ju začala čítať znova. Trochu som si prečítala z úvodu a potom, bez nejakého rozumného dôvodu, som otvorila posledné stránky.

Kto ste tú knihu čítali, viete, že končí príbehom o spoločnom snívaní Castanedu a jeho ženského naguala, Carol Tiggsovej. Bol to dosť príšerný príbeh a ja si ho už nepamätám; naposledy som ho čítala pred tromi rokmi. Ale teraz som začala v strede ktorejsi vety – a veci začali zaklikávať…

Počas spomínaného snívania Carol Tiggsová zmizla a Castaneda to rozoberal s donom Juanom.

“Všetky naše dohady sú nanič,” povedal don Juan tichým, vyrovnaným hlasom. “Myslím, že už niet Carol Tiggsovej. A niet už ani ženy v kostole (=Nesmrteľný v podobe ženy); obe sa spojili a odleteli na krídlach úmyslu, asi vpred.”

“Dôvod, prečo sa Carol Tiggsová z hotela toľko starostila o svoj výzor, spočíval v tom, že to bola žena z kostola, ktorá ťa doviedla k tomu, že si sníval Carol Tiggsovú iného druhu; neskonale mocnejšiu Carol Tiggsovú. Spomínaš si, čo povedala? ‘Snívaj svoj úmysel o mne. Vmysli ma vpred.’

“Čo to značí, don Juan?” spýtal som sa prekvapene.

“Značí to, že Nesmrteľná našla svoje východisko. Zviezla sa s tebou. Tvoj osud je jej osud.”

“A to značí…?”

“To značí, že ak ty dosiahneš slobodu, dosiahne ju aj ona.”

“A ako to dosiahne?”

“Cez Carol Tiggsovú. Ale neboj sa o Carol.” Povedal to skôr, než som mohol vysloviť svoju obavu. “Dokáže zvládnuť ten manéver a ešte oveľa viac. … Dar Nesmrteľnej pozostáva z nekonečných možností snívať. Jedna z nich bol tvoj sen o Carol Tiggsovej v inej dobe a v inom svete, oveľa rozsiahlejšom, nekonečnom; v svete, kde prípadne možno dosiahnuť aj nedosiahnuteľné. A nie je vylúčené, že tieto možnosti budeš nielen žiť, ale že ich jedného dňa aj pochopíš.”

Potom kúsok preskočím a idem späť na vety, ktoré vo mne vyvolali doslova zimomriavky:

“Isteže to bola Carol,” súhlasil don Juan. “Ale nie tá Carol, ktorú poznáme ty a ja. Táto bola snová Carol, ako som už vravel, Carol vytvorená z čistého úmyslu (intent). Pomohol si žene z kostola spriadať tento sen. Jej umenie je urobiť z toho sna všetko zahŕňajúcu realitu: umenie starých bosorákov, najdesivejšia vec pod slnkom. Vravel som ti, že dostaneš záverečnú lekciu v snívaní, nie?”

Keď som to čítala, prepadla ma neodbytná myšlienka: Castaneda nemal vo zvyku podávať všetko na striebornej tácke. Tak, ako nikdy výslovne nepomenoval stalking na úrovni družiny naguala a pritom ho celý čas dôkladne popisoval… Napadlo ma, že možno práve robí to isté v tomto poslednom odseku – že popisuje niečo, čo nechcel explicitne pomenovať.

Trvalo len sekundu, než som si uvedomila, čo by to mohlo byť… Siedma brána snívania. Vrcholný stav snívania, kedy snívač vysníva kompletný nový svet a dá mu samostatný život. Svet, ktorý sa stane platnou a svojbytnou súčasťou všetkých ostatných realít a ktorý bude mať svoje vlastné prístupové portály, cez ktoré sa doňho budú vedieť dostať aj iné vedomia, nielen naše vlastné!

A mne kedysi Gabriel prisľúbil, že mi tie zvyšné brány ukáže v okamihu, keď sa o ne potknem… 🙂 Zvláštne, ako som sa dopracovala k tejto… a ešte zvláštnejšie je, že to všetko odrazu zapadlo nádherne do seba. Ešte nie som tak ďaleko, aby som dokázala siedmu bránu, hoci na tom pracujem už možno 10 rokov aj viac a celkom bez toho, aby som vedela, čo robím… Asi pred polrokom ma doviedli k tomu, aby som začala snívať nejaký svet. Zrejme nastáva doba dodať mu “hmotu” 😛 a potom doňho prejsť… Takže dnes už poznám lekciu, s ktorou pôjdem ku dnu!

Nádherný darček pod stromček, nie? 🙂

P.S.: Gabriel potvrdil, že skutočne som našla siedmu bránu snívania. Takže nám chýbajú už len dve. 😀