Natiahni ruku za dôverou

Už ti nikdy nebudem veriť.

Ako často sme to niekomu takto kategoricky povedali alebo sme si to o niekom pomysleli… Zameňme „ti“ za „mužom, ľuďom, ženám, sebe, anjelom“ a máme jednu zo základných chorôb ľudstva – nedostatok dôvery. V druhých alebo seba samých.

A to všetko možno len kvôli jednej skúsenosti. Tak ako sa v dospelosti bojíme psov, ak nás jeden v detstve napadol. Ani pohrýzť nás nemusel, ale táto jedna negatívna alebo až drastická skúsenosť je vo forme takzvaného imprintu vtlačená do nás a ovplyvňuje naše správanie aj po rokoch.


Ak sme stratili kvôli jednej alebo pár osobám schopnosť dôverovať, môže byť veľmi ťažké sa naučiť dôverovať znovu. Je pre nás zložité naučiť sa veriť iným aj potom, čo sme boli hlboko zranení v minulom vzťahu. Zo strachu, že zažijeme znova sklamanie sa radšej uzavrieme a necháme tým nejakú nehodnú osobu z minulosti, aby jej zrada poškvrnila všetky naše budúce vzťahy.

Ak v niečo veríme, naše podvedomie bude zbierať pre nás všetky stopy, ktoré nám potvrdia, že táto myšlienka je pravdivá. Naše podvedomie si nebude všímať niektoré dôležité udalosti, ktoré potvrdzujú opak a zameria sa na tie, ktoré dokážu, že ľudia nie sú hodní našej dôvery.
Tak sa dievča, ktoré je presvedčené, že nesmie nikdy veriť chlapom, zaľúbi s „pomocou“ vlastného podvedomia do klamára, ktorý ju bude podvádzať a potvrdí jej, že sa skutočne tým chlapom veriť nedá.
To je aj dôvod, prečo majú niektoré ženy tendenciu dostať sa opakovane do zlých vzťahov. Ak si myslia, že všetci chlapi sú zlí, ich podvedomie pre nich vždy nájde „vhodných“ grobianov alebo sukničkárov, na podporu ich presvedčenia.

Jasné, netreba byť naivný a myslieť si, že každému vrátane seba môžeme na sto percent dôverovať. Nie všetci ľudia sú anjeli 🙂 Všetkým ľuďom sa nedá veriť, ale napriek tomu niektorí môžu byť dôveryhodní. Treba im dať šancu. Je preto čas otvoriť svoje srdce a náručie a dotknúť sa ostatných dušou. Nedovoliť egu nasadiť si obranný štít, pretože nám navráva, že sú okolo nás nepriateľské sily pred ktorými sa musíme chrániť. Nie sú oni a my 🙂

Pozrime sa na svoj postoj – máme prekrížené ruky pevne pred vlastnou hruďou? Odvraciame svoje telo a oči pred tými, ktorí sú okolo nás? Držíme si od ostatných odstup so strachom spojiť sa s nimi a stať sa súčasťou ich života? Nedovolíme ostatným stať sa súčasťou nášho života? Naša nedôvera je náš strach zo zranenia.

Kedykoľvek budeme mať voči iným predsudky, pripomeňme si, že naše podvedomie môže preukázať túto myšlienku, aj keď by bola nepravdivá. Jediný spôsob, ako zistiť pravdu o ľuďoch, je vyhnúť sa akejkoľvek predpojatosti, a najprv zistiť, kto je hodný dôvery a kto nie. A ak aj sklame niekto našu dôveru, je to stále len jeden človek a nepredstavuje celý svet. Veď ani samých seba nezatratíme pri jednom omyle.

Priznajme si preto svoju potrebu veriť znova. Niektorí ľudia si navrávajú, že nemusia mať v živote dobré vzťahy s inými. Avšak ľudia sú sociálne tvory a potrebujú jeden druhého. Bez dôvery nie je možné mať blízky vzťah a bez blízkeho vzťahu sa život môže zdať prázdny.

Spomínajme na skúsenosti, v ktorých sme prejavili svoju dôveru a neboli sme sklamaní. Týchto skúseností máme desiatky, len ich naše ego zasúva do pozadia a do popredia vystavuje tie zážitky, ktoré nám negatívny imprint potvrdzujú.

Verme, že budeme v poriadku, ak nás niekto zradí opäť. V mnohých prípadoch, je strach z dôvery viac strachom, že nebudeme opäť schopní zvládnuť ďalšiu zradu. Avšak, ak si budeme istí, že budeme v poriadku, aj keď nás iná osoba zradí, bude oveľa jednoduchšie naučiť sa dôverovať znovu. Veď o nič vážne nejde.

Naša duša veľmi chce, aby sme sa s ostatnými spojili. Roztvorme svoje náručie, obráťme sa k ľuďom okolo seba a napriahnime sa k nim. Nemusíme veriť každému, ale musíme vedieť, že existujú niektorí ľudia, ktorí môžu byť dôveryhodní. Doprajme si čas a priestor, ktoré potrebujeme pre uvoľnenie a dôveru v inú osobu. Tak ako my chceme z hĺbky duše od ostatných, aby nám dôverovali, aj keď sa mohlo stať, že sme ich dôveru sklamali…

8 thoughts on “Natiahni ruku za dôverou

  1. Malo by to fungovať hlavne v partnerských vzťahoch aj tak, že si vyberáme podľa svojich roričov svojich partnerov, pretože rodičia sú našimi prvými vzormi a napodobňujeme ich správanie. To znamená aj správanie pri výbere partnerov. Teda dcéry si vyberajú partnera podľa svojho otca a synovia partnerky podľa svojej matky. Myslia sa tým nie fyzické, ale duševné alebo povahové kvality. A práte tu býva kameň úrazu, ak v mladosti dcéra zažije niečo nepríjemné u svojho otca, alebo syn u svojej matky, tak to /ako sa v článku spomína podvedomie/ môže v podvedomí zanechať stopy a rany spôsobujúce nedôveru v druhom pohlaví. Taký človek potrebuje dostávať veľmi veľa lásky, aby si získal budúci partner jeho dôveru.

    Páči sa mi

    • Patrik, to je pravda, ale ja by som to neexternalizovala v zmysle, ze potrebuje dostavat velmi vela lasky… Princip je prave v tom, ze nech sa Ti deje / udialo cokolvek, musis lasku nadalej vediet davat Ty a necakat ju spat. Mozno sa nevrati od toho, komu si ju dal, ale nestrati sa, v to treba mat doveru 🙂 Samozrejme tym nemyslim, ze sa niekto necha tyrat a bit, nadalej bude vysielat luce lasky a drzat ako hluchy dvere 😆

      Páči sa mi

  2. toto platí v každej oblasti a s každým človekom (vzťahy,predsudky, rasizmus, rodina, žena, muž….proste všade) a ludia si o vás potom myslia, že ste naivní ak znovu a znovu uverite, alebo inému dáte šancu, alebo nehodnotíte podla jedného prežitého všetkých 😉

    Páči sa mi

    • Mnoho ludi si myli dobrotu a vysielanie lasky s naivitou , nechape to a obvykle sa snazi daneho cloveka vyuzit..dokonca su taki, co ich dobrota, laska irituje..

      Páči sa mi

  3. Podla mna je este jeden dolezity figel v tom, ci vieme rozpoznat, kedy naozaj doverujeme a kedy sa len hrame na doveru a v kutiku duse pochybujeme. Je to asi tym tazsie cim majstrovskejsie dokaze clovek zmiast sam seba. Ja neviem u mna sa taka ta 100 percentna dovera (v cokolvek) rata na okamihy.

    Páči sa mi

    • a este som rozmyslala tymto smerom. Dovera sa podla mna neda vynucovat. Presviedcanie je podla mna ista forma vynucovania dovery. Dosla som na to ze sposob ako posilnovat doveru v cokolvek je snaha o maximalne pravdive informovanie seba sameho bez pokusov presvedcit sameho seba o niecom a bez naliehania. Ked nedoverujem a nesnazim sa sameho seba oklamat ze doverujem, nemam sancu sa sklamat. Ak doverujem stopercentne, nie je podla mna sanca sklamat sa tiez, lebo zakon rezonancie hovori opak. Ak niecomu stopercentne veris, tak to dostanes. Ak nedoverujem stopercentne, a neviem o tom, lebo samu seba neinformujem pravdivo, tak je vysoko pravdepodobne ze sa sklamem. Toto je asi jedina cesta ako prist k sklamaniu.

      Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s