Každá duša je v svojej podstate umelcom a bez umenia nemá spôsob, ako sa vyjadriť. Duša nemá reč a nemá vlastné slová – má len obrazy pozbierané z nášho mozgu, z našej pamäte a z našich pocitov. Z týchto obrazov vytvára pre nás svet, v ktorom zažívame, čo nám chce povedať. Preto by sme jej mali vytvoriť nejaký kreatívny priestor, a to i v uponáhľanej a materialisticky orientovanej dobe, v akej dnes žijeme. Keď duša tvorí, vtedy spieva od radosti. Keď tvoriť nesmie, plače – a s jej plačom z nášho života uniká všetka tá potrebná radosť a odolnosť voči príkoriam…

Preto urobme niečo pre našu tvorivú dušu: napíšme básničku, namaľujme obraz, urobme vystrihovačku, vyfotografujme niečo, zahrajme na nejaký nástroj, zaspievajme si, navarme vynikajúce jedlo či posaďme nejakú rastlinku do záhradky. Vychutnajme si okamih tvorivosti, v ktorom sme tesne spojení s našou dušou a v ktorom má naša duša možnosť hovoriť s nami!

Možno už umenie používame ako našu obživu a nie je to pre nás kreatívna zábavka, ale práca. Vtedy skúsme niečo iné, nejakú novú tvorivú oblasť. Urobme si radosť tým, že si postavíme náročnú úlohu a ak sa nám ju podarí zvládnuť, zakúsime slasť z úspechu a prekonania prekážky! Snažme sa spoznať svoju dušu tým, že budeme s umením experimentovať. Vychutnajme si vlastnú schopnosť tvoriť niečo nové, nečakané – a možno aj nepotrebné, ale naše… Nepočúvajme svoje ego, ktoré sa nám bude snažiť navravieť, že to, čo robíme, nie je žiadne umenie! Je to len pokus zadusiť v nás radosť v zárodku. Nedovoľme egu, aby umlčalo našu tvorivú dušu – miesto toho umlčme my naše ego. Neexistuje nič ako dobrá alebo zlá tvorivosť – tvorivosť sa zakladá na autentičnosti a čokoľvek robíme, robíme autenticky! Robíme to pre seba, nie na predaj… Nepotrebujeme, aby nás za to niekto chválil. Robíme to preto, že takto počúvame našu dušu a to, čo sa nám snaží povedať.

Takže umlčme naše superkritické ego a načúvajme našej duši cez jej umelecký prejav – teraz.

Meditácia je súčasťou súboru meditácií na sebarozvoj