Dnes som našla na fejsbúku správu od Jeffreyho Allena, ktorá veľmi presne odráža aj môj vlastný prístup (niet divu, keď som jeho žiačka 😉 ):
“Priatelia, ak cítite vzhľadom na násilie, čo práve vnímame v svete, vlastnú bezmocnosť, prosím, spomeňte si, že vždy viete pomôcť pohľadom dovnútra a upokojením násilia v sebe samých.”
Všetci akosi riešime dobro/zlo situácie, kto by mal čo urobiť a kto by čo robiť nemal, kto je v práve a ako to, že sa mu nepomáha a ako to, že to Boh dopustí… To všetko je len uplatnenie vlastného uhla pohľadu, ako keby sme my a náš uhol pohľadu boli smerodajní pre beh Univerza.
Včera som zas našla správu od fejsbúkového priateľa Marka Maltese, kde mi ponúkol úplne nový uhol pohľadu:
“Tým, že v konflikte sa postavíš na jednu stranu, prehlbuješ konflikt.”
Skúste hodiť do komentárov, ako tomu rozumiete vy…
podľa mňa záleží od situácie a schopnosti ju racionálne vyhodnotiť. Určite nie je pre nikoho užitočné nechať sa paralyzovať nejakým konfliktom, hoci by v ňom išlo o vlastné dieťa. Na druhej strane ak nepomôžeme obeti, môžeme mať z toho výčitky zvyšok života, najmä ak budeme ďalšou obeťou my.
Ja by som odlišoval emocionálne vtiahnutie či postavenie sa na jednu stranu od racionálneho postoja ku konfliktu či udalosti. Pre mňa je dôležité najmä u významných udalostí či konfliktoch pochopiť čo sa deje a aká je tam dynamika. Aj u bitky na ulici či na pieskovisku je dôležité, či sa jedná o agresiu psychopata voči bezbrannej obeti, alebo o výmenu názorov inak mierumilovných ale temperamentných ľudí. Raz je to zábava a nebudem zasahovať, v inom prípade sa mi roztočia mozgové závity a bude hľadať riešenie ako pomôcť obeti. Ideálne bez paralyzujúcich emócií, i keď adrenalín na účinnú akciu je veľmi prospešný 🙂
Páči sa miLiked by 2 people