Na Yahoo som našla článoček, ktorý sa sem asi hodí. Opisuje metódu zaobchádzania s toxickými jedincami, ktorej sa hovorí “metóda Toma Cruisea”.

(Musím priznať: je osvietenejšia ako tá moja. Tá moja spočíva v tom, že poštvem svoju nadradenú inteligenciu na týpka a zosmiešnim ho. 😉 Ups, osvietenosť sa práve poberá na špacír… 😛 )

Tak najprv: metóda sa viaže k Tomovi Cruiseovi preto, že ju použil na nejakého maníka, čo sa prezliekol za reportéra a z fejkového mikrofónu mu do tváre nastriekal vodu, celý nadržaný, že čo tak teraz Cruise asi spraví… No a Cruise naňho hlboko pozrel a položil mu otázku: “Čo z toho máš, že niečo také robíš?”, “Čo je na tom také zábavné?” či “Rád robíš ľuďom podrazy?” A falošný reportér vyfučal ako pichnutá guma.

(V mojom svete by som sa chlapíkovi hlboko zahľadela do očí, potom do rozkroku, potriasla by som súcitne hlavou a vyhlásila “nepomohlo; skús znova”. Ja viem; existuje dôvod, prečo ma primitívi nemajú radi. 😉 )

Podľa psychológov je Cruiseova metóda vhodná na to, aby sme sa nenechali zatiahnuť do situácie emocionálne. Umožňuje nám odosobniť sa. Ak si všimnete jeho otázky, ani jedna sa nezapodieva Cruiseom a jeho pocitmi – obrátené sú na páchateľa a jeho pocity a jeho nevyhovovanie.

(Vlastne v konečnom dôsledku robí útočníkovi to isté, čo aj moja metóda. 😉 )

Otázne je, nakoľko sa dá použiť táto metóda voči toxickým ľuďom v našom živote. Toxickí sú takí, ktorí potrebujú znížiť nás, aby si uhrali svoj vlastný pocit sebahodnoty až nadradenosti. Nie je to osobné – robia to s každým, kto vyzerá v ich očiach príliš sebaisto. Nedotknuteľne. Neotrasiteľne. Napríklad nevlastný brat, ktorý na rodinných stretnutiach otvára otázku vašich “tikajúcich biologických hodín” a podobné narážky. Týmito narážkami vás zneisťuje, časom získava nad vami výhodu, kontroluje príbehy o vás a buduje si tak platformu, z ktorej vás bude v budúcnosti ľahšie manipulovať.

Ak zareagujete emotívne a necháte sa do debaty zatiahnuť, strácate odstup a ste mu vystavení napospas (“stiahne vás na svoju úroveň a tam vás porazí svojou nadradenou praxou” 😛 ).

Ak sa ho začnete vypytovať, prečo robí to, čo robí, a čo z toho sám pre seba získava, odvraciate pozornosť od seba a presmerovávate ju naňho a jeho vnútorné poryvy. Tie s ním potom prostredníctvom ďalších zisťovacích otázok môžete diskutovať donekonečna. 😉

A ako použiť metódu Toma Cruisea?

1. Než zareagujete, dostaňte pod kontrolu svoje dýchanie

Dýchanie signalizuje telu, či je v pohode alebo v strese. Potrebujete dosiahnuť hlboké, pomalé dýchanie do brucha – to telu hovorí, že sa nič nedeje (a v mojom svete: že si to útočník obkaká).

Cieľom je pristupovať k veci odosobnene, pokojne. Pripomeňte si, že reflektor práve svieti nie na vás, ale na toho, kto vám robí zle – na jeho motiváciu a jeho vlastný “tieň”. Inými slovami: nie je to o vás. NIKDY to nie je o vás, keď vám niekto iný ubližuje. Je to o ňom a jeho vnútorných démonoch.

2. Nasaďte nezúčastnený tón

Pokojná otázka “čo tým máš na mysli?” alebo “čo sa tým snažíš dosiahnuť?” donúti útočníka zmeniť svoj prístup. Napríklad nachytáte svokru, ako vám lašuje po zásuvkách v spálni. Je jedno, či je to únosné alebo neúsnosné správanie z jej strany; ak to robí, má nejakú potrebu, ktorú si tým napĺňa. Nepoďme sa vadiť o jej správaní, ale poďme rozobrať jej potrebu. (Verte, to ju  bude bolieť viac.)

Hlavne nezačnite podľa asertívnej komunikácie s “keď robíš toto, cítim sa takto”! Daná osoba nie je idiot, ktorý by si neuvedomoval, čo vám tým robí, ale má nejakú vnútornú potrebu, ktorú si takto napĺňa. A keďže túto osobu vnímame ako “toxickú”, pravdepodobne už rozohrala s nami túto hru pred časom – a je načase zvrtnúť zrkadlo. Nie ona nám nastaví zrkadlo, ale my ho nastavíme jej. Ak sa jej nebude páčiť, čo v ňom uvidí, dá si nabudúce možno väčší pozor.

Čiže nedovolávajte sa zľutovania – pretože útočník konal úmyselne bezohľadne.

3. Vybičujte v sebe zvedavosť

Toto bude asi najťažšie. Niekto nám ublížil a my máme geneticky vrodené nutkanie mu to vrátiť. Lenže ak odovzdáme kontrolu genetike, tak to bude pokračovať natrhnutím krkavice… a to už je trestný čin.

Psychológovia vravia, že zvedavosť, snaha pochopiť motiváciu toho druhého, mu môže dať podnet na zamyslenie. Ja nie som psychológ a zamýšľanie sa toho druhého ma nezaujíma;  keď mi niekto urobí zle, nemám tendenciu mu “porozumievať”, ale ho svižne odstrániť zo svojho dosahu, aby už ďalšiu šancu nedostal. Lenže dobre nafejkovaný “úprimný záujem” robí divy – jednak v nás vnútorne vyvolá pocit vedca, čo práve pitve odpornú baktériu pod mikroskopom, a na druhej strane nás emocionálne vyberá zo situácie, kde ten druhý sa ešte stále dusí v svojej vlastnej šťave.

Mimochodom, toto je zručnosť, ktorej toltékovia hovoria “kontrolovaný úlet”. 🙂

4. Klaďte jednoduché, neobviňujúce otvorené otázky.

Ak sa ho spýtate “čo si taký idiot myslí, keď toto robí?”, začnete sa vadiť o tom, kto je väčší idiot. Keď sa spýtate “čo sa vo vás deje, že cítite potrebu to urobiť?”, je to oficiálne otázka, neoficiálne vyjadrenie “ty idiot” a pre okolie to znie absolútne neútočne – alebo, ak im to znie ako váš útok na toho chudáka, tak potrebujete vymeniť celé okolie, pretože medzičasom pre nich predstavujete ich obľúbeného fackovacieho panáka.

(Aj to sa mi už kedysi stalo. V jednej uzavretej stalkovacej skupine ktosi príšerne pindal, tak som ho “odprotiargumentovala”. Na to sa ozvali ostatní členovia skupiny, že ale veď on má právo povedať si svoj názor, tak prečo doňho bijem. Spýtala som sa, že či mi tým chcú povedať, že on má právo povedať si svoj názor, kým ja nie… Potvrdili mi to. V tom okamihu skupina pre mňa umrela: nikto mi nebude skákať po hlave a spoliehať sa, že veď ja predsa zachovám dekórum osvietenosti. Nie; ako ty mne, tak ja tebe 😉  – pretože mám tú schopnosť.)

5. Nesnažte sa riešiť konflikt – inštalujte hranice.

Pamätajte: daná osoba má konflikt s vnímanou realitou a svojou predstavou o vás, s tým, čo v jej očiach predstavujete, nie s vami. Ona má svoju drámu, vy v nej nežijete a ona sa vás snaží svojimi poznámkami do tej drámy vtiahnuť. Toto je jedna vec, ktorú si potrebujete opakovať: nech tvrdí, čo tvrdí, vy ako dýchajúci jedinec súčasťou toho konfliktu nie ste. V tom konflikte vystupuje istá predstava o vás, váš “miestodržiteľ” – a toho si vytvoril daný človek účelovo tak, aby mu pomáhal zviditeľniť a rozohrávať jeho vnútorné drámy.

Nie je teda vašou úlohou ošetrovať, ako sa oni cítia a či sú z toho hepi. To prenechajte im. Vy ako reálna osoba v tom “konflikte” nevystupujete.

Vaša úloha v celej situácii je jediná – postarať sa, aby si daná osoba “narazila čumák” svojou otvorenou nejapnosťou. Aby to nabudúce neopakovala.

A potrebujete tiež vziať na vedomie, že v príbehu tohto človeka ste Nepriateľ – bez toho, aby to bolo o vás! To on sa rozhodol prisúdiť vám v svojom príbehu rolu Nepriateľa alebo niekoho, kto stojí morálne nad ním a preto ho treba ponížiť, aby sa sám mohol cítiť vo vlastnom príbehu lepšie. Vy na jeho rozhodnutie môžete pristúpiť a zapojiť sa do jeho drámy a potom v nej hrať rolu, ktorú vám on prisúdil, alebo môžete jeho pozvánku do drámy ľahostajne odmietnuť s tým, že jeho dráma nie je o vás. Keď napríklad spomínaný nevlastný brat začína s takou vervou skúmať vaše biologické hodiny, asi má v živote nejaký úplne iný problém, na ktorý si netrúfa, a tak sa rozptyľuje tým, že vyrába menšie problémy (hlavne pre iných), na ktoré si trúfa.

Ale všetko, čo sa môže udiať, sa potrebuje udiať na jeho strane. On si potrebuje upraviť svoj vzťah k nám, inak do nás neprestane búšiť. Nijaké dovrávanie z našej strany to nezmení, pretože nijaké dovrávanie z našej strany neodstráni jeho neriešiteľný problém.

Pre nás to znamená jediné: potrebujeme dostať medzi seba a jeho príbeh o nás čo najväčší odstup. Ak to ide, vyhnúť sa mu. Ak to nejde, obmedziť komunikáciu na čisto vecné konštatovania (“Koľko je hodín?” — “Sedemnásť dvadsať.” –“To je ale blbosť! Je sedemnásť dvadsať dva!” — “No tak hej…” a odchod zo situácie.)

(Toto som sa naučila na svojich susedoch. Cieľom celého ich psychoteroru bolo dostať ma tam, že uznám ich nadradenosť. Mali pocit nedocenenia a tak to ocenenie chceli zo mňa vytĺcť – doslova. A pretože ja som, čo som, a pochopila som, o čo im ide, tak som sa postarala, že to bude to posledné, čo zo mňa dostanú – a prestala som ich brať na vedomie. Nevidím, nepočujem. Ale keďže nie som totálne blbá, vždy mám nablízku niečo, čím možno švacnúť. 😉 )

Keď sme sa v úvahách dostali až sem, zostáva už len to posledné: uvedomiť si, že ak si daný človek už netrúfa útočiť do očí, tak bude útočiť poza vás chrbát – až kým si to so svojím vlastným vnútorným Nepriateľom v svojej súkromnej dráme nejako nevybaví. Nedúfajte v zázraky. A ak sa prostredie postaví na jeho stranu, tak sa pohybujete v prostredí, ktoré zdieľa jeho vnútorného Nepriateľa.

Nevadí; nie ste strom a nemusíte koreniť. Niekde existuje aj prostredie, ktoré ho nezdieľa. 🙂