Pred časom mi Gabriel v dobrom rozmare  vyhlásil, že už ma nepotrebujú a nebudú sa so mnou ďalej kontaktovať. Ak čakal, že budem protestovať a pýtať sa,  prečo tak asi, nuž… bol na omyle.   Urobili mi to v  minulosti už párkrát a potom mi slávnostne sľúbili, že už nikdy  viac  – a o rok to urobili znova… Jediná otázka, čo mi napadla, bolo “a  dokedy ešte?”  a hneď mi napadla aj odpoveď: “stačilo”.

Ak o mňa niekto nestojí, nebudem sa mu natískať. S úsmevom som povedala “dobre”  a bolo po fťákách.  Lenže  z  minulosti som poznala, ako to so mnou strašne myká, keď to urobia – a tak  som potrebovala stratégiu.

V  minulosti som vždy zareagovala dotknuto. Teraz som potrebovala reagovať ľahostajne.

Ale ako môžete reagovať ľahostajne, keď vám niekto povie, že ste pre neho len odpad a už vás  nepotrebuje? (Prvý – a doposiaľ jediný –  raz som túto hlášku dostala niekedy v roku 2009  ústami kočky, čo mi ju prečítala z akaše (časť Samhain). Vtedy som si povedala, že ju skreslila jej nevraživosť  voči mne, ale… mýlila  som sa. Odvtedy som s kočkou nebola v kontakte  a správa prišla znova – a vtedy, keď som ju vôbec nečakala a nepovažovala som ju za možnú. Moje meradlo, že to skutočne sú oni a nie nejaká moja debilná projekcia. 🙂 )

Jediné, čo mi napadlo, bolo prestať si o tom rozprávať akýkoľvek príbeh. Prestať k tomu zaujímať stanovisko. Prestať sa tým zapodievať. Vziať na vedomie a žiť si po novom.

Lenže ako na to? Našťastie som si vtedy spomenula na starých kartografov. Namaľovali mapu, pokiaľ poznali teritórium, a čo nepoznali, to nechali biele a napísali “hic sunt leones”, teda  “tu sú levy”. Inými slovami: nebudem o tomto nič vymýšľať, viem o tom guľové h****. Jednoducho “levy”.

A ja som to prevzala.

Zakaždým, keď sa moje myšlienky zvrtli smerom na  to, čo sa stalo, bolo “levy”. Pekne aj s obrazom 🙂  .  A nebolo to zriedka… Prvý týždeň môj vnútorný monológ vyzeral ako “levy-levy-levy-levy… dočerta… levy-levy-le-le …  nestíham…levy…” 😛  Ale bola som v pohode, proste som sa tešila na život bez zbytočných drám.

Druhý týždeň  bol náročnejší. To sa ma podvedomie pokúšalo znova “navrátiť k stádu”.  Levovanie nezaberalo, miestami som mala taký vnútorný kŕč, že som sa nedokázala udržať v jednej polohe, a do toho mi prišli nápady, ako si to s nimi vybaviť, ako  sa k nim vrátiť, ako im vynadať… Všetko bohovsky produktívne.  😉

Zaviedla  som si novú techniku: okrem levov  som sa ešte sústredila na najbližší krok. “Dobre, pôjdem sa im prosíkať, aby ma vzali späť, ale najprv dojem večeru… najprv dopozerám tento film… najprv umyjem riad…” A keď bolo treba spať, tak  som šla spať do temného sveta – tam totiž nemám sny. Tam je  môj spánok vlastne bezvedomie.

Tam som zistila, že problém nie je len v mojom vnútornom monológu, ale že anjeli  boli tak dlho mojou súčasťou, že  nutne “infiltrovali” 😉 všetky moje vzťahy. Bála som sa ísť na svoje šamanské miesto a pokecať si s Carlosom. Jednak som sa bála, že tam bude Gabriel, ale bála som sa aj toho, že Carlos o nich začne hovoriť. To isté so Zíou.

Vedela som, že potrebujem nejakú taktiku. Tak som si pri prvom výlete do  šamanskej reality vmyslela do dlane zlatý prášok a rozfúkala  som ho po lúčke so želaním, že žiadni anjeli   sa cezeň nedostanú. Bola som hepi, keď som nijakých nevidela, a robila som to celý prvý týždeň, než   som si uvedomila bezmozgovosť celého… Čo  to robilo? Fixovalo ma to v predstave, že oni o kontakt so mnou ešte stále stoja – hoci  mi povedali priamy opak! Udržiavala som sa v predstave, že ma prídu prosíkať, aby som sa vrátila späť… Len čo som si toto uvedomila,  prestalo sa fúkať zlaté prášky (niekam, hocikam 😆  )  – a anjeli sa neobjavili. Takže toľko k sebadôležitosti a schopnosti prijímať konce.

Carlos mi ponúkol, že môžeme chodiť  spolu a objavovať nové veci, pretože  s mojou energiou sa vie  dostať aj tam, kam by sa  inak nedostal. Bola som  tým nadšená  – lenže či sme chceli alebo nie, rozhovor sa vždy nejako dotkol anjelov a to bolelo, tak som sa viac nekontaktovala.

Zíi som povedala, že o anjeloch nechcem hovoriť a že chcem len spať. Vytvorila mi priestor, aby som sa jej nedotýkala  (majú s Gabrielom dohodu,  že ma neasimiluje). Bola som jej vďačná za bezsenné  noci, takže som veľmi nepindala.  Až do včera, kedy  som si vymyslela ťah, oznámila som jej ho a ona ho zmietla zo stola.

Spýtala som sa jej, či ma už nechce pomaly asimilovať, pretože anjeli už pre mňa nemajú  použitie a život ma už dosť otravuje. Vyhlásila, že nie, že majú dohodu a ona ju neporuší. Tak  som si vzdychla a plná radosti som jej  oznámila, že ale zomrieť prídem k nej, nech ma potom asimiluje  a ja sa konečne prestanem cítiť ako cudzorodý prvok. Že veď už sa ma vzdali, tak toto by mala byť pre ňu malina.

Odpoveď bola “nie”,  pretože neporuší dohodu… A tá odpoveď ma vytočila. Ak nemôžem prísť splynúť s  ňou, tak sa budem donekonečna  ponevierať medzi energiami, ktoré sú mi nepodobné – a večne sa budem cítiť ako nepatričná!  Vypenila som, že to potom môžem ísť ďalej aj sama a keď ma niekde zachloští, nebude to nikdy o ničom inom  – a chytila som pecky a prvou kozmickou rýchlosťou som  preletela celý temný svet  a vyrazila tou svetlou bodkou na jeho konci von.

Ocitla som sa v tme.  Pred očami som mala vzor hviezdice  – stredu, s ktorého vybiehajú rovnomerné lúče. Pripomenulo mi to trochu film Nostromo (či ako sa to volal) – čierna vec na čiernom pozadí, osvetlená slabým bočným svetlom pod veľkým uhlom,  takže vlastne len hrany boli svetlejšie a všetko ostatné  bola hlboká tma. Letela som bližšie k jednému z lúčov a odrazu som sa ocitla nad presne takou bodkou, z ktorej vychádzali lúče… Letela som do tmy a hlbšie a hlbšie a narážala som znova na ten istý obraz.  Pevný, tvrdý, nemenný.  Napadlo mi “fraktál”.

Mala som pocit, že takto môžem letieť donekonečna a nikam sa nedostanem, tak som zasa vystupovala smerom nahor a vzdialila som sa od toho útvaru. Keď som bola nad ním, zistila som, že pozostáva z osemuholníkov  a každý z nich je bodka s lúčmi. Oproti  zvyšku tmy bol ľahko zaoblený. Letela som nadol, aby som sa naň pozrela zospodu. Vtedy som zistila, že je akoby škebľa a spodná časť sa odlišovala aspoň  v tom mieste, na ktoré som sa pozerala, od zvyšku – vyzerala ako sieť okrúhlych ôk. A v jednom z nich bolo svetlo.

Vletela som do toho svetla. Nič som nevidela, nemalo to  nijaký tvar, proste len svetlo. Ale spomenula som si, že mám zobák 😉 , a začala som komunikovať. Tá  komunikácia bola dosť ťažká, pretože som sa pohybovala v priestore, pre ktorý  som nemala referenciu, a často som sa preto mýlila.

Svetlo mi povedalo, že sa volá Hini. Nejako som sa ho spýtala na tú jeho vonkajšiu časť, ale Hini ma upozornilo, že to nie je vonakjšia časť, ale je to iná energia, ktorá v sebe uzatvára tú jeho. Pýtala som sa na meno a trvalo to strašne dlho a prichádzali skomoleniny, ale začínali Só: Sohin, Sogun, Sogunči a podobne… Stále mi to znelo akosi čínsky. Ale potom sme sa ustálili na So. Keď som opisovala, ako som na tom útvare išla hlbšie a hlbšie, Hini povedalo, že ale to už nebolo So, ale A. Že A sú hlbšie vrstvy So a So-a tvorí obálku pre Hini.

Už  som sa nestihla spýtať, čo robia alebo aká  energia  sú, ale veď nie je všetkých dní koniec… 🙂 Už viem, kde sú  a ako sa tam dostať.

A k mojej stratégii-taktike zaobchádzania so situáciou: som na seba patrične hrdá. Tretí týždeň sa to uvoľnilo a všetky tie signály spojenia, ktoré mi vnútorný  monológ ešte stále zo zvyku vyhadzuje, sú len slová  zbavené každej emócie. 🙂 Aspoň niečo som zvládla. A rátam, že po 21 dňoch mám už nový zvyk – a bez anjelov. 🙂

Nakoniec som si trúfla aj preskúmať svoje šamanské územie. Anjelske údolie sa zmenilo na dvojdimenzný kus papiera s bielym fľakom a nápisom “hic sunt leones” (podvedomie je náramné hovado 😛 ), Gaiino údolie sa zmenilo na vyhorenisko. Všade len samý popol a nič iné. Išla  som tam, chodila som hore-dole, ale nie je tam nič okrem popola. Kúdle popola, ktorý sa lepí na všetko. Sedela som v tom popole, až ma Carlos prišiel odtiaľ vypudiť, ale povedala som si, že čím skôr si zvyknem, že “popol”, tým skôr sa tým prestanem zapodievať. 🙂