Prichádza obdobie, kedy sa naše zabehané rutiny náhle zmenia – a bude to zmena k lepšiemu, ktorá nám prinesie radosť! Jediné, na čo si potrebujeme pritom dať pozor, je nespadnúť do silenia sa. Neuľpievať, neočakávať, len jednoducho vychutnávať.

Keď dlhší čas žijeme podľa zvyku, nadobúdame od života odstup. Akoby sme ho už nežili ani my, ale niekto iný, nejaký herec dole na javisku, kým my sedíme na balkóne a zhora sa prizeráme. Takto nás síce nič nebolí, ale na druhej strane ani necítime nadšenie, nervozitu, chuť zápasiť – nežijeme, ale len pozorujeme, ako sa veci dejú. Nezaujímame k nim stanovisko.

Lenže takýto spôsob prežívania nás nenapĺňa. Nedeje sa v ňom nič nové (a ak sa niečo nové udeje, obvykle na to reagujeme zmätkom a obavami) a my postupne strácame cit pre to, kto sme a čo nám robí dobre.

Aj keď je takéto vyladenie sa na “pozorovateľa” miestami vhodné a potrebné, pretože nám dáva možnosť vydýchnuť si, z dlhodobého hľadiska nás oberá o život – žijeme ten istý deň desiatky rokov. Z prežívania sa vytratila radosť a dychtivosť a stala sa z neho “udržiavacia rutina”.

Ak sa nám podarilo spadnúť do rutiny, najbližšie obdobie nás z nej ľahko vylúpne… Potrebujeme jediné – prestať sa obávať zmeny a vidieť v nej skôr príležitosť. Je to ako hra, v ktorej sa obrovskou rýchlosťou otvárajú a zatvárajú dvere a je zábavné utekať k tým otvoreným, že či to stihnete… Pritom sa nič nedeje! Otváranie a zatváranie dverí totiž neznamená, že sa otvárajú a zatvárajú šance, ale len že sa potrebujeme prebudiť a konať. Je to ako nácvik rýchleho behu k dverám, čo sa práve otvorili. Teraz trénujeme nácvik. V najbližšom kole sa začnú skutočne otvárať šance. Takže čím viac si to natrénujeme teraz, o to rýchlejší budeme vtedy, keď na tom už bude záležať. 🙂