O ľudskej forme a portáli v tvare oka

Ďalší výťah z Castanedu sa dotýka dvoch vecí – prečo vyzeráme tak, ako vyzeráme a prečo vnímame tak, ako vnímame. Plus malý exkurz do snívania.

Pokiaľ sa človek upína na ľudskú formu, odráža jeho svet len túto formu. To znamená, že akúkoľvek energiu vnímame, hľadáme si v našej hlave pre ňu adekvátnu reprezentáciu – obraz, vlastnosť, emóciu.

Ak nás ovláda strach, je veľmi pravdepodobné, že tieto energie budú mať strašidelné podoby. (V júli k tomu bude ďalší článok.) Ak to chceme zmeniť, stačí jedno z dvoch – buď sa zbavíme strachu alebo sa zbavíme svojej ľudskej formy…

Ľudský model

V Castanedovi sa stretávame s dvoma označeniami: ľudská forma (human form) a ľudský model (human mold alebo mold of men; “model” v zmysle “formička, odliatok, vzor”). Don Juan hovoril, že všetko na svete má svoj model (mold). Rastliny majú model, zvieratá majú model, červy majú model, ľudia majú model. Castaneda sám kedysi počas snívania došiel k ľudskej postave, ktorú považoval za Boha – žiarivej, nekonečne dobrotivej, príjemnej, s priateľskými očami a hlbokým pohľadom. Don Juan povedal, že nešlo o Boha, ale o stretnutie s ľudským modelom. Tento model je tiež istá forma energie, ktorú môžu vidieť nielen bosoráci, ale aj ľudia v období, keď u nich vrcholí osobná energia – napríklad v okamihu smrti ho vidíme všetci. Don Juan popisoval tento model ako zdroj, pôvod človeka, vďaka ktorému sa držia pohromade naše energetické polia, ktoré tvoria našu ludskú bytosť a ľudskú podobu. Bosoráčka la Gorda o vlastnom stretnutí s ľudským modelom:

“Bola to vyžarujúca, svietivá bytosť. Nemohla som sa na ňu pozerať. Oslepovala ma. Ale stačilo byť v jej prítomnosti. Cítila som sa šťastná a silná. A nič iné nezavážilo, nič. Chcela som len byť tam. Nagual [=don Juan] povedal, že niekedy, keď máme dostatok osobnej sily, môžeme ho zahliadnuť, aj keď nie sme bosoráci; keď k tomu príde, hovoríme, že sme videli Boha. Povedal, že ak ho nazveme Bohom, je to pravda. Model je Boh.”

“Bol ten vzor, čo si videla, muž alebo žena?”
“Ani jedno. Bol to proste žiarivý človek. Nagual povedal, že som si mohla niečo pre seba vyžiadať. Že bojovník nemôže nechať takúto šancu nevyužitú. Ale ja som nedokázala myslieť na nič, čo by som chcela. Bolo to tak lepšie. … Nagual povedal, že bojovník s dostatkom sily môže vidieť model mnohokrát.”

Keď som čítala tento opis, spomenula som si na svoje stretnutia s anjelmi. Tiež sú to žiarivé bytosti bez pohlavia, v prítomnosti ktorých sa človek cíti veľmi dobre, dokonalo a vyvážene a v podstate nechce nič, len zotrvať v ich blízkosti. A Otec vyzerá presne tak. (Tým, čo ma nepoznajú: Nepoužívam slovo “Boh”; miesto toho ho nazývam tak, ako mu hovoria anjeli: “Otec”.)

Ľudský model vždy žiari a možno ho nájsť v blízkosti vody, potokov alebo vodných dier, pretože žije z vody. Bez vody by model nemohol existovať. Ak má človek dostatočne vysokú energiu a je kompletný, môže pri vode zahliadnuť ľudský model. Ak je jeho energia nízka, nevidí ho. To preto, lebo všetko na svete je energia, ťah alebo tlak. Aby na nás energia mohla pôsobiť, musíme byť ako plachta vo vetre. Ak však máme v našej obálke (terminológia anjelov) alebo žiarivosti (terminológia castanedovcov) dieru, energia cez ňu prejde bez toho, aby na zvyšok “plachty” zapôsobila.

Ľudská forma

Takže ľudský model je to, čo nás skladá do našej ľudskej podoby. Ľudská forma je niečo “lepkavé”, sila, ktorá z nás robí to, čo sme. Ľudská forma nemá svoju vlastnú podobu. Môže to byť hocičo, ale drží nás celý život pevne v hrsti a uvoľní nás, až keď zomrieme. Ak by som to mala k niečomu pripodobiť, tak mi to najviac pripomína ruizovského “Parazita” – ale o Parazitovi až v inom článku. 🙂

Všetko, čo hovoríme alebo robíme, je odraz sveta ľudí. Hovoríme a konáme tak, ako hovoríme a konáme, pretože sa upíname na ľudskú formu. Ľudská forma nás kotví v hmotnom svete. Ona jediná v nás vyvoláva pocit, že sme sebou samými. Keď sa jej zbavíme, stávame sa ničím (alebo všetkým). Ak sa človek (“bojovník”) chce skutočne zmeniť, musí sa jej zbaviť. Inak bude len hovoriť o zmene. Je márne myslieť si, že človek dokáže zmeniť svoje zvyklosti. Kým sa drží svojej ľudskej formy, nedokáže sa posunúť ani o kúštik (angl. “iota“; pre mňa osobne obrovský význam, ale pre ostatných asi ani nie 🙂 ). Bojovník vie, že sa nemôže zmeniť, ale napriek tomu venuje všetku svoju snahu pokusu zmeniť sa a nikdy nie je sklamaný, keď sa zmena nepodarí.

Ľudská forma žije z pocitov ako hlboký smútok, ľútosť, sebaľútosť, hrdosť, pocit moci a obľúbenosti. Keď sa ich zbavíme, sme o krok bližšie k tomu, aby sme sa zbavili ľudskej formy. Takýto bosorák potom pôsobí studeno, možno kruto, ale nie je to tak. Jednoducho prestane mať ľudské pocity; všetko je mu jedno.

La Gorda hovorila, že nikdy ľudskú formu nevidela, ale že ju cítila v tele – ľudská forma opúšťa telo len po tvrdej vnútornej bitke, ktorá sa často prejavuje navonok ako choroba (napríklad srdcový záchvat).

La Gorda opisuje, že v ten deň, čo mala svoj “srdcový záchvat”, ju opustila ľudská forma. V ten a nasledovné dni bola taká slabá, že nedokázala vstať z postele. Od toho dňa už nemala silu byť svojím starým ja. Z času na čas sa snažila skĺznuť späť do starých zvykov, ale už nemala silu udržať ich a vychutnať ich, až to nakoniec vzdala.

Oko a snívanie

Keď bojovník stratí formu, začne vidieť oko. La Gorda: “Videla som oko pred sebou zakaždým, keď som zatvorila oči.” Bojovník bez formy používa toto oko na to, aby začal snívať. Ak nemáme formu, nepotrebujeme spať na to, aby sme mohli snívať. Oko pred nami nás do snívania vtiahne zakaždým, keď chceme – aj počas bdelého stavu.

Môj komentár: Konečne som pochopila, čo to oko, ktoré večne pred sebou vidím, znamená! Párkrát som doňho už vletela a fungovalo ako portál k iným realitám/dimenziám/janeviemčomu. Ale vôbec som netušila, o čo ide, až kým som si neprečítala túto pasáž… Ale moment! Že by to znamenalo, že som stratila formu? 😀 Je to možné; mala som svoj “srdcový záchvat” už niekoľkokrát a naposledy ma z neho dávali dokopy anjeli a Otec (hovorili tomu “pukla ti obálka”). Neskôr v knihe la Gorda popisuje, že hoci už stratila formu, ešte stále nie je dokonale bez formy a kedy-tedy spadne späť do ľudského vnímania. To by sedelo aj na mňa: niekedy som celkom bez “ja”, len oči, uši a mozog, inokedy plná chcenia, prianí a predstáv. Našťastie, postupne sa to zlepšuje 🙂 … Dúfam, že tej la Gorde to tiež netrvalo dlho! 😀

Podľa la Gordy je oko niekedy malé a niekedy obrovské. (U mňa je väčšinou obrovské, tak 2/3 mojej výšky, normálne sa dá doňho vkročiť ako do dverí.) Ak je malé, je naše snívanie presné. Ak je veľké, je snívanie ako prelet nad horami – človek vlastne toho veľa nevidí.

Keď bosorák už úplne stratí svoju ľudskú formu, prestane vraj oko vidieť – oko sa tak ako bosorák zmení na nič a napriek tomu tam bude. Don Juan hovoril, že všetko preosievame cez sito našej ľudskej formy. Ak my sami nemáme formu, potom nič nemá formu a napriek tomu je všetko prítomné.

Toto oko sa dá používať ako portál medzi realitami. La Gorda popisuje, ako ho v stave vrcholného strachu intuitívne otvorila a použila:

“Proste som zdrapila to oko a potriasla som ním štyrikrát v jeho štyroch smeroch. Nagual [=don Juan] mi povedal, že ho mám potriasť, ako natriasam posteľnú plachtu. A potom že ho mám otvoriť ako dvere, držiac ho v strede. … Nagual povedal, že najväčší problém je vrátiť sa. Musíš byť veľmi silný na to, aby si to zvládol. Nagual mohol špacírovať cez toto oko ľavou zadnou. Preňho to ani nebolo oko; hovoril, že je to oranžové svetlo, ako slnko.”

Myslím, že už viem, čo idem najbližšie skúšať… a ak sa nebudem ozývať, tak som nebola dosť silná! 😆

Reklamy

5 thoughts on “O ľudskej forme a portáli v tvare oka

  1. Ja mám veľa príznakov, že som stratil ľudskú formu. Mal som hodne srdcových záchvatov (to doslovne, aj prenesene). Jeden čas to bolo také dokonalé, že už rodičia boli zo mňa nešťastný, že sa k nim správam veľmi chladno, ale ja som to tak nemyslel. A celkovo mám problém z ľudmi. Väčšinou si moje správanie interpretujú veľmi zle. A pritom to tak vôbec nieje.
    Ale že by som fakt stratil formu? Možno, ale niesom si istý.

    Raz si písala o nejakom portáli vedomia. Ja som taký jeden našiel. Nebolo to oko, ale bolo to guľaté a tmavomodré. prešiel som cez to. Ocitol som sa na mieste, v ktorom nebol čas, a vlastne si ani niesom istý, či tam bol priestor. Bol to stav absolútneho potenciálu (aspon tak to na mňa pôsobilo). Tam boli zas tri ďalšie portáli. Minulosť, prítomnosť, a budúcnosť. Preletel som do budúcnosti. To bolo fakt zvláštne. Nemal som žiadne jemnohmotné telo ako to býva pri šamanskom putovaní, ale bol som len vedomie.

    Inak si na žiadne oko nepamätám.

    Like

    • Môžeš byť “v procese” strácania ľudskej formy. U mňa to tiež nešlo z jedného okamihu na druhý, ale to bol postupný proces. A nie taký dramatický (alebo aj hej; ja mám sklerózu 🙂 ). Ako ďaleko si, to sa dá vyskúšať: 1. vidíš energiu? ak áno, stratil si. 2. ľahni si na chrbát, ruku zohni v lakti a prsty zovri, akoby si v nich držal takú tú okrúhlu kľučku od dverí. A potom rukou odtláčaj tieto pomyselné “dvere” od seba a priťahuj ich späť. Ak ti pri tom ruka vychladne, ešte si nestratil ľudskú formu a kým ju nestratíš, tak toto neskúšaj robiť po dlhšiu dobu, lebo si tým môžeš pritiahnuť nejaké nespracované nagativity z minulosti. Ak ruka zostane teplá, na strate ľudskej formy sa pracuje. Ak ňou po chvíli dokonca cítiš energetické vlákna, tak už si bez formy. 🙂

      Like

      • Myslím, že energiu vidím. Aj keď neviem presne čo myslíš ty pod tým pojmom. Energia je v podstate všetko, ale ak myslíš tú najčistejšiu a najjemnejšiu formu, tak myslím, že áno – vidím. Teda – je aj aura a energetické obaly vecí energia? Asi áno, keďže sú “energetické” 🙂

        S tou rukou to myslíš tak, že keď ju budem odťahovať, tak budem zdvíhať lakeť – teda celú ruku vertikálne nahor?

        Like

      • No, asi vidíš energiu. Myslela som, či na ľuďoch vnímaš ich energetickú obálku s jej štruktúrou (fľaky, trhliny, svetlejšie a tmavšie miesta) a energetické vlákna, ktorými je všetko poprepájané, tzv. texemuyo. Ja totiž obálky nevidím, iba tie vlákna.

        S tou rukou je to tak, ako hovoríš.

        Like

      • Obálky vidím u ľudí len po okrajoch (akože aura), a tie tmavšie a svetlejšie miesta (často krát zafarbené) vidím na nich normálne.

        S tou rukou som to skúšal. Čo sa týka teploty, tak zostala normálna t.j. nevychladla. Nijako extra sa neoteplila, ale v mieste, kde som mal najhlbšiu priehlbinku v dlani som cítil zvláštne vnútorné teplo. Také mäkké. Po chvíli som už zreteľne cítil ako manipulujem z energiou (dvíham a priťahujem)

        Takže vyzerá to tak, Že už nemám formu. Ale s tým okom fakt neviem. Musím sa na to nejako mrknúť. Škoda, že zo sebou práve nemám kyvadlo.

        P.S.: Pravde podobne mám teraz inú IP, ale som to stále ja 🙂

        Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.