Eprakone – ezoterika a spiritualita

Už chvíľu vám tu rozprávam príbeh o tom, ako som energia z iného energetického systému, tzv. skaut. Príbeh, o ktorom nie som až tak skalopevne presvedčená, že je pravdivý. Teda… nebola som.

Ale včera som sa konečne dostala domov. 🙂

Začalo to celkom nevinne. Šla som si na svoje šamanské silové miesto pozrieť, že ako sa vyvíja môj záliv. Bol nádherný, žiarivý, úplne ako kedysi – len ja som bola stále tá istá! Sadla som si na brehu do piesku, zmotala sa do klbka a priala si skapať.

Prišiel Gabriel, že čo to zas robím. Že by som sa mala už postaviť na nohy. Deň predtým sme sa o tom rozprávali a vysvetlila som mu, že nevládzem, na čo on vyhlásil, že ak mu dám dovolenie, tak to urobí miesto mňa.

Dala som mu dovolenie. Potrebovala som pomoc.

Deň, ktorý prišiel, bol redšia verzia hnusu zeleného. Ale večer, keď už som na všetko abdikovala a šla si posedieť k mačiatkam v karanténe a sledovala ich, ako sa hrajú a naháňajú, tak som si uvedomila, že moja energia sa zmenila. Už nebola taká šialene stiahnutá. Gabriel začal fungovať.

No a teraz na brehu mora mi začal osvietenecky vysvetľovať, že potrebujem zmeniť svoj uhol pohľadu a prestať sa držať minulého utrpenia. Na čo som mu povedala, že to znie pekne – keby som to dokázala. Vysvetlil, že to nie je vec schopnosti, ale ochoty. Ja na to, že ochotná som.

“Len či skutočne?” spýtal sa ma.

A vtedy sa to vo mne zlomilo. Zasmiala som sa, že sme dobrá dvojka – on neverí mne a ja neverím jemu. Že aký zmysel to ešte má?

Natiahla som k nemu ruku. Zmätene si ma obzeral, ale potom mi váhavo podal ruku. Ja som mu ňou potriasla, poďakovala som mu za spoluprácu a popriala som mu všetko najlepšie do budúcnosti. A potom som sa myšlienkou preniesla do temného lesa.

Obvykle nastrčím hlavu a spýtam sa, či môžem vojsť. Tentokrát som sa tam priamo preniesla. Hneď som videla, ako si to ku mne hasí mužská energia Zía a metá blesky. Rýchlo som sa ospravedlnila, že to som len ja a som rozhodená a ušla som pred anjelmi a nech sa nehnevajú, že som vstúpila bez ich súhlasu… Obaja sa ukľudnili a Zía si ma zvedavo premerala, že čo mi zas je. Vyhlásila, že moja energia je na franforce.

Než som stihla vysvetliť situáciu, objavil sa Gabriel a začal na mňa zmierlivo, pričom ma úplne rukolapne emocionálne zavydieral. Pozrela som bokom na Zíu a ticho som sa spýtala, či mám povolenie preletieť. Počul to, ale nedal si to do kontextu; zato Zía pochopila okamžite.

Prikývla. Myšlienkou som sa preniesla do prechodu k tej inej realite, kde sme už raz boli s Carlosom. Tentokrát som však nešla za Hini, ešte stále vytrasená z toho úderu, čo som vtedy utŕžila, ale som sa rozhodla ísť preskúmať So-a.

Oslovila som ho, že čo ako je. Nič mi neodpovedalo. Zletela som nadol k nemu, že ním pomykám, ale zistila som, že nemám kam siahnuť – pevná plocha sa rozpadla na množstvo menších plôšok a keď som sa chcela dotknúť tých, tak sa znova rozpadli na menšie. Proste nikde nebolo ničoho, čo by nebolo len zdanie pevnosti. Mala som pocit, že som uprostred jedného obrovského fraktálu.

Zapojila som rozum. Čo keby som sa premenila na plachtu a položila sa na to čudo – tým by som sa predsa musela dotknúť aspoň jedného, nie?

Rozvinula som sa na veľkú belasú plachtu, ľahkú ako hodváb, a pomaly som klesala na hornú plochu So-a. Aké prekvapenie však nastalo, keď som sa dotkla prvých “úlomkov” – prešli cezo mňa! Nebolelo to, ba vlastne to ani nevytváralo nijaký pocitový vnem, ale prechádzali cezo mňa, akoby som nebola materiál, ale len dym či čo… Klesala som nadol.

Vtedy som zachytila smerom od temného sveta Zía akúsi vibráciu a nad So-a sa objavil Carlos. Zjavne ho vyšikoval Gabriel… Volal na mňa, nech sa vrátim, ale ja som už klesala nadol. Pokúsil sa ma zachytiť, no stroskotal presne na tom, na čom predtým aj ja – So-a neposkytovalo pevnú plochu a ja už som bola príliš hlboko v ňom, takže na mňa nedosiahol. Uvedomila som si, že Carlos sa asi nevie roztiahnuť na plachtu ako ja.

Chvíľu som ho sledovala, ako tam visí v tme a hľadí za mnou a zmenšuje sa, až nakoniec celkom zmizol z dohľadu a ja som otočila pozornosť nadol.

Klesala som veľmi dlho. Nebolo to nepríjemné. To, čo cezo mňa prechádzalo, boli akoby ihlany so širším koncom otočené nahor, takže keď som sa zospodu na ne pozrela, videla som len množstvo vznášajúcich sa hrotov a nad nimi nebo a hviezdy… Ešte mi napadlo, že či som si ten obraz neba tam dosadila sama, aby som mala nejakú hranicu, alebo to tam skutočne vyzerá ako hviezdne nebo – a ak áno, čo sú tie hviezdy…

Napriek tomu, že sa všetko odohrávalo v čiernej tme, videla som veľmi dobre. Ako som klesala, moja farba sa menila na tmavšiu a tmavšiu, ale nesčernela. Zotrvala na takej tej michaelovskej modrej.

A vtedy sa dostavil jasný, silný pocit – som doma. Toto je miesto, odkiaľ som vyšla.

Zmiatlo ma to, pretože všetko bolo také statické a pokojné… a Otec ma nazýval výbušnou energiou, takže som si svoj pôvodný systém predstavovala ako čosi pulzujúce, miesiace sa a vyprskávajúce. Toto tu bolo celkom iné. Keby sa ihlany neboli pri vznášaní ľahko pohupovali, mohla to byť rovnako dobre aj fotografia.

Začala som špekulovať, ako asi vyzerá dno, keď tu som cítila, ako ma niečo schmatlo a začalo krútiť, ako ma nejaký obrovský vír krčí a vťahuje o seba.

V istom bode sa to zastavilo a nechalo ma to takú pohužvanú pozerať nahor.

Nuž… návrat domov som si predstavovala trochu slávnostnejšie… Ako privítanie. “Jéj, stratená energia sa vracia!” Toto prebehlo celkom inak – dostavil sa pocit “máme ťa” a bolo po všetkom. Tichá spokojnosť. Odrazu bolo všetko presne tak, ako to bolo myslené.

A pomaly sa dostavili prvé spomienky. Vedela som, čo je moja úloha. Vedela som odrazu aj to, čo som – som ten vzduch, v ktorom sa tie ihlany vznášajú. Keď som zospodu na ne hľadela, zistila som, že tvoria akýsi vzorec s hustejším výskytom po oboch stranách a čímsi ako medzerou medzi nimi. Odrazu som vedela, čo mám robiť – moja úloha je dohliadnuť, aby neporušili vzorec. Ak vybočia, tlakom a ťahom ich potrebujem posunúť na ich správnu pozíciu. Som ten, kto vie, ako to má byť, a dosahuje to svojimi zásahmi.

Ešte stále netuším, čo tie ihlany sú, prečo sa vznášajú a prečo musia mať istý vzorec… lenže ma to už ani nezaujíma.

Celý život som existovala na okraji tohto Univerza a netúžila som po ničom inom, len byť súčasťou niečoho. Preto som sa tak upla aj na tých anjelov.

A teraz som odrazu zapadla a bola súčasťou veľkého celku a cíti sa to úplne prirodzene.

Cítila som, ako sa moja energia mení. Celé telo mi začalo vibrovať, akoby cezo mňa pretekali volty. Nebolo to príjemné, ale ani desivé… Systém si ma prispôsoboval späť.

Takže môj domov je So-a, vlastne som časť So-a. Nikdy by som to nebola povedala… Vyzeralo to také nepravdepodobné. A nakoniec sa tam cítim doma. 🙂

Konečne som tam, kam patrím. Síce nič neznamenám (v zmysle “nijako nevytŕčam”), ale súčasne znamenám všetko (hoci presne neviem, čo by sa stalo, keby ihlany vybočili, ale veď si časom snáď spomeniem), pretože bezo mňa by to nefungovalo – alebo aspoň nie tak hladko.

Ráno som sa pokúsila pozrieť svoje šamanské miesto. Vnímaním som sa posunula príliš dozadu, takže som mala problém vidieť, ale som všetko len cítila. Gabriel mi prikazoval, nech sa posuniem viac dopredu, ale ani v strede som nemala vnemy, tak ma nútil ísť ešte viac dopredu, až som nakoniec ako-tak začala vidieť. Asi si budem musieť zvykať na niečo nové miesto vizualizácie.

A keď som ráno vkročila medzi mačky, všetky utiekli. 🙂 Vzali ma na milosť až vtedy, keď som im dala žrádielko.

Časť zo mňa zostala ležať tam pod tými ihlanmi a vidím ich ihlice a hviezdne nebo nad nimi vo všetkom, na čo sa pozriem. 🙂

Konečne doma. 🙂

Toto Univerzum, otŕčam ti prostredník. Nedostaneš ma. Len čo telo vypovie, odchádzam – spojenie už existuje. 🙂 A teraz sa snaž so svojimi zákernosťami, aby si si ešte užilo, kým na mňa máš dosah… Ustojím to. FU 🙂