V sobotu v noci som mala s Gabrielom taký zvláštny rozhovor. Niečo sa mu nepáčilo na mojom správaní. Už to kritizuje chvíľku, ale ja si s tým neviem pomôcť. Minule som čítala nejaký citát k zhmotňovaniu, ktorý hovorí, že na to, aby sme zhmotnili, musíme veriť, že to je možné, musíme veriť, že si to zaslúžime, a musíme veriť, že to nastane. A ja som zistila, že síce som akosi prvé dve podmienky už zvládla (nepýtajte sa ma, ako, pretože sama netuším), ale že mám problém s tou treťou. Vtedy sme túto kapitolu vlastne s Gabrielom otvorili. A dnes už viem, že vtedy ma začal lámať na tejto tretej veci. 🙂

Vysvetlila som mu, že som preto taká pasívna, že nedokážem nafejkovať tú tretiu podmienku. A tak že som sa prepla do stavu, kedy mi je to už jedno, lebo už to aj tak nepotrvá dlho. ( 😀 Cítite aj vy v tom ten defetizmus? Moje stredné meno. 😉 ) To ho znepokojilo natoľko, že sa ma chystal zavliecť k Otcovi alebo Gaii, ale ja som nechcela, pretože som nemala potrebu niečo riešiť. Snažila som sa vyjadreniami “to sa časom spraví” zbaviť jeho tlaku (entite, ktorá vie lepšie ako ja, že žiaden čas neexistuje 😕 ). Keď pritlačil ešte viac, začala som apelovať na to, aby sme to vydiskutovali my dvaja; nech mi kladie otázky, že mu budem čo najúprimnejšie odpovedať. Zrejme to tak aj prebehlo, pretože ráno som bola celá poničená, len som už zaspala a nepamätám si. Zato príznačne idem ráno na fejsbúk a čo vyhrabem? Pasáž z Carlosa Castanedu. Chcela som ju použiť ako podklad pre cvičenie do Pathworkingového klubu, ale ako som ju spracovávala, uvedomila som si, že to je odkaz pre mňa. Je to z knižky A Separate Reality a spracováva to spomienku Castanedu na nejakú nehodu, ktorú nechtiac navodil jednému malému chlapcovi, a ako sa za to cíti ešte dnes zodpovedný:

“Musíš trpezlivo čakať, vedieť, že čakáš, a vedieť, na čo čakáš. /…/ A keď ide o naplnenie svojho sľubu, musíš si byť vedomý, že ho napĺňaš. Potom príde čas, kedy sa tvoje čakanie skončí a ty už nebudeš musieť držať slovo. Pre život toho chlapca nemôžeš urobiť nič. Len on by to mohol zrušiť… tú príhodu.”
“Ale ako by mohol?”
“Tým, že by svoje očakávania vynuloval. Kým si myslí, že bol obeťou, bude jeho život peklom. A kým ty si budeš myslieť to isté, bude tvoj sľub platiť. To, čo nás robí nešťastnými, je chcenie. Ak by sme sa naučili nič nechcieť, tá najmenšia vec, čo by sme dostali, by bola pre nás skutočným darom. Buď kľudný, dal si Joaquinovi dobrý dar. Byť chudobný alebo v núdzi je len predstava; a rovnako je len predstava nenávidieť, byť hladný alebo byť v bolestiach.”
“Tomu nedokážem uveriť, don Juan. Ako by hlad a bolesť mohli byť len predstavy?”
“Pre mňa sú to už len predstavy. To je všetko, čo viem. Dokázal som to. Sila urobiť to je to jediné, čo máme, aby sme vzdorovali silám života; bez tej sily sme nič, len prach vo vetre.”
“Nepochybujem o tom, že ste to dokázali, don Juan, ale ako by to mohol dokázať jednoduchý človek ako ja alebo ten malý Joaquin?”
“Je na nás ako jednotlivcoch, aby sme vzdorovali silám života. Povedal som ti nespočetnekrát: len bojovník dokáže prežiť. Bojovník vie, že čaká a na čo čaká; a kým čaká, nechce nič a tak tá najmenšia drobnosť, ktorú dostane, je viac, než dokáže prijať. Ak potrebuje jesť, nájde si spôsob, pretože nie je hladný. Ak ho niečo fyzicky bolí, nájde si spôsob, ako to zastaviť, pretože nie je v nepohode. Byť hladný alebo ubolený značí, že si sa opustil a už nie si bojovník – a sily hladu a nepohody ťa zničia.”

Dochádzalo mi ti len veľmi postupne… Je to o očakávaní. O tom, že niečo musí nastať. Upínam sa na ten okamih a cítim nepohodu z toho, že ešte nenastal.

A figlajz! 👿

Viem, že don Juan má pravdu. To s tou bolesťou som nejako intuitívne zvládla sama. Keď už prášky proti bolesti nezaberajú, vyleziem z tela a cajdám sa inde a nie tam, kde to práve bolí. Ak zaberá toto, potom bude zaberať aj to čakanie.

Zjavne som dostala príkaz nastaviť sa nejako do módu čakania s vedomím, že čakám. Nezapodievať sa cieľom, ale prítomným okamihom, a prestať sa cítiť v nepohode.

😕 No tak dobre. Nie že by ma to tešilo, ale s Gabrielom sa za prsty ťahať nebudem. 🙂

P.S.: A ako som dopísala tento článok, čo som našla na fejsbúku? No čo? 😀

Byť v pohode neznamená, že nechceš viac; znamená to, že si vďačný za to, čo máš, a trpezlivý k tomu, čo ešte príde…

Takže to mám hneď aj s návodom. 🙂