Z času na čas musíme robiť rozhodnutia. Tie robievame dvojakým spôsobom – spoľahneme sa na intuíciu alebo začneme zvažovať pre a proti. Kým sa pri zvažovaní správame výlučne výsledkovo, je to v poriadku. Ale všimli ste si, ako často si sadneme s ceruzkou a papierom, urobíme si zoznam pre a proti, niečo nám vyjde – a nakoniec aj tak konáme opačne?

To preto, lebo rozhodovanie znamená zmenu zabehaného – a tým aj neistotu. Naše ego pri slove “neistota” a “riziko” okamžite spozornie – máme ho totiž práve na to, aby nás chránilo pred prípadnými rizikami. Naše ego nemá rado riskovanie. Nechce sa mu rozhodovať. Jednoznačné rozhodnutie je riziko – buď vyjde alebo nie. Naše ego si rado necháva vždy zadné vrátka pootvorené (podľa toho spoznáte, kedy konáte v záujme veci a kedy z pozície ega): zdržiava, váha, neodvažuje sa byť zraniteľným. Nekoná, až kým nemá úplnú istotu, že je v bezpečí. Problém je však v tom, že ego sa nikdy necíti v bezpečí… a preto nikdy nekoná. Naše ego vždy len reaguje. “Konať” značí urobiť prvý krok. “Reagovať” značí prispôsobovať sa prvému kroku, ktorý urobil niekto iný. Ešte kým pri prvom kroku býva väčšina možností otvorených, pri druhom kroku už bývajú zredukované na polovicu alebo tretinu… a preto je situácia pre nás nevýhodnejšia. Na druhej strane, keďže možnosti sú už obmedzené, je predvídateľnejšia – a preto pre ego prípustnejšia. Ego vždy robí kompromis medzi ziskom a bezpečnosťou.

Naša intuícia naopak vie, že keď zaváhame, premeškáme príležitosť. Život nezastavuje, ale plynule tečie ďalej – a my môžeme buď plynule tiecť s ním, alebo zostať bokom a ľutovať. Naša intuícia je orientovaná na výsledok, na prínos pre nás – nie na prínos pre naše ego, ktoré je len umelou konštrukciou nad našou skutočnou podstatou.

A tu nastupuje nový problém 😛 – nie sme zvyknutí počúvať svoju intuíciu! Celý život nás učia, že veci treba racionálne zvážiť. Že si treba zozbierať fakty a vyhodnotiť ich. Že treba mať na rozhodnutie dostatok faktov. Ale nikde nás neučia, koľko je dostatok.

Preto ak chceme prepustiť aspoň časť rozhodovania intuícii, potrebujeme si ju najprv vybudovať. Potrebujeme sa naučiť dôverovať tomu, čo nám hovorí. Preto by sme mali v menších veciach nechať rozhodnutia na intuícii a sledovať, nakoľko sú úspešné. Spočiatku to asi nebude veľa – ale postupom času sa začne prudko zlepšovať. Je to ako so športovým tréningom – najprv drevo, neskôr šampión.

A keď už máme vybudovanú akú-takú dôveru v intuíciu, nechajme na nej, nech si vyberie, kedy bude rozhodovať! Intuícia vie, že niektoré rozhodnutia bude musieť prepustiť egu, ale súčasne cíti, ktoré mu v žiadnom prípade neprepustí… 😛

Nečakajme, až budeme mať istotu. Nič na svete nie je isté, dokonca možno ani tá smrť nie! Nedovoľme egu, aby sa postavilo medzi nás a lákavé príležitosti, ktoré na nás čakajú. Risknime to a dôverujme životu! Uchopme príležitosť a vyťažme z nej, čo sa dá. Možno to nebude veľa. Ale možno to bola práve miniatúrna lekcia, ktorá nás učila, ako máme postupovať v budúcnosti, keď o veľa pôjde…

Neváhajme – povedzme životu “áno!” a konajme… teraz.

Meditácia je súčasťou súboru meditácií na sebarozvoj