Eprakone – ezoterika a spiritualita

Vďaka Samuelovi som sa začala hrabať trochu dôkladnejšie v ruizovcoch a našla som interview s José Ruizom z apríla tohto roku o knihe Piata dohoda. Rozhodla som sa, že z neho urobím výťah. Ale najprv trochu o tom, čo tých päť dohôd vlastne je.

V Štyroch dohodách Miguel Ruiz ukazuje, že ezoterické poznanie toltékov možno vystopovať tisícky rokov do minulosti do južného Mexika. Charakterizuje toltékov ako spoločnosť spirituálnych umelcov a vedcov, ktorí sa zišli, aby “skúmali a uchovávali spirituálne poznanie a praktiky praotcov”. Základom toltéckeho učenia je viera, že život nie je nič iné než sen, ilúzia, ktorú si vytvárame našimi presvedčeniami (teda tým, v čo veríme). Kniha vyšla v roku 1997.

Teraz, desaťročie po vydaní Štyroch dohôd, pridal don Miguel spolu so synom Josém k štyrom dohodám svojho toltéckeho učenia piatu.

Najprv pôvodné štyri dohody

Dohoda 1.: Buď bezchybný so svojomi slovami. (“Nebuduj si ‘výkladnú skriňu’.“) Hovor s integritou. Hovor len to, čo skutočne myslíš. Vyhýbaj sa použitiu slova na klebetenie o iných alebo na potláčanie seba samého. Používaj silu svojich slov v zmysle lásky a pravdy.

Dohoda 2.: Neber nič osobne. (“Skoncuj so sebadôležitosťou.“) Nič, čo iní robia, nie je kvôli tebe. Čo ostatní hovoria je projekcia ich vlastnej reality, ich vlastného sna. Keď si imúnny voči mienkam a činom ostatných, nestaneš sa obeťou zbytočného utrpenia.

Dohoda 3.: Nerob predpoklady. (“Nečítaj medzi riadkami.“) Nájdi odvahu klásť otázky a vyjadriť, čo skutočne chceš. Komunikuj s ostatnými tak jasne, ako len dokážeš, aby si sa vyhol nedorozumeniam, smútku a drámam. Už len táto jediná dohoda dokáže od základov zmeniť tvoj život.

Dohoda 4.: Stále dávaj 100%. (Toto je ten “bezchybný bojovník“.) Tvojich 100% sa bude okamih od okamihu meniť. Bude to iné, keď si zdravý, a iné, keď si chorý. Nech už sú okolnosti akékoľvek – stále dávaj svojich 100% a vyhneš sa sebaposudzovaniu, sebaobviňovaniu a ľútosti.

A teraz Piata dohoda

Dohoda 5.: Buď skeptický, ale nauč sa počúvať. (“Rozmýšľaj rozumom a cíť srdcom, nie naopak.“) Never sebe ani nikomu inému. Používaj silu spochybnenia, aby si spochybnil všetko, čo počuješ: je to skutočne pravda? Počúvaj úmysel za slovami a pochopíš skutočnú správu.

Zvyšok je krátený prepis z videointerview s JosémRuizom pre ThatChannel o knihe Piata dohoda a z interview s MiguelomRuizom starším a Josém Ruizom.

José Ruiz: Piata dohoda je byť skeptický, ale naučiť sa počúvať. Je to veľmi dôležité, pretože mnohí z nás veria v príbehy, posudzovania, názory, dohody, ktoré sú negatívne ladené. Veria im. Byť skeptický znamená, že ich začneme spochybňovať. Začíname počúvať naše srdce, pretože je veľmi dôležité vedieť, čo je pre nás vhodné a čo nie.

Moderátori: A je to pokračovanie knihy vášho otca Štyri dohody.

José Ruiz: Áno.

Moderátori: Hovorili ste, že Piata dohoda bola napísaná približne v tom istom čase, ale že ste cítili, že nenastal vhodný čas na jej publikovanie. Čo vás viedlo k tomu, že ste ju teraz vydali?

José Ruiz: Prvá vec bola Anjelský tréning, ktorý viedol môj otec. Tento tréning sa zakladal na Piatej dohode, ale po jeho skončení otec hovoril, že mal pocit, že mu ľudia nerozumejú, že hovorí k stenám. Rozhodol sa, že to nebude učiť, a učil len prvé štyri dohody. Vytvoril ich preto, lebo cítil, že ľudia potrebujú “barličky”. A on používal všetky tieto rôzne barličky na to, aby ich naučil veriť v seba a zbaviť sa všetkého toho posudzovania, ktoré im strašilo v hlavách. Aby ich donútil pozrieť sa na všetky tie príbehy, ktoré im prinášali utrpenie. Sledoval, že žijú oboma spôsobmi – šťastní i nešťastní a skáču z jedného do druhého. Keď to zistil, vytvoril Piatu dohodu. V tom čase však nik nebol schopný počúvať ho. Za posledných desať rokov sa postoj ľudstva zmenil, otvorili sme sa.

Moderátori: Myslíte, že vďaka tomuto chaosu naokolo sa ľudia teraz zastavujú a snažia sa určiť pravdu – a že Piata dohoda im pomáha túto pravdu nájsť?

José Ruiz: Vďaka zmenám, čo sa teraz v svete dejú, mnohé z toho, v čo sme verili, začalo byť zastaralé a zbytočné. Dnes napríklad veríme, že to najlepšie, čo môžeme urobiť, je to, čo máme v srdci. A Piata dohoda podporuje mnoho náboženských smerov a mystických škôl v tom, čo sa snažia ľudstvu povedať. Je o tom, ako rešpektovať život ako život. Mnoho ľudí zabúda, že my sme život. Ako ľudstvo sme hovorili jazykom klebiet, nenávisti, žiarlivosti a závisti a odovzdávali sme tieto pocity iným. A mysleli sme si, že je to normálne. Ale keď sa zobudí naše vedomie, vidíme, že to nie je normálne, že nás tento spôsob myslenia drží v bahne. Takže prestaneme veriť tomuto spôsobu myslenia a vytvoríme si taký, ktorý bude slúžiť nám. Každý si môže vytvoriť jazyk, ktorý nebude ďalej sprostredkovať posudzovanie, ale ktorý bude hovoriť o živote, aký skutočne je.

Ako myseľ otvára srdce

Moderátori: Keď spomínate myšlienky a spomínate srdce, obvykle spájame myšlienky s mysľou . Predtým ste hovorili o mozgu. Viete povedať niečo o jeho roli, ktorú hrá pri otváraní srdca?

José Ruiz: Mozog je ako databáza, ako špongia, ktorá absorbuje všetko, čo vnímame – a to aj vtedy, keď si to neuvedomujeme. Keď napríklad sedíme v kaviarni a rozprávame sa a za naším chrbtom niekto hovorí o samých negatívnych veciach, naša “špongia” to absorbuje. A odrazu začíname myslieť negativisticky a čudujeme sa, prečo…

Takto naberáme veci a niektoré začneme veriť. Tie sa potom stávajú naším životom. Ale to nie sme my, kto myslí tie myšleinky – to sú naše “programy”, ktoré ich zbiehajú! Musíme s tou databázou zaobchádzať selektívne – keď sme v istej situácii, vyebrať z nej len tie dáta, ktoré sú podstatné pre danú situáciu, a zvyšok nechať bokom. Je to ako s reklamou – tiež neveríme všetkému v nej, pretože inak by sme mali plné domy vecí, ktoré nepotrebujeme.

Preto je dôležité filtrovať; filtrovať aj to, čo si myslíme. Preto má meditácia takú silu. Pri meditovaní si vlastne prezeráme našu “databázu”. Príde myšleinka a my vieme, že to je len “hlas myslenia”, čo ju prináša – a získavame kontrolu nad naším myslením.

Základom meditácie je naučiť sa disciplíne – nenechať sa rozptýliť pokušeniami, zbaviť sa strnulosti tela, zbaviť sa pocitu nepohodlia z toho, že sa nehýbeme. Najprv sa teda udomácňujeme v svojom tele a potom začíname kontrolovať myšlienky. Meditácia – skutočná meditácia – je totiž akt tvorenia, kedy sa rodia sny, predstavy. Keď domeditujeme, ideme a začneme konať a tým ich zhmotníme; ak nezačneme konať, nikdy sa nezhmotnia.

Sú ľudia, ktorí sa sťažujú na to, že “počujú hlasy”. Ale to len uverili príbehu, ktorý im prináša utrpenie. A v tom okamihu, keď to vyslovia, vlastne to zhmotnili, urobili z toho pravdu. Keď si povieme “toto nechcem, toto si myslieť nebudem”, fungujeme ako filter našich vlastných myšlienok. V mojej tradícii sa tomu hovorí “čisté zrkadlo”.

Spiritualita je radosť

Moderátori: Je to tak, že keď pri meditácii skľudníme myseľ a zbavíme sa tých obvyklých myšlienok, máme šancu zaplniť ju pozitívnymi?

José Ruiz: Všetko je spirituálne. Všetko, čo nám robí potešenie, má schopnosť ukľudniť našu myseľ. Ja som mal silný spirituálny zážitok na koncerte Ozzy Osbourna, kde spieval “Mother I’m coming ho-o-ome.” Všetci metalisti v publiku to spievali s ním. V podstate celé publikum spievalo “ómmmmm” 🙂  a ja som to cítil od nôh až po vrchol hlavy! 🙂

Čokoľvek nám robí potešenie, čokoľvek nám pomáha otvoriť naše srdcia – to je spirituálne!

O vedomí

Moderátori: Čo je vo vašom vnímaní vedomie? Dnes sa o tom veľa hovorí…

José Ruiz: Vedomie je okamih, kedy sa ponoríme do našej mysle a vidíme spôsob, akým myslíme. Prebúdza sa, keď začíname pozorovať, aké správy sami sebe posielame. Pretože správy, ktoré si denne dávame sami sebe v hlave, sú správy, ktoré potom cez slová zhmotňujeme do každodenného života. A len čo to urobíme, stáva sa to základom nášho života! Ak sa cítime negatívne, budeme vo všetkom objavovať negativitu; ak sa cítime pozitívne, budeme vo všetkom vidieť to dobré. Ako sa staviame sami k sebe, tak sa k nám bude stavať život a všetci ostatní.

Dnes napríklad často používame jazyk závisti a žiarlivosti. Sme ním už tak presýtení, že je všade. Potom ideme do svojho vnútra a objavujeme pre seba nový jazyk. Ideme medzi ľudí a oni nás začnú posudzovať. Ale ak my neposudzujeme sami seba, nemôžu nás posudzovať ani oni!

Jeden z toltéckych majstrovských kúskov je schopnosť odpúšťať. Začnete odpúšťať ľuďom ešte skôr, než sa obrátia proti vám. Poznáte tendenciu ľudstva, pretože sami ste ľudia.

Posudzovanie je závislosť na mienke prostredia

Moderátori: Žiarlivosť a závisť… sú produktom systému, alebo sa vytvárajú v nás?

José Ruiz: Je to tak trochu oboje. Sú zakódované v našej DNA. Sme ako pes: žiarlime na svoju kosť a začneme si ju brániť pred iným psom. Je to súčasť našej povahy. A v istom bode svet túto vlastnosť začne podporovať a posilňovať. Napríklad cez články a reklamy, že máme naveky vyzerať ako dvadsaťroční, modelky alebo kulturisti, že máme byť iní, než čo v súčasnosti sme… a tak sa ľudstvo snaží byť niečím, čo nie je, a začína posudzovať samo seba.

Ale človek by mal stále dávať svojich 100%. Ak to urobí, niet čo posudzovať. A ak sa neposudzujeme, nikto nás nebude posudzovať a posudzovanie odumrie v našej mysli.

Ale je zaujímavé: ak veríme, že naveky máme vyzerať ako dvadsať- či tridsaťroční, tak žijeme naveky ich život. Ak ľudia žijú v závisti, nenávisti a sebaobviňovaní, tak preto, že to každý deň praktikujú! A keďže to praktikujú denne, stávajú sa tým. Ovšem je naivné myslieť si, že po celý zvyšok života budeme tridsiatnici, pretože raz tak-či-onak zostarneme. Nevnímame krásu ľudského tela. Spomínam si na svoju starú matku, jednu z najkrajších žien na svete… Aj keď mala 98, starala sa denne o seba, o svoju pleť, dávala si mejkap… ale pritom bola rada tým, čím bola – starenkou.

Moderátori: Čoho sa podľa vás ľudia boja?

José Ruiz: Väčšinou sa boja neznáma a boja sa vzdať bolesti, na ktorú si už zvykli. Je pohodlnejšie zostať v zabehaných koľajách a pokračovať v bolesti ako vydať sa do neznáma. Je to ako zajac, ktorý sa tak bojí vyliezť z nory, že už ani nežerie trávu. Napríklad strach z toho, že nám niekto zlomí srdce… Ľudia si vôbec neuvedomujú, že jediný, kto im láme srdce, sú oni sami!

Odpoveď je: prevziať za seba zodpovednosť. Nikto nebude riešiť váš život miesto vás. Môžete ísť ku guruovi, šamanovi a iným úžasne uvedomelým ľuďom – ale oni nebudú dávať do poriadku vaše problémy! Budú vám dávať návrhy, čo by sa dalo urobiť, ale za určitou hranicou to ste vždy vy, kto to potrebuje urobiť!

O Josého sa nepostará nik na tomto svete tak, ako José sám – pozná sa, vie, čo mu robí zle a čo dobre… Je to o akceptovaní seba a svojich pocitov, o vďačnosti zo života ako takého, o vďačnosti zo svojho tela – pretože to telo nie je naše vlastníctvo, je nám len prepožičané a keď sa poberieme, zostane tu po nás.

Čo odovzdávate ďalej?

Čo iné tu ešte zostane po nás? Predstavme si, že sme v dopravnej zápche a náramne sa ponáhľame. Hučíma na celé auto “Hýb sa! Zdržuješ!” A na zadnom sedadle sedí naše dieťa a načúva… Čo mu odovzdávame? Neskôr pri šoférovaní bude robiť to isté!

Alebo v tej istej situácii založíte CDčko Beatles a hráte a spievate si Let it be. A o 20 rokov neskôr vaše dieťa v dopravne zápche si z ničoho nič začne pospevovať Let it be.

Vlastne sme sami sebe majstrami. Doteraz sme vzhliadali k majstrom z minulosti a ich učeniam. Dnes pokojne môžeme začať rešpektovať sami seba a ich učenie, ktoré nebolo o tom, že oni sú majtri, ale že každý z nás má svojho vlastného majstra v sebe. Sme majstrami – nie ich sna, ale nášho vlastného sna!

Moderátori: Ako ste plánovali ten svoj nový workshop?

José Ruiz: Jedna z vecí, čo ma otec učí, je nikdy neplánovať. Vyženie ma pred ľudí a hovorí “rozprávaj od svojho srdca”.

Malo to svoje začiatky. Som plachý a nerád rozprávam pred ľuďmi. Môj otec to vedel. Keď robil prvé turné s knihou Štyri dohody, povedal mi: “Nič sa neboj, chlapče, vidím, že si ešte nepripravený, len príď na prednášku, nič sa ťa nebudem pýtať.” Potešil som sa a hneď som sa zberal, že si ho pozriem, ako vystupuje pred kopcom ľudí. A tak som si tam sadol a on odrazu spustí: “A teraz by som vám chcel predstaviť svojho syna…” Bol by som najradšej zaliezol! No ale nechcel som pred všetkými tými ľuďmi vyzerať trapošsky, tak som vyliezol na tribúnu, on ma objal, vložil mi do ruky mikrofón a išiel si sadnúť. A ja som tam tak stál a triasol sa od nervozity a vychutnával si to… toto je spôsob, akým ma učí. 🙂

Tak som začal jachtať, aký som vďačný za svoju babku a za svojho otca a tak… Malo to ešte jeden dopad – v tom čase otec učil ľudí, aké to je, keď prekonajú strach. Mali ma ako názornú ukážku.

Odvtedy rád hovorím ľuďom o svojej rodine. Keď ideme na workshopy otvárať srdcia ľudí, ideme tam s vlastným srdcom otvoreným. 🙂

Podstatné na týchto workshopoch je, že sa ľudia musia naučiť počúvať svoj vlastný hlas. Riadiť sa ním. Keď už zvládli štyri dohody a idú na piatu, musia si uvedomiť, že túto jednu ich nikto nedokáže naučiť – musia sa ju naučiť sami. Sú svoj vlastný učiteľ i učeň. Naši predkovia by ich vyhnali do džugle a povedali “dúfajme, že z nej vylezie živý a zdravý!”… ale keď z nej vyjde, už bude muž alebo žena s rozvinutým vedomím.

O zrkadlách

Stále spoluutvárame. Sme “ženatí” so životom, v dobrom i zlom, a čokoľvek robíme, sme zodpovední len za 50%. A tých 50% pozostáva z toho, že sa sami o seba postaráme. Že sa postaráme o seba a svoje vlastné emócie. To neznamená, že nás život tými emóciami nezahrnie… V našej tradícii tomu hovoríme, že sme zrkadlá. Zrkadlíme jeden druhého po celý čas. Ak nastane doba, že ti zrkadlo ponúka len negativitu a ty tomu zrkadlu uveríš, začneš zrkadliť negativitu späť. Toto je časté napríklad vo vzťahoch. Chvíľu sa milujú, chvíľu sa vadia,m potom si sľubujú, že už nikdy viac, a za chvíľu sa vadia znova… pretože sa nerešpektujú.

Keď sa začnete rešpektovať, nikoho nenecháte, aby po vás vrieskal. A oni to vidia, vidia, že sa rešpektujete, a začnú sa k vám stavať inak. Začnú k vám pristupovať s rešpektom. A tým pádom začnú cítiť rešpekt sami k sebe. Odrazu sa žiarlivé a zahanbujúce a obviňujúce manželstvo zmení na manželstvo plné úcty a ohľaduplnosti.

Teda keď vaša polovička nabudúce začne na vás štekať, dôležité je nešteknúť späť, ale celé dianie “odchýliť” – napríklad navrhnúť malý drink. Proste prestanete sa zúčastňovať toho daného sna. Hovorí sa, že na tlieskanie potrebujeme obe ruky. Ak je len jedna, nemá o čo plesknúť… 🙂

Všetko je možné

Moderátori: Don Miguel, vy ste vyrastali v rodine učiteľov a liečiteľov. Čo bolo to najdôležitejšie, čo ste sa naučili?

Miguel Ruiz: Áno, mama bola curandera (liečiteľka) a starý otec bol nagual (šaman). Naučili ma, že všetko je možné; nič nie je nemožné.

Moderátori: Čo je náš úel na Zemi?

Miguel Ruiz: Naším cieľom je vychutnať si život a byť štastní. To je poslanie každého človeka. Vždy žiadam ľudí, aby mi pomohli zmeniť svet. Keď to hovorím, myslím tým svet, ktorý vytvárame svojimi vlastnými predstavami. Tento svet nám vie pripraviť tú najhoršiu nočnú moru alebo raj na zemi. Ale nedokážeme zmeniť svet, ak najprv nezmeníme sami seba.

José Ruiz: Nová, piata dohoda, je o tomto. Je o uvedomení si toho sna, ktorému hovoríme náš život. Celý život je sen. Svet je zrkadlo, ktoré nám odráža to, v čo veríme. Vytvárame si naše presvedčenia a božie zrkadlo nám ich odráža späť.

Ak sa sústredíme na tie obrazy, ktoré dostávame, vieme z nich odhaliť to, v čo veríme. Vtedy začíname byť skeptickí voči našim vlastným lžiam. To je piata dohoda: byť skeptický voči mojim vlastným lžiam a stále byť v pravde. S týmto vedomím vidíme všetku tú negativitu v živote a máme šancu s ňou niečo urobiť. Skutočný liečiteľ je ten, kto dokáže sám seba vyliečiť zo svojich lží. Môžeme sa upnúť na niekoho, kto už dávno zomrel, a vyzdvihnúť si ho na oltár. Alebo si môžeme vziať obrázok seba samých a položiť si na oltár ten. A potom už stačí len akceptovať, že nemusíme dokonalosť hľadať mimo seba, pretože ju už v sebe dávno poznáme. Keď začneme rešpektovať sami seba, všetko sa stáva možným.

Zisťujeme, že všetko, čo veríme, je len príbeh a že každý si žije svoj vlastný príbeh. Máme výbornú príležitosť zmeniť náš príbeh a prestať byť obeťou. Naši predkovia hovorili, že prijať rolu obete nás takmer dokonale odstavuje od toho, aby sme sa stali nagualmi. A ja verím, že každý má v sebe potenciál stať sa nagualom.

Moderátori: Myslíte tým, že sa každý môže stať majstrom?

José Ruiz: Nagual, majster, šaman – hovorte tomu, ako chcete. Všetko toto sú len iné mená pre anjelov. Anjeli sú poslovia. A v našom sne nastane raz okamih, keď sa sami seba spýtame – akú správu predstavujeme? Odpoveďou je spôsob života, aký vedieme. Každý, kto slúži pravde, je anjel.