Prišiel mi mail od Margaret Lynch Raniere(„ovej“, bo baba je žena 😉 ):
Roky som verila, že ženám chýba rozlet, pretože majú slabé sebavedomie.
Dnes vidím niečo iné.
Myslím, že mnoho skvelých žien má neviditeľné pravidlá, ktoré si nikdy vedome nevybrali.
Pravidlá ako:
-
- Nebuď príliš hlučná.
- Nebuď príliš ambiciózna.
- Nežiadaj príliš veľa.
- Nepriťahuj pozornosť.
- Nezatieňuj ostatných.
- Nerob chyby.
- Nezapríčiňuj, aby sa ostatní cítili nepríjemne.
A tu je tá fascinujúca časť.
Mnohé z týchto pravidiel sa neučili priamo.
Naučili sme sa ich pozorovaním.
Pozorovaním, ako je iná žena prerušovaná.
Pozorovaním, ako je iná žena zosmiešňovaná.
Pozorovaním, ako je iná žena posudzovaná skôr podľa toho, ako vyzerá, než podľa toho, čo hovorí.
Pozorovaním, ako je iná žena nazývaná „príliš emotívna“, „príliš panovačná“ alebo „príliš čokoľvek“.
A bez toho, aby sme si to uvedomovali, náš nervový systém túto lekciu absorboval.
Takže dnes namiesto toho, aby sme sa pýtali sami seba:
„Prečo nie som sebavedomejšia?“
Skúste sa opýtať:
„Čo ma naučilo, že nie je bezpečné byť v centre pozornosti taká, aká som?“
Mám pocit, že odpoveď by vás mohla prekvapiť.
Spomínam si na jednu situáciu spred asi 10 rokov. Išla som po ulici z obchodu domov, oblečená, ako sa mi páčilo – módne a výstredne. A pri mne sa pristavil nejaký dedo na bicykli („dedo“ = asi o 5 rokov starší odo mňa) a povedal mi, že som oblečená ako k***a.
Ľudia, napriek tomu, že som sa v tom oblečení cítila výborne, že som bola už „osvietená“ a vedela som, že na mňa len vykydol svoj vlastný hnoj a že si ho nemusím pripustiť… som si to oblečenie už nikdy viac na seba nedala.
Prečo?
Pritiahlo pozornosť.
Nechcela som provokovať prehnanú emocionálnu reakciu.
🙁
A pred pár dňami som niekde čítala, že sa pýtali sériových vrahov žien a znásilňovačov, podľa čoho si vyberajú svoje obete… Nebola to krása, postava, farba vlasov – bola to chôdza.
Povedali, že si vyberajú ženy, ktoré vyzerajú ako ľahká obeť – kráčajú opatrne a rýchlo, snažia sa nevytŕčať a vidno na nich, že sa cítia neisto.
Pretože keby kráčali sebavedome, mohli by s útočníkom zabojovať.
A to ma zasa privádza k okamihu, kedy ma napadol sused a pokúsil sa ma zhodiť zo strechy. Spočiatku som neverila, že sa niečo také môže stať, a tak aj vyzerala moja sebaobrana – pôsobila som svojou vychudnutou a nešportovou silou voči jeho nadradenej fyzickej sile.
Ale len do okamihu, kedy som si uvedomila, že nemám šancu sa obrániť.
Vtedy do mňa vošla náramná zúrivosť, povedala som si „ak spadnem ja, pôjdeš so mnou“, zdrapila som ho za montérky a aktívne som ho ťahala ku kraju strechy…
…a on začal vrešťať o pomoc.
🙂
Nie som obeť. Nebojím sa. Možno sa nezachránim, ale sa o svoj život rozhodne aspoň pobijem.
Možno nás vychovali (alebo sme sa samy vychovali) k tomu, aby sme nevytŕčali, prispôsobovali sa a snažili sa vyhovieť okoliu.
Pretože presne vtedy nám okolie môže skákať po hlave, ako sa mu zachce.
Pridaj komentár