Štyri dohody a tá piata

Vďaka Samuelovi som sa začala hrabať trochu dôkladnejšie v ruizovcoch a našla som interview s José Ruizom z apríla tohto roku o knihe Piata dohoda. Rozhodla som sa, že z neho urobím výťah. Ale najprv trochu o tom, čo tých päť dohôd vlastne je.

V Štyroch dohodách Miguel Ruiz ukazuje, že ezoterické poznanie toltékov možno vystopovať tisícky rokov do minulosti do južného Mexika. Charakterizuje toltékov ako spoločnosť spirituálnych umelcov a vedcov, ktorí sa zišli, aby “skúmali a uchovávali spirituálne poznanie a praktiky praotcov”. Základom toltéckeho učenia je viera, že život nie je nič iné než sen, ilúzia, ktorú si vytvárame našimi presvedčeniami (teda tým, v čo veríme). Kniha vyšla v roku 1997.

Teraz, desaťročie po vydaní Štyroch dohôd, pridal don Miguel spolu so synom Josém k štyrom dohodám svojho toltéckeho učenia piatu.

Najprv pôvodné štyri dohody

Dohoda 1.: Buď bezchybný so svojomi slovami. (“Nebuduj si ‘výkladnú skriňu’.“) Hovor s integritou. Hovor len to, čo skutočne myslíš. Vyhýbaj sa použitiu slova na klebetenie o iných alebo na potláčanie seba samého. Používaj silu svojich slov v zmysle lásky a pravdy.

Dohoda 2.: Neber nič osobne. (“Skoncuj so sebadôležitosťou.“) Nič, čo iní robia, nie je kvôli tebe. Čo ostatní hovoria je projekcia ich vlastnej reality, ich vlastného sna. Keď si imúnny voči mienkam a činom ostatných, nestaneš sa obeťou zbytočného utrpenia.

Dohoda 3.: Nerob predpoklady. (“Nečítaj medzi riadkami.“) Nájdi odvahu klásť otázky a vyjadriť, čo skutočne chceš. Komunikuj s ostatnými tak jasne, ako len dokážeš, aby si sa vyhol nedorozumeniam, smútku a drámam. Už len táto jediná dohoda dokáže od základov zmeniť tvoj život.

Dohoda 4.: Stále dávaj 100%. (Toto je ten “bezchybný bojovník“.) Tvojich 100% sa bude okamih od okamihu meniť. Bude to iné, keď si zdravý, a iné, keď si chorý. Nech už sú okolnosti akékoľvek – stále dávaj svojich 100% a vyhneš sa sebaposudzovaniu, sebaobviňovaniu a ľútosti.

A teraz Piata dohoda

Dohoda 5.: Buď skeptický, ale nauč sa počúvať. (“Rozmýšľaj rozumom a cíť srdcom, nie naopak.“) Never sebe ani nikomu inému. Používaj silu spochybnenia, aby si spochybnil všetko, čo počuješ: je to skutočne pravda? Počúvaj úmysel za slovami a pochopíš skutočnú správu.

Zvyšok je krátený prepis z videointerview s JosémRuizom pre ThatChannel o knihe Piata dohoda a z interview s MiguelomRuizom starším a Josém Ruizom.

José Ruiz: Piata dohoda je byť skeptický, ale naučiť sa počúvať. Je to veľmi dôležité, pretože mnohí z nás veria v príbehy, posudzovania, názory, dohody, ktoré sú negatívne ladené. Veria im. Byť skeptický znamená, že ich začneme spochybňovať. Začíname počúvať naše srdce, pretože je veľmi dôležité vedieť, čo je pre nás vhodné a čo nie.

Moderátori: A je to pokračovanie knihy vášho otca Štyri dohody.

José Ruiz: Áno.

Moderátori: Hovorili ste, že Piata dohoda bola napísaná približne v tom istom čase, ale že ste cítili, že nenastal vhodný čas na jej publikovanie. Čo vás viedlo k tomu, že ste ju teraz vydali?

José Ruiz: Prvá vec bola Anjelský tréning, ktorý viedol môj otec. Tento tréning sa zakladal na Piatej dohode, ale po jeho skončení otec hovoril, že mal pocit, že mu ľudia nerozumejú, že hovorí k stenám. Rozhodol sa, že to nebude učiť, a učil len prvé štyri dohody. Vytvoril ich preto, lebo cítil, že ľudia potrebujú “barličky”. A on používal všetky tieto rôzne barličky na to, aby ich naučil veriť v seba a zbaviť sa všetkého toho posudzovania, ktoré im strašilo v hlavách. Aby ich donútil pozrieť sa na všetky tie príbehy, ktoré im prinášali utrpenie. Sledoval, že žijú oboma spôsobmi – šťastní i nešťastní a skáču z jedného do druhého. Keď to zistil, vytvoril Piatu dohodu. V tom čase však nik nebol schopný počúvať ho. Za posledných desať rokov sa postoj ľudstva zmenil, otvorili sme sa.

Moderátori: Myslíte, že vďaka tomuto chaosu naokolo sa ľudia teraz zastavujú a snažia sa určiť pravdu – a že Piata dohoda im pomáha túto pravdu nájsť?

José Ruiz: Vďaka zmenám, čo sa teraz v svete dejú, mnohé z toho, v čo sme verili, začalo byť zastaralé a zbytočné. Dnes napríklad veríme, že to najlepšie, čo môžeme urobiť, je to, čo máme v srdci. A Piata dohoda podporuje mnoho náboženských smerov a mystických škôl v tom, čo sa snažia ľudstvu povedať. Je o tom, ako rešpektovať život ako život. Mnoho ľudí zabúda, že my sme život. Ako ľudstvo sme hovorili jazykom klebiet, nenávisti, žiarlivosti a závisti a odovzdávali sme tieto pocity iným. A mysleli sme si, že je to normálne. Ale keď sa zobudí naše vedomie, vidíme, že to nie je normálne, že nás tento spôsob myslenia drží v bahne. Takže prestaneme veriť tomuto spôsobu myslenia a vytvoríme si taký, ktorý bude slúžiť nám. Každý si môže vytvoriť jazyk, ktorý nebude ďalej sprostredkovať posudzovanie, ale ktorý bude hovoriť o živote, aký skutočne je.

Ako myseľ otvára srdce

Moderátori: Keď spomínate myšlienky a spomínate srdce, obvykle spájame myšlienky s mysľou . Predtým ste hovorili o mozgu. Viete povedať niečo o jeho roli, ktorú hrá pri otváraní srdca?

José Ruiz: Mozog je ako databáza, ako špongia, ktorá absorbuje všetko, čo vnímame – a to aj vtedy, keď si to neuvedomujeme. Keď napríklad sedíme v kaviarni a rozprávame sa a za naším chrbtom niekto hovorí o samých negatívnych veciach, naša “špongia” to absorbuje. A odrazu začíname myslieť negativisticky a čudujeme sa, prečo…

Takto naberáme veci a niektoré začneme veriť. Tie sa potom stávajú naším životom. Ale to nie sme my, kto myslí tie myšleinky – to sú naše “programy”, ktoré ich zbiehajú! Musíme s tou databázou zaobchádzať selektívne – keď sme v istej situácii, vyebrať z nej len tie dáta, ktoré sú podstatné pre danú situáciu, a zvyšok nechať bokom. Je to ako s reklamou – tiež neveríme všetkému v nej, pretože inak by sme mali plné domy vecí, ktoré nepotrebujeme.

Preto je dôležité filtrovať; filtrovať aj to, čo si myslíme. Preto má meditácia takú silu. Pri meditovaní si vlastne prezeráme našu “databázu”. Príde myšleinka a my vieme, že to je len “hlas myslenia”, čo ju prináša – a získavame kontrolu nad naším myslením.

Základom meditácie je naučiť sa disciplíne – nenechať sa rozptýliť pokušeniami, zbaviť sa strnulosti tela, zbaviť sa pocitu nepohodlia z toho, že sa nehýbeme. Najprv sa teda udomácňujeme v svojom tele a potom začíname kontrolovať myšlienky. Meditácia – skutočná meditácia – je totiž akt tvorenia, kedy sa rodia sny, predstavy. Keď domeditujeme, ideme a začneme konať a tým ich zhmotníme; ak nezačneme konať, nikdy sa nezhmotnia.

Sú ľudia, ktorí sa sťažujú na to, že “počujú hlasy”. Ale to len uverili príbehu, ktorý im prináša utrpenie. A v tom okamihu, keď to vyslovia, vlastne to zhmotnili, urobili z toho pravdu. Keď si povieme “toto nechcem, toto si myslieť nebudem”, fungujeme ako filter našich vlastných myšlienok. V mojej tradícii sa tomu hovorí “čisté zrkadlo”.

Spiritualita je radosť

Moderátori: Je to tak, že keď pri meditácii skľudníme myseľ a zbavíme sa tých obvyklých myšlienok, máme šancu zaplniť ju pozitívnymi?

José Ruiz: Všetko je spirituálne. Všetko, čo nám robí potešenie, má schopnosť ukľudniť našu myseľ. Ja som mal silný spirituálny zážitok na koncerte Ozzy Osbourna, kde spieval “Mother I’m coming ho-o-ome.” Všetci metalisti v publiku to spievali s ním. V podstate celé publikum spievalo “ómmmmm” 🙂  a ja som to cítil od nôh až po vrchol hlavy! 🙂

Čokoľvek nám robí potešenie, čokoľvek nám pomáha otvoriť naše srdcia – to je spirituálne!

O vedomí

Moderátori: Čo je vo vašom vnímaní vedomie? Dnes sa o tom veľa hovorí…

José Ruiz: Vedomie je okamih, kedy sa ponoríme do našej mysle a vidíme spôsob, akým myslíme. Prebúdza sa, keď začíname pozorovať, aké správy sami sebe posielame. Pretože správy, ktoré si denne dávame sami sebe v hlave, sú správy, ktoré potom cez slová zhmotňujeme do každodenného života. A len čo to urobíme, stáva sa to základom nášho života! Ak sa cítime negatívne, budeme vo všetkom objavovať negativitu; ak sa cítime pozitívne, budeme vo všetkom vidieť to dobré. Ako sa staviame sami k sebe, tak sa k nám bude stavať život a všetci ostatní.

Dnes napríklad často používame jazyk závisti a žiarlivosti. Sme ním už tak presýtení, že je všade. Potom ideme do svojho vnútra a objavujeme pre seba nový jazyk. Ideme medzi ľudí a oni nás začnú posudzovať. Ale ak my neposudzujeme sami seba, nemôžu nás posudzovať ani oni!

Jeden z toltéckych majstrovských kúskov je schopnosť odpúšťať. Začnete odpúšťať ľuďom ešte skôr, než sa obrátia proti vám. Poznáte tendenciu ľudstva, pretože sami ste ľudia.

Posudzovanie je závislosť na mienke prostredia

Moderátori: Žiarlivosť a závisť… sú produktom systému, alebo sa vytvárajú v nás?

José Ruiz: Je to tak trochu oboje. Sú zakódované v našej DNA. Sme ako pes: žiarlime na svoju kosť a začneme si ju brániť pred iným psom. Je to súčasť našej povahy. A v istom bode svet túto vlastnosť začne podporovať a posilňovať. Napríklad cez články a reklamy, že máme naveky vyzerať ako dvadsaťroční, modelky alebo kulturisti, že máme byť iní, než čo v súčasnosti sme… a tak sa ľudstvo snaží byť niečím, čo nie je, a začína posudzovať samo seba.

Ale človek by mal stále dávať svojich 100%. Ak to urobí, niet čo posudzovať. A ak sa neposudzujeme, nikto nás nebude posudzovať a posudzovanie odumrie v našej mysli.

Ale je zaujímavé: ak veríme, že naveky máme vyzerať ako dvadsať- či tridsaťroční, tak žijeme naveky ich život. Ak ľudia žijú v závisti, nenávisti a sebaobviňovaní, tak preto, že to každý deň praktikujú! A keďže to praktikujú denne, stávajú sa tým. Ovšem je naivné myslieť si, že po celý zvyšok života budeme tridsiatnici, pretože raz tak-či-onak zostarneme. Nevnímame krásu ľudského tela. Spomínam si na svoju starú matku, jednu z najkrajších žien na svete… Aj keď mala 98, starala sa denne o seba, o svoju pleť, dávala si mejkap… ale pritom bola rada tým, čím bola – starenkou.

Moderátori: Čoho sa podľa vás ľudia boja?

José Ruiz: Väčšinou sa boja neznáma a boja sa vzdať bolesti, na ktorú si už zvykli. Je pohodlnejšie zostať v zabehaných koľajách a pokračovať v bolesti ako vydať sa do neznáma. Je to ako zajac, ktorý sa tak bojí vyliezť z nory, že už ani nežerie trávu. Napríklad strach z toho, že nám niekto zlomí srdce… Ľudia si vôbec neuvedomujú, že jediný, kto im láme srdce, sú oni sami!

Odpoveď je: prevziať za seba zodpovednosť. Nikto nebude riešiť váš život miesto vás. Môžete ísť ku guruovi, šamanovi a iným úžasne uvedomelým ľuďom – ale oni nebudú dávať do poriadku vaše problémy! Budú vám dávať návrhy, čo by sa dalo urobiť, ale za určitou hranicou to ste vždy vy, kto to potrebuje urobiť!

O Josého sa nepostará nik na tomto svete tak, ako José sám – pozná sa, vie, čo mu robí zle a čo dobre… Je to o akceptovaní seba a svojich pocitov, o vďačnosti zo života ako takého, o vďačnosti zo svojho tela – pretože to telo nie je naše vlastníctvo, je nám len prepožičané a keď sa poberieme, zostane tu po nás.

Čo odovzdávate ďalej?

Čo iné tu ešte zostane po nás? Predstavme si, že sme v dopravnej zápche a náramne sa ponáhľame. Hučíma na celé auto “Hýb sa! Zdržuješ!” A na zadnom sedadle sedí naše dieťa a načúva… Čo mu odovzdávame? Neskôr pri šoférovaní bude robiť to isté!

Alebo v tej istej situácii založíte CDčko Beatles a hráte a spievate si Let it be. A o 20 rokov neskôr vaše dieťa v dopravne zápche si z ničoho nič začne pospevovať Let it be.

Vlastne sme sami sebe majstrami. Doteraz sme vzhliadali k majstrom z minulosti a ich učeniam. Dnes pokojne môžeme začať rešpektovať sami seba a ich učenie, ktoré nebolo o tom, že oni sú majtri, ale že každý z nás má svojho vlastného majstra v sebe. Sme majstrami – nie ich sna, ale nášho vlastného sna!

Moderátori: Ako ste plánovali ten svoj nový workshop?

José Ruiz: Jedna z vecí, čo ma otec učí, je nikdy neplánovať. Vyženie ma pred ľudí a hovorí “rozprávaj od svojho srdca”.

Malo to svoje začiatky. Som plachý a nerád rozprávam pred ľuďmi. Môj otec to vedel. Keď robil prvé turné s knihou Štyri dohody, povedal mi: “Nič sa neboj, chlapče, vidím, že si ešte nepripravený, len príď na prednášku, nič sa ťa nebudem pýtať.” Potešil som sa a hneď som sa zberal, že si ho pozriem, ako vystupuje pred kopcom ľudí. A tak som si tam sadol a on odrazu spustí: “A teraz by som vám chcel predstaviť svojho syna…” Bol by som najradšej zaliezol! No ale nechcel som pred všetkými tými ľuďmi vyzerať trapošsky, tak som vyliezol na tribúnu, on ma objal, vložil mi do ruky mikrofón a išiel si sadnúť. A ja som tam tak stál a triasol sa od nervozity a vychutnával si to… toto je spôsob, akým ma učí. 🙂

Tak som začal jachtať, aký som vďačný za svoju babku a za svojho otca a tak… Malo to ešte jeden dopad – v tom čase otec učil ľudí, aké to je, keď prekonajú strach. Mali ma ako názornú ukážku.

Odvtedy rád hovorím ľuďom o svojej rodine. Keď ideme na workshopy otvárať srdcia ľudí, ideme tam s vlastným srdcom otvoreným. 🙂

Podstatné na týchto workshopoch je, že sa ľudia musia naučiť počúvať svoj vlastný hlas. Riadiť sa ním. Keď už zvládli štyri dohody a idú na piatu, musia si uvedomiť, že túto jednu ich nikto nedokáže naučiť – musia sa ju naučiť sami. Sú svoj vlastný učiteľ i učeň. Naši predkovia by ich vyhnali do džugle a povedali “dúfajme, že z nej vylezie živý a zdravý!”… ale keď z nej vyjde, už bude muž alebo žena s rozvinutým vedomím.

O zrkadlách

Stále spoluutvárame. Sme “ženatí” so životom, v dobrom i zlom, a čokoľvek robíme, sme zodpovední len za 50%. A tých 50% pozostáva z toho, že sa sami o seba postaráme. Že sa postaráme o seba a svoje vlastné emócie. To neznamená, že nás život tými emóciami nezahrnie… V našej tradícii tomu hovoríme, že sme zrkadlá. Zrkadlíme jeden druhého po celý čas. Ak nastane doba, že ti zrkadlo ponúka len negativitu a ty tomu zrkadlu uveríš, začneš zrkadliť negativitu späť. Toto je časté napríklad vo vzťahoch. Chvíľu sa milujú, chvíľu sa vadia,m potom si sľubujú, že už nikdy viac, a za chvíľu sa vadia znova… pretože sa nerešpektujú.

Keď sa začnete rešpektovať, nikoho nenecháte, aby po vás vrieskal. A oni to vidia, vidia, že sa rešpektujete, a začnú sa k vám stavať inak. Začnú k vám pristupovať s rešpektom. A tým pádom začnú cítiť rešpekt sami k sebe. Odrazu sa žiarlivé a zahanbujúce a obviňujúce manželstvo zmení na manželstvo plné úcty a ohľaduplnosti.

Teda keď vaša polovička nabudúce začne na vás štekať, dôležité je nešteknúť späť, ale celé dianie “odchýliť” – napríklad navrhnúť malý drink. Proste prestanete sa zúčastňovať toho daného sna. Hovorí sa, že na tlieskanie potrebujeme obe ruky. Ak je len jedna, nemá o čo plesknúť… 🙂

Všetko je možné

Moderátori: Don Miguel, vy ste vyrastali v rodine učiteľov a liečiteľov. Čo bolo to najdôležitejšie, čo ste sa naučili?

Miguel Ruiz: Áno, mama bola curandera (liečiteľka) a starý otec bol nagual (šaman). Naučili ma, že všetko je možné; nič nie je nemožné.

Moderátori: Čo je náš úel na Zemi?

Miguel Ruiz: Naším cieľom je vychutnať si život a byť štastní. To je poslanie každého človeka. Vždy žiadam ľudí, aby mi pomohli zmeniť svet. Keď to hovorím, myslím tým svet, ktorý vytvárame svojimi vlastnými predstavami. Tento svet nám vie pripraviť tú najhoršiu nočnú moru alebo raj na zemi. Ale nedokážeme zmeniť svet, ak najprv nezmeníme sami seba.

José Ruiz: Nová, piata dohoda, je o tomto. Je o uvedomení si toho sna, ktorému hovoríme náš život. Celý život je sen. Svet je zrkadlo, ktoré nám odráža to, v čo veríme. Vytvárame si naše presvedčenia a božie zrkadlo nám ich odráža späť.

Ak sa sústredíme na tie obrazy, ktoré dostávame, vieme z nich odhaliť to, v čo veríme. Vtedy začíname byť skeptickí voči našim vlastným lžiam. To je piata dohoda: byť skeptický voči mojim vlastným lžiam a stále byť v pravde. S týmto vedomím vidíme všetku tú negativitu v živote a máme šancu s ňou niečo urobiť. Skutočný liečiteľ je ten, kto dokáže sám seba vyliečiť zo svojich lží. Môžeme sa upnúť na niekoho, kto už dávno zomrel, a vyzdvihnúť si ho na oltár. Alebo si môžeme vziať obrázok seba samých a položiť si na oltár ten. A potom už stačí len akceptovať, že nemusíme dokonalosť hľadať mimo seba, pretože ju už v sebe dávno poznáme. Keď začneme rešpektovať sami seba, všetko sa stáva možným.

Zisťujeme, že všetko, čo veríme, je len príbeh a že každý si žije svoj vlastný príbeh. Máme výbornú príležitosť zmeniť náš príbeh a prestať byť obeťou. Naši predkovia hovorili, že prijať rolu obete nás takmer dokonale odstavuje od toho, aby sme sa stali nagualmi. A ja verím, že každý má v sebe potenciál stať sa nagualom.

Moderátori: Myslíte tým, že sa každý môže stať majstrom?

José Ruiz: Nagual, majster, šaman – hovorte tomu, ako chcete. Všetko toto sú len iné mená pre anjelov. Anjeli sú poslovia. A v našom sne nastane raz okamih, keď sa sami seba spýtame – akú správu predstavujeme? Odpoveďou je spôsob života, aký vedieme. Každý, kto slúži pravde, je anjel.

Reklamy

16 thoughts on “Štyri dohody a tá piata

  1. Velmi dobre 🙂 mne dohody velmi pomohli. No snad ma teraz nikto nepohryzie 😉 ked to extra nebude k clanku. Vcera sme boli s rodicmi na bycikloch. Na ceste spat do nas vrazil cyklista, poriadne skaredo sme padli, no to nie je podstatne.
    Este asi 10 minut pred tym mi rodicia vraveli – pozeraj sa do stran ked prechazas cez cestu, davaj pozor, a vseliake upozornenia. Ja som odpovedal ze ja pocujem, nemusim sa pozerat. A vobec – ked som naladeny “spravne” viem ze ziadny garambol nepritiahnem, vobec na to nemyslim, atd… Po zrazke ma napadlo ze by som v pohode aj ja takto do niekoho mohol narazit. No a moja otazka 🙂 – Ked som si (skoro) isty ze nic take sa mi nemoze stat, treba robit veci pomocu toho naseho znameho – a pre istotu? mam sa pozerat do stran, (ja viem znie to prichytene) jednoducho mam robit veci pre istotu?
    Alebo by sa vsetko dalo vysvetlit povedanim jednej z Usuiho mudrosti – pracuj s uvedomenim? Pretoze viem, ze ak robime veci “pre istotu” tak si pritiahneme prave tu vec ktoru nechceme, len robime veci na istotu. Napriklad budem chodit cez cestu so zatvorenymi ocami, lebo budem vediet ze ked doma si kazdy vecer predstavujem ako ma nic nezrazi tak je to v poho. No moze byt aj nejaky externy vplyv…
    Da sa to porozumiet? 😕

    Like

    • Byť pozorný, neznamená robiť niečo “pre istotu”.
      Byť pozorný znamená neočakávať nič a zároveň o všetkom (okolo seba) vedieť. Tým zabezpečíš, že nebudeš zaskočený žiadnou udalosťou, ktorá sa môže prihodiť. Najdôležitejšie je ale – nič neočakávať, len vnímať všetko okolo seba …

      Like

    • To si robis srandu nie? Neviem kto ti take veci nakecal ale tym ze si vytvoris predstavu ze sa ti nic nestane tym si moc nepomozes. Ved to je zaklad ked ides na bicykli ze sa pozeras okolo seba. Neverim ze toto citam co pises. Co mas 10 rokov?

      Like

      • Nie, nemá 10 rokov a mal odvahu nedekovať sa do anonymity. 🙂 Fejkové meno, fejkový mail, ale spústa negatívnej emócie. 🙂 Čo si napríklad máme počať s vyjadreniami typu “Neverim ze toto citam co pises”? Máme ťa začať presviedčať, aby si uveril, že čítaš, čo niekto iný píše?

        Prosím, už sa tu viac nezastavuj.

        Like

  2. Samuel,

    neviem, či budem triafať, ale odpoviem na to, čo si myslím, že si sa pýtal… 😀

    Žiť ako bojovník znamená mať stále prehľad o tom, ako vyzerá terén, v ktorom sa pohybuješ, aby si vedel odhadnúť, ktoré veci sú možné a ktoré sú menej možné, aby sa stali. A to mi vyzerá ako to obzeranie sa na bicykli. Proste kontrola nad prostredím do tej miery, aby ťa veci nezaskočili.

    “Pracuj s uvedomením” mi najskôr pripomína “dávaj 100%” – čokoľvek robíš, rob to tak, ako najlepšie vieš. S plnou vážnosťou, aj keď je to pilovanie ostňov na kaktuse pilníkom na nechty. Alebo to nerob. Ale nikdy nerob veci “len tak”, naoko, ako že “veď to aj tak stačí”. 🙂

    Like

  3. Ano, ale ked si tvorim svoj svet, svoj zivot, tak ovladam co sa mi prihodi a co nie. A pre to ak som si v tom naozaj isty, isty svojim tvorenim, tak sa nepotrebujem pozerat, nic ma nezaskoci, lebo viem co tvorim…nie? 😕 A preto som tam napisal – zeto mozem byt aj nejaky externy vplyv, ktory som si ja nevytvoril.

    Hmm byt pozorny – o vsetkom okolo seba vediet…to by sedelo.

    Priklad – Starecek – ezoterik 😀 ma dom plny penazi, a cez noc nechava otvorene dvere dokoran, lebo sa s peniazmy neztotoznoje, vie ze mu ich neukradnu a jenoducho zije v radost a ziadneho zlodeja si nepritiahne. No zacne robit veci pre istotu – da si tam zamok, da si alarm…a zlodeji zacnu chodit, lebo podla zakonu pritazlivosti – ked ma alamr, ma zlodejov, ked ma strach, takbude ho mat stale vacsi a vacsi…. A to len pre to lebo urobil veci pre istotu. To mi nejde do hlavy. Au 😛

    Like

    • Lenže ak je ten Starček skutočný ezoterik, tak nemá dom plný peňazí, lebo vie, že to nie je dôležité … vlastne nič nie je dôležité (alebo ako som to voľakedy spomínal inde – na ničom nezáleží) 🙂
      Ak máš ešte potrebu “tvoriť svoj svet”, tak to znamená, že niečomu prikladáš dôležitosť. Iné je, keď už “žiješ tento svet”, pretože vtedy už nemáš potrebu nič meniť, a prijímaš všetko tak, ako je …

      … a ešte na toho tvojho starčeka, som si spomenul na jeden citát:
      “Mnohí uvažovali, či je nad sily mystika prilákať bohatstvo, keď ho vo svojom živote potrebuje tak veľmi ako ja. Na túto otázku som dosť dobre nemohol odpovedať, ale nikdy som si nemyslel, že by som nebol schopný dosiahnuť bohatstvo, keby som chcel. Ale v tomto ohľade sa môj život podobal životu vtáka, ktorý musí zletieť na zem, aby si vzal zrno, ale pritom ho teší lietať vo vzduchu. Keby povedali vtákovi: “Vo vzduchu nie sú žiadne zrná, zostaň na zemi a zbieraj ich”, odpovedal by: “Nie, potrebujem len pár zŕn, nelákajú ma tak, aby som sa kvôli nim vzdal radosti z lietania”. Ani ja by som nemohol obetovať skutočný záujem svojho života, aj keby mi ponúkali všetko bohatstvo, ktoré zem môže poskytnúť.”

      Like

  4. No pockaj 🙂 ved radost z tvorenia je ta najvacsia radost. Tvorenie sna, sameho seba a svojho zivota. Mozno peniaze boli blbost a mas pravdu…. ale nieco mi na tom nesedi. No ja este porozmyslam…zatial dakujem 😉

    Like

    • Samuel,
      🙂 tým že “večer si predstavujem ako ma nič nezrazí” si vytváraš iba zámer, cez ktorý sa snažíš svojou predstavivosťou vytvoriť/pretvoriť iba budúce okolnosti. Tvorba života je niečo viac 🙂 Skús si položiť tieto dve otázky: Naozaj sám viem, čo je pre mňa samotného, vždy to najlepšie? Existuje ISTOTA? …keď si správne zodpovieš obidve otázky, pozri na celú situáciu znova 🙂

      Like

    • Samuel,

      tvorenie svojho života nie je nejaká “uvedomelá” činnosť, ale prirodzený dôsledok každého jedného tvojho rozhodnutia: rozhodnutia usmiať sa alebo neusmiať sa, rozhodnutia najedovať sa alebo nenajedovať sa, rozhodnutia ísť doprava alebo doľava, rozhodnutia pozrieť si podrobne okolie alebo nepozrieť… rozhodnutia nerozhodnúť sa… 🙂 Toltécke učenie s tým robí len jedno: stará sa, aby si si tohto bol vedomý a aby, keď rozhoduješ, si rozhodoval zo stavu odosobnenia sa, aby sa ti tvoje momentálne výkyvy nálad alebo obyčajné človečie “lebo ja chcem” (to, čo píše Asmoniel) do tvojich rozhodnutí nepremietali. 🙂 Ale tvoríš stále, každým nádychom plus tým posledným, kedy sa rozhodneš už viac nikdy nenadýchnuť. 😀

      Like

    • no teda, srdiečka … vy mi dneskaj dávate, .. už ma slušne nalomil ten článok a ozzy s mamou, …. ale totok ma teda dosť slušne dorazilo , …

      málokedy zvyknem ďakovať … necítim potrebu, ale na tejto stránke sa to stalou výnimkou … a aj keď som nikdy nerozumela výroku, že výnimky potvrdzujú pravidlo, … asi to tak bude 😉 … 😀 😀 😀

      krása, ako ma to vyzdvihlo do spirituálnej roviny …

      Like

  5. Viete 😀 este sa k tomu vratim. Na jednej ulici, tak pomerne frekventovanej, kde nie su semafory iba prechod, jednoducho musite pockat dokym pride velka medzera medzi autami v oboch smeroch, som si vsimol jednu zaujimavi vec. Uz si z toho aj robim srandu. Ked kracam, alebo bezim, to je jedno (ked nestiham autobus 😉 )vzdy to vyde tak, ze nemusim cakat, cez cestu bez akehokolvek spomalenia alebo zrychlenia ak si zachovam konstantne tempo. A to vravim, vtedy akurat natrafim na taku medzeru v oboch prudoch, ze by som aj kolenacky presiel. 😀 Vobec sa na to nezameriavam, viac menej sa nepozeram ci idu auta, teda aspon na zaciatku, teraz uz nemusim. Ja som v tom ze si to jednoducho nepritahujem.Nedavam tomu pozornost a hotovo. Keby som teraz celu cestu myslel na to, ze ako nestiham, dufam ze nebudem cakat, tak by som ucite cakal a to dlho. Ja to berem tak ze akcia – reakcia . Inymi slovami 🙂 – ak VIEM ze porostredie naokolo je priatelske a bezpecne, nemusim sa pozerat naokolo, mat “prehlad o veci” ako to pripisujete bojovnikovi. A preto sa aj pitam teraz a som sa aj pred tym pital ze ten bezchybny bojovnik ze nerobi veci pre istotu, sme sa smiali na tej UZI 😀 za opaskom, ze keby nahodou.
    Len ma neukamenujte 😉

    Like

    • Samuel,
      🙂 🙂 🙂 …toto som si nazval “synchronizácia” s vedením 🙂 tiež nemusím riešiť situácie v križovatkách, keď jazdí moje vyššie ja 🙂 a vravím tomu “dušička si jazdí” 🙂 …a tá si vie cestu “vybaviť” takým spôsobom, že miestami doslova
      pozerám ako pukanec na ústa bez zubov …ale v žiadnom prípade sa na to netreba spoliehať, že to bude vždy …menšie zapojenie rozumu, vedomé, či nevedomé (rozhodnutie) napríklad ísť trocha rýchlejšie a situácia môže byť na ďalšej križovatke taká, že v tvojom prípade zistíš do akej miery tvoje telo dokáže “pomuchlať” plechy na osobnom aute …na nákladnom to neskúšaj, ale vyberať tu bude niekto iný …tuším teta štatistika, alebo pán Murphy 🙂

      Like

  6. José tam spomínal niečo o tom, že na tlieskanie potrebujeme 2 ruky….tak som sa začal smiať…ja viem totiž tlieskať 1 rukou..:D to je fakt vymakané :D…len načo mi teraz táto super zacyklená myšlienka má byť 😀

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.