Pred chvíľkou som dostala nový citát od Miguela Ruiza a okamžite ma pochytila eufória a musím ho uverejniť (a pre istotu aj hneď nahrubo)… 🙂  Je znova  na tému “zrkadlá” a veľmi presne vyjadruje, že ľudia v nás nevidia seba samých, ale svoje presvedčenia o tom, ako iní ľudia v ich svete konajú, myslia a cítia:

Nič neberiem osobne. Som len štatista v príbehu iných ľudí. Viem, že čokoľvek ľudia o mne hovoria, je len projekcia ich predstavy o mne. Nemá to nič spoločné so mnou. — don Miguel Ruiz

(I don’t take anything personally. I am a secondary character in other people’s stories. I know that whatever people say about me is just a projection of their image of me. It has nothing to do with me.)

Keď si toto uvedomíme – že sme len štatista v príbehoch iných ľudí, ktorých centrom sú oni sami a všetko ostatné a všetci ostatní v nich majú len sekundárnu úlohu -, je koniec našej sebadôležitosti viac na dosah… Ak sme len štatisti, ako by mohlo byť všetko v ich príbehu o mne? Miháme sa na kraji ich zorného poľa a v súlade s tým, čo sa práve “melie” v ich hlavine, prisudzujú nám taký či onaký motív/úmysel. Ale to nie je výpoveď o našom motíve, ale o tom, ako nás vnímajú oni – čiže ako momentálne vyzerá ich vnútorný svet…

😀 Teraz už viem ľahšie žiť aj s tým narieknutím z “čiernej mágie” 😛 , keďže ma ešte neupálili. (Bolo by len treba preberať zodpovednosť za to, aké hlášky o iných púšťame do éteru. Po svete behá plno úchylov, ktorým stačí len prsknutie niekoho na internete – a už majú mienku hotovú a začínajú vykríkať “upáľte čarodejnicu!”)

No má to rovnako druhú stranu mince – musíme si uvedomiť, že v našom príbehu sme ústrednou postavou a všetko sa interpretuje cez nás a cez nič iné. Ak sme pokojní, vyrovnaní a nezúčastnení (hovorí sa tomu “odstup od veci”), interpretujeme väčšinou spoľahlivo.

Len čo sa však do hry dostanú emócie, začína byť naše videnie skreslené, pretože všetko začneme brať nie vecne, ale vzťahovo – vo vzťahu k nám a tomu, či prežijeme a čo budeme znamenať, až to prehrmí… Preto: ak nami kmášu emócie, nerobme úsudky o situácii alebo motíve iného človeka, ani sa o ňom nevyjadrujme. Urobili by sme chybu, ktorú budeme musieť neskôr naprávať – ak to pôjde (teda: “ak tú bosorku medzičasom ešte neupálili”). Stanoviská zo seba dávajme až vtedy, keď už máme patričný odstup.

A ako zistíme, kedy náš odstup je “patričný”? 🙂

Zlá správa: nemám univerzálny recept 😦 … Často si prichodíme odosobnení, ale pod povrchom to vrie a my o tom ani netušíme! Koľkokrát ma musela Gaia upozorňovať, že to, čo vnímam ako absolútny pokoj, je len neochota zapodievať sa danou vecou! Postupne som si zaviedla jedno pravidlo: emócia je v hre vždy, keď 1. reagujem, a to 2. prudko. Keď len reagujem, ale nie prudko, konám pravdepodobne so zvyškovou emóciou a ak si dám pozor, môžem ju odfiltrovať silou vôle (teda tým, že si uvedomujem, že tam ešte nejaká zvyšoková emócia je). Keď však nereagujem, ale spúšťam nejakú novú aktivitu a pritom konám prudko, tak si len odmietam priznať, že som vytočený(á) a nejde mi o vec, ale o krk toho druhého. Vtedy je rozumné nekonať, obrátiť pohľad do seba a položiť si otázku: čo vo mne umožnilo tomu druhému takto dokonale ma vytočiť?

Pretože ak reagujeme emotívne, tak sme sa vždy zachytili o nejaký “háčik”, ktorý vyslala buď samotná situácia alebo osoba, s ktorou máme do činenia. To značí, že sa háčik mal do čoho zachytiť… že na danom mieste máme “chybu”, “puklinu” či nejakú inú nedokonalosť.

Nie sme bezchybní.

Ale musíme takí “nebezchybní” aj ostať? 🙂