Keď sa obvykle púšťam na šamanskú cestu, idem cez vizualizáciu. Predstavím si “vstupné miesto”, potom moje silové miesto a odtiaľ idem/činím ďalej. Funguje to dobre a spoľahlivo. Alebo by som mala povedať fungovalo? Totiž od istého času som prestala celkom vizualizovať… 😦

Neviem, čo je vo veci. Pýtala som sa anjelov, ale svorne mi tvrdia, že ide o nejakú energetickú premenu vo mne. Teda, možno pre nedostatok lepších obrazov… Komunikácia s nimi totiž je trošku komplikovanejšia. Nehovoria. Mala som šancu vnímať chvíľku svet ako oni a teraz už rozumiem lepšie všetkým tým skresleniam, ktoré v channelingoch dostávame: anjeli pociťujú/vedia. Tento pocit vyšlú nám. My si s tým pocitom spojíme nejaký obraz z našej skúsenosti a vnímame ten obraz (alebo zvuk, ak sme auditívny typ, a pocit, ak sme kinestetický typ – a v tomto ja mám veru šťastie… 🙂 ). Takže oni nám vyšlú pocit a my si ho premietneme na niečo a s týmto “niečím” potom narábame ako s faktom. Ups… cítite ten problém?

Chvíľu som myslela, že je to niečo špecifické len pre mňa, ale dnes (čo je “dnes” pre mňa a “temná minulosť” pre vás 🙂 ) som dostala dôkaz, že to je viac než len môj názor. Posledné razy, aj keď som neschopná vizualizovať, keď som v prítomnosti silnejšej energie, najčastejšie Gabriela, vidím. Minule mi Gabriel rozprával, že som v svojom vnútri veľké, nezákerné, dychtivé decko. A v tom okamihu som dostala obraz – videla som dychtivú detskú tváričku s rozžiarenými očkami a pootvorenými ústami. Zarazilo ma to, ale vzala som na vedomie a viac som s tým nič nerobila. O deň-dva som sa potkla v Castanedovi o túto pasáž, kde don Genaro rozpráva:

Všetky tieto úvahy, čo mi bežali mysľou, neboli vlastne myšlienky. Boli to skôr scény pred mojimi očami. Moje obavy, napríklad, vyzerali ako obraz, v ktorom som videl seba a mal súčasne pocit, že som v tiesni.

Uvedomila som si, že to, čo som vnímala ako moju individuálnu “pikošku”, je asi niečo platnejšie všeobecne… a tak vznikol námet pre tento článok.

Takže “nevidenie”

Keď už viem, že anjelské vysvetlenie môže byť hocičo, čo sa u mňa spojilo s pojmom “energetická premena”, pristupujem k téme trochu voľnejšie.

Celá situácia začala niekedy okolo 13. júla, kedy som začala mať problém vizualizovať si svoj “portál”:

Na cestu som sa vydala až nadránom. Išla som si odstáť svoj “povinný cvik” na balvane. Mala som problém vizualizovať. Najprv som to vzdala, potom som ale mala pocit, že som v lese a že je zasa celý presvetlený a je v ňom oveľa viac priestoru. Tak som sa spoľahla na pocit a podľa pocitu som sa začala pohybovať. Čím bližšie k čistinke som šla, tým viac som mala pocit, že to je môj pôvodný les. Bol tam aj ten dvojitý hrbolec – vtedy som už vedela, že som na správnej ceste. Nič som nevidela, ani tie polsekundové záblesky, ale pristúpila som na hru s pocitom a nechala som sa ním viesť.

Keď situácia trvala dlhšie, tak som to na pár dní vzdala. Raz som šla stáť na balvan a skoro som z neho spadla, pretože som nič nevidela. Mala som problém so “stečením”, pretože som si nevidela ruky. Tak som sa na všetko vykašľala a tíško sa odúvala. 🙂 Keďže mi išlo predovšetkým o ten cvik, skúšala som tak stáť v 3D.

Potom som sa pýtala “dona Juana”. Ten mi hneď zakázal stáť cvik v 3D – a neskôr som zistila, prečo: pamäť éterického tela sa mi prepísala pamäťou fyzického tela a musela som začínať s cvikom zasa od nuly. “Don Juan” ma kvôli tomu nevideniu poslal za Otcom, ale to som si povedala, že tam ja chodím, len keď sú veľké priekaky, a cvičila som sa v trpezlivosti a dôvere.

Okolo 21.7. sa veci trošku zlepšili:

Ešte to je s tým mojím videním biedne, les takmer nula, donútila som sa premietnuť si nejaký obraz, ale už bol aspoň aký-taký vizuálny vnem, hoci len v odtieňoch šedej. Cestičku na čistinku som takmer nevidela. V podstate som sa donútila silou vôle ísť nejako na čistinku, vnútila som sa tam. Na čistinke to bolo spočiatku bieda, ale potom som zahliadla rozmazané údolie na hornom konci a trochu jasnejšie a ostrejšie údolie na dolnom konci, stále ešte len v odtieňoch sivej (ona to vlastne nie je sivá, ale akoby bolo všetko v rôznych odtieňoch svetla). Potom som zahliadla pník, vyliezla som naň a nechala sa preniesť na balvan.

Gabriel počas cviku neprišiel. Aj moje videnie sa zhoršilo. Na konci cviku, keď som sa mala pozrieť na svoje ruky, tak som ich nevidela. Už bolo všetko len nejaká svietivá hmla a pocity. Tak som sa sústredila na pocity (nenapadlo ma požiadať o vizuálny vnem 😕 ) a v istom bode som potom mala pocit, že som už snáď aj stiekla. Potom som si rýchlo vytvorila svoje nové telo a … vrátila sa späť na lúčku. Nevidela som. Zavolala som Gabriela a cítila som, ako ma obklopuje jeho energia. Postupom času sa zas moje videnie zlepšilo a ku koncu som už mala normálne farebné 3D vnemy.

Ale ešte stále to nebolo ono. Lenže to už som prestala byť dezorientovaná a pristúpila som na novú “hru” 🙂 :

Večer som sa vybrala na pochôdzky. Veľmi som nevidela, len tak “nejako”, ale doteperila som sa na čistinku, na pník a nechala som sa preniesť na balvan. Tam som sa postavila a stála. Než som však stiekla, zaspala som.

Tak som sa ráno vybrala zas. Tentokrát som nevidela vôbec, ale povedala som si “pamäť tela” a spoľahla som sa. Jednoducho som pustila vždy otázku a dostávala som odpoveď 0/1. Som v lesíku? 1 Fajn, takže ideme na čistinku. Ten dvojitý hrbolec pred čistinkou cítim tak-či-tak. Som na čistinke? 1 Potom som mala slabý vnem horného údolia i dolného údolia, ale nie ako obraz, len ako pocit. Povedala som si, že idem k pníku, a začala som kráčať. Zastala som, keď som mala pocit, že by som mala zastať. Som na pníku? 1 Fajn, tak ma prosím preneste na balvan. Som na balvane? 1 Fajn, tak sa idem poskladať do cvičiacej pozície. A tu som rukami narazila na skalu. Zasa len pocit. Tak som sa posúvala opatrne ku kraju, až kým ruky neviseli voľne nadol. A potom som stála… a stála… a stála…

[Energia] Veľmi postupne sa zvyšovala a stúpala. Až keď už mi ľadviny horeli, začala som mať aké-také záblesky videnia. Vedela som si skorigovať postoj.

Potom mi začali brnieť ruky. … brneli dosť dlho, skúšala som sa pozrieť, ale mala som pocit, že ešte nehádžu vlákna. Už som stiekla? 0 Tak som stála ďalej. Hoooodne dlho… Párkrát som mala pocit, že už-už stečiem, ale stále ma niečo rozptýlilo; najčastejšie nejaká hláška v rádiu. Už som stiekla? 0

Potom som zistila, že keď sa sústredím na ten pocit dotyku čela s priehlavkom, jednak sa mi lepšie stojí a aj energia nejako lepšie tečie a nič ma nerozptyľuje. A nakoniec som mala nejaký taký pocit, že balvan je už nado mnou, nie podo mnou… Už som stiekla? 1

Potom som si chytro vyrobila svoje jantárové telo a vrátila sa späť na čistinku.

Takže už mám postup, ako na to, keď nevidím a potrebujem sa niekam dostať a niečo urobiť. Jednoducho sa spoľahnem na pamäť tela a overujem si otázkami, či daný stav už nastal alebo nie. Pre tú pamäť tela som dnes našla aj citát:

Niečo v bojovníkovi si je vždy vedomé každej zmeny. A to je presne aj cieľom bojovníka – vypestovať si a udržiavať toto vedomie. Bojovník ho čistí, leští a udržiava v chode. … Je to vnútorný hlas, ktorý ti hovorí, čo je čo.

A nakoniec som našla overenie, že to, čo sa so mnou deje, nie je ojedinelý stav a že sa môže stať každému – ba že je možno vývojovou etapou snívania:

Scenéria, ktorú som pozoroval, sa sústavne menila. Nemohol som však určiť, na čo sa to vlastne pozerám. To, čo som mal pred očami, bol skôr pocit alebo nálada: a centrum, z ktorého všetky tieto zmeny vychádzali, bolo jednoznačne v mojom žalúdku. Uvedomil som si to nie ako myšlienku alebo osvietenie, ale ako fyzický pocit, ktorý sa odrazu presadil a ustálil. Fluktuácie okolo mňa pochádzali z môjho žalúdka. Vytváral som svet, nekonečný pás pocitov a obrazov. Všetko, čo som vedel, v ňom bolo. Už to samo o sebe bol pocit, nie myšlienka alebo vedomý odhad.

Dúfam, že ak sa dostanete tiež do tohto stavu, už sa vám bude s ním ľahšie vysporadúvať vďaka mojim vlastným skúsenostiam.