Predvčerom (vzhľadom na deň, kedy to píšem) som vošla do temného lesa 🙂 . Neurobila som to svojvoľne; vyliezla som na čistinku a zavolala som si Otca. Vysvetlila som mu, v akej dileme som – Gabrielovi som sľúbila, že tam nepôjdem, ale potom som si uvedomila, že som sa na les nepozerala z mojej bubliny a tak som videla fyzický, ale nie energetický obraz. Mala som chuť tam čo len strčiť hlavu a pozrieť sa z bubliny, ako tá energia vyzerá. Lenže Gabrielovi som sľúbila, že nepôjdem. Mohla som ho použiť ako kotvu v mojej realite, ale to som sa bála, keď som si uvedomila, že by som ho pri nepozornom pohybe mohla strhnúť so sebou. Tak som sa Otca spýtala, či nepozná niečo pevné a absolútne čierne, čím by som sa zakotvila v mojej realite a čo by v tej temnote nebolo vidno.

“Čokoľvek použiješ, bude to vidno,” potriasol hlavou. “Nezabudni, že farba je vec fyzického pohľadu. V svete energie každá cudzorodá energia vyskakuje a odlišuje sa, teda sa stáva viditeľnou.”

“Čiže je jedno, čo použijem ako kotvu?”

“Presne. Ak chceš, môžeš použiť mňa.”

“Ty mi schvaľuješ, že sa tam chcem ísť pozrieť?” prekvapila som sa.

“Pôjdeš tam tak či tak,” usmial sa. “Tak sa môžeme poistiť tým, že ťa niekto z nás bude kotviť. Ale pamätaj – naša sila v tom svete nesiaha donekonečna. Ak sa ideš len pozrieť na kraj, je to v poriadku. Ak sa pohneš ďalej, mohlo by sa spojenie prerušiť.”

“Nie; nechcem dovnútra, len na kraj a pozrieť sa na to zo svojej bubliny.”

“Tak ja ťa budem odtiaľto istiť.”

“Ako?”

“Podaj mi ruku a potom choď.”

Tak som ho vzala za ruku a pobrala som sa k temnému lesu. Otec zostal stáť na mieste, ale moja ruka sa začala naťahovať ako guma. Došla som na kraj lesa, vliezla som do tej temnoty a presunula som pozornosť do bubliny.

Temný les sa odrazu rozžiaril. Predmety v ňom zostávali aj naďalej temné, ale spoza nich vychádzala farebná žiara – hodne neónovej belasej, zelenkavej a jantárovej (=v mojom vnímaní žltá s oranžovým odtieňom). Ale aj tie čierne predmety sa zmenili – vyhúkli do výšky, koruny stromov nado mnou vytvorili nejaký baldachýn a mala som pocit, že hustne… Mala som pocit, že tam je prítomná nejaký iná bytosť a je priamo nado mnou.

Spomenula som si, ako som nedávno v Castanedovi čítala, že ak prenikneme do iných energetických vrstiev, tak bytosti z tých vrstiev na nás takmer vždy zaútočia, lebo sa našou prítomnosťou cítia ohrozené.

“Nepôjdem ďalej,” vykríkla som chytro. “Prišla som sem len nakuknúť! Je tu niekto?”

“Kto si?” zabučalo na mňa zo všetkých strán, až som skoro spadla z nôh. Nech som sa obzerala, jak som sa obzerala, nevedela som hlas prisúdiť jednému bodu.

“Môžeš sa predo mnou zhmotniť v podobe, ktorú by som dokázala vnímať?” poprosila som. “A nemusíš húkať.”

Napravo odo mňa sa jedna koruna stromu trochu znížila a zhutnila. Vyrobili sa na nej dve oči – čo bolo hodne podivné, pretože boli čierne na čiernom, ale napriek tomu som ich vnímala a videla som, ako sa matne lesknú.

“Ty si bytosť tohto sveta?”

Tieň mi to potvrdil. Niečo sme sa rozprávali, čo už som zabudla, ale viem, že som použila v reči mužský rod a ten tieň odpovedal v ženskom. Tak som sa ho spýtala, či je žena.

“Ak tým myslíš pasívnu energiu, tak áno,” povedala.

“A existuje aj iná?”

“Existuje ešte aj aktívna energia.”

“Ako sa odlišujete?”

“Mňa vnímaš ako tieň. Moje výrastky vťahujú do seba. Aktívna energia vysiela blesky; srší a udiera.”

“A máš meno?”

Tu sa veci začali komplikovať. Bolo treba bytosti vysvetliť, čo pod “meno” myslím. Tak som povedala, že ako ju oslovujú, keď chcú komunikovať iba s ňou a s nikým iným.

“Zi…..a.” Najprv som to počula ako Zita či Zina, oboje však poznám ako ľudské mená a tak som to odmietla prijať. Po chvíľke doťahovania prešlo hladko ku mne “Zi…a”. Presne tak. V mojej reči najskôr Zía, len medzi tým í a a je dlhá pauza.

Odrazu sa niečo v atmosfére zmenilo. Zi…a povedala: “Ide.”

Nemusela mi vravieť viac. Už aj ja som cítila obrovský tlak a v diaľke som videla tieň, z ktorého sršali zlatisté bodce. Mali tvar šípov a energia, čo z toho celého útvaru vychádzala, sa necítila priateľsky.

Rýchlo som sa nechala vytiahnuť späť na moju čistinku.

Porozprávala som Otcovi, čo som videla a zažila. Bola som prekvapená, lebo ma pochválil. Povedal, že mám veľmi zdravú intuíciu a správala som sa v tom temnom lese úplne bezchybne tým, ako som začala komunikovať i ako som sa vypytovala na energie. Zaskočilo ma to; mávam problém prijať pochvalu. Tak som ho nechala, nech si vypráva, a myslela som si svoje. 😛

Ešte som sa ho pýtala aj na to, ako ma “opravili”. Pretože moje necitlivé obdobie je už za mnou. Nejako sa zmenil spôsob, akým cítim – viem, že cítim, ale neviem, čo presne cítim. Niekedy, keď sa ma spýtajú, čo cítim, neviem, či vôbec niečo cítim, ale potom sa správam ako normálny cítiaci tvor, takže zjavne cítim. Bola som aj zvedavá, či našli dôvod, prečo sa to cítenie u mňa pokazilo.

Dozvedela som sa, že príčinu našli – bolo to v tej chvíli, kedy Gabriel dovolil, aby som svoju “bublinovú energiu” vyliala do jeho vlastnej energie. Otec vraví, že akoby sa mi v tom okamihu prepísali moje ľudské definície pocitov tým, čo bolo v tej bubline.

Pýtala som sa, ako ma dali do poriadku. Povedal, že svojím spôsobom mi len vytvorili priestor a do poriadku som sa dala ja sama. Že sa spoľahol na to, že nevydržím dlho sedieť bez činnosti, a nechal ma babrať svoje pocity a “opravovať” ich. 🙂

To je asi tak všetko, čo si z večera pamätám.

Ráno som narazila v knihe na pasáž, ktorá sa venuje energetickému svetu. Ale predtým ešte jeden úryvok, ktorý s tým súvisí a narazila som naň pred pár dňami:

“Svet je ako cibuľa, má mnoho vrstiev. Náš svet je len jedna z nich. Niekedy prekročíme hranice a vstúpime do inej vrstvy: iného sveta, hodne podobného na tento, ale nie toho istého. /…/ Vo vnímaní bosorákov je vesmír zostavený z vrstiev, ktoré dokáže energetické telo prekročiť. Vieš, kde starí bosoráci ešte dodnes existujú? V inej vrstve, v inej šupinke cibule.”

Už ani neviem, prečo, ale zdalo sa mi dôležité to sem dať.

A teraz niečo z kapitoly 9. Chytila ma za srdce tým, že don Juan v nej veľmi presne pomenováva istú Castanedovu slabosť, ktorá je aj moja vlastná: že sa k snívaniu človek stavia tak, ako keby to nebola seriózna záležitosť, ale “len sen, z ktorého sa aj tak raz zobudím”. Potom máme problém uveriť tomu, že snový svet skutočne existuje. (Ček. Máme. 😦 ) A nerozmýšľame dvakrát, než v tom snovom svete niečo urobíme. (Ček. Nerozmýšľame. 😦 ) Náš kotviaci bod potom lieta hore-dole (ček; lieta 😦 ) podľa toho, na čo práve uprieme pozornosť, a priťahujú nás aj energie, ktorým je rozumnejšie sa vyhnúť (ček; priťahujú 😀 ).

“Snívanie je reálne; je to stav generovania energie.”

Nad týmto budem musieť ešte chvíľku pomeditovať, než dôjdem na všetky dopady.

Don Juan pokračuje:

“Pretože si myslíš, že len snívaš, slepo riskuješ. Tvoje chybné zdôvodňovanie ti vraví, že je jedno, čo sa stane; v istom okamihu sen skončí a ty sa zobudíš.”

“Starí bosoráci mali veľmi realistickú predstavu o vnímaní a vedomí, pretože ich predstava vznikla na základe priameho pozorovania vesmíru naokolo. Moderný človek, naopak,  má absurdne nerealistickú predstavu o vnímaní a vedomí, pretože jeho predstava pochádza z jeho pozorovaní sociálnych štruktúr a z kontaktov s nimi. /…/ Tvoje vedomie, ktoré je vedomím moderného človeka, uprednostňuje narábať s neobvyklými koncepciami, akoby to boli len prázdne obrazy. Iste, snívanie berieš vážne, ale ani trochu neveríš v reálnosť snívania.”

Don Juan dáva Castanedovi aj formulku, ktorá mu má zabrániť považovať sny za niečo zábavné a bezpečné:

“Opakuj si bez prestania, že kľúčový bod bosoráctva je tajomstvo kotviaceho bodu. Ak si to budeš opakovať dostatočne dlho, akási neviditeľná sila prevezme kontrolu a patrične upraví tvoje vnímanie.”

Podľa Castanedu to zabralo:

Môj kotviaci bod sa stal pohyblivejším, čo znamenalo, že vidieť energiu počas snívania sa stalo mojím jediným cieľom. Moja zručnosť rástla priamo úmerne s tým, ako som sa snažil. Prišiel okamih, kedy mi stačilo mať úmysel vidieť energiu bez toho, aby som musel povedať čo len slovo nahlas, a mal som ten istý výsledok, ako keď som to v sne nahlas vyhlasoval.

A teraz sa dostávame k samotnej časti o energetických svetoch:

Zistil som, že energia nášho sveta kolíše. Mihoce sa. Nielen živé bytosti, ale aj všetko ostatné v našom svete žiari svojou vlastnou vnútornou žiarou. Don Juan vysvetlil, že energia nášho sveta pozostáva z vrstiev trblietavých farieb. Vrchná vrstva je biela; iná, teste pod ňou, je zelenožltá a ďalšia, trochu vzdialenejšia, je jantárová.

No to som zvedavá, čo je to sivé, čo vidím ja. 😕

“Sú len tieto tri farby?”

“Je nespočetné množstvo farieb, ale pre začiatok by ťa mali zaujímať tieto tri. Biela vrstva je farba súčasnej pozície kotviaceho bodu celého ľudstva. Bosoráci veria, že všetko, čo človek dnes robí, je sfarbené touto belavou žiarou.  V inom období pozícia kotviaceho bodu ľudstva sfarbovala dominantnú energiu zelenožlto, a ešte predchádzajúce obdobie jantárovo – čo znamená, že tieto farby sa spájajú s ľuďmi, čo existovali v dávnej minulosti.”

Don Juan vraví, že ak sa človek bude vyvíjať, tak sa farba môže zmeniť.

Carlos potom pokračuje svojimi zážitkami:

Ďalší druh energie, ktorý som nachádzal v našom svete, ale bol cudzorodý, bola energia skautov; tá, ktorú don Juan nazýva “prskavá”. V snoch som sa stretával s množstvom prvkov, ktoré, keď som ich videl, sa premenili na bublinu energie, ktorá akoby škvrčala, bublala nejakou vnútornou aktivitou.

“Nezabúdaj, že nie každý skaut, ktorého stretneš, patrí k sfére inorganických bytosti,” poznamenal don Juan. “Niektorí skauti, ktorých stretneš, nebudú zo sféry inorganických bytostí, ale z iných, ešte vzdialenejších vrstiev vedomia.

“Uvedomujú si skauti sami seba?” spýtal som sa.

“Rozhodne,” odpovedal.

“Tak potom prečo nás nekontaktujú v bdelom stave?”

“Kontaktujú.  Ale na naše nešťastie máme vedomie tak vyťažené, že tomu nevenujeme pozornosť. Počas spánku však snívame, dvere pre obojsmernú komunikáciu sa otvárajú a vtedy sa kontaktujeme.”

“Existuje spôsob, ako povedať, či je skaut z inej vrstvy ako z inorganickej sféry?”

“Čím väčšie prskanie, tým väčšia vzdialenosť, z ktorej prichádzajú.

Zasa mal pravdu. Moje energetické telo rozlišovalo dva hlavné druhy cudzorodej energie. Prvý boli skauti zo sféry inorganických bytostí. Ich energia škvrčala len mierne. Nemala zvuk, ale vyzerala ako vo vode sa rozpúšťajúci celaskón alebo ako keď voda začína vrieť.

Druhý všeobecný typ energie skautov pre mňa vyzeral podstatne mocnejšie. Vyzerali, akoby práve išli vzplanúť. Vibrovali znútra, ako keby boli naplnení stlačeným plynom.

“Kým nevieš absolútne presne, čo robíš a čo očakávaš od cudzorodej energie, potrebuješ sa uspokojiť len s letmými pohľadmi. Všetko viac než len letmý pohľad je nebezpečné a taká blbosť ako hladkať štrkáča.”

“Prečo je to nebezpečné, don Juan?” spýtal som sa.

“Skauti sú vždy veľmi agresívni a extrémne trúfalí,” povedal.”Musia byť takí, aby mali pri svojom skúmaní úspech. Keď my na nich držíme našu snovú pozornosť, je to, akoby sme ich žiadali, aby sa na nás sústredili. Len čo sa na nás sústredia, cítime nutkanie ísť s nimi. A to je, prirodzene, nebezpečné. Môžeme skončiť v svetoch presahujúcich naše energetické možnosti.”

Don Juan vysvetlil, že je oveľa viac typov skautov než tie dva, čo som si zaradil, ale že pri mojom súčasnom stave energie som sa dokázal sústrediť len na tri. Prvé dva popisoval ako veľmi jednoducho odhaliteľné. Ich maskovanie v našich snoch je také neobvyklé, že okamžite pritiahnu našu snovú pozornosť. Skautov tretieho typu popisoval z pohľadu agresivity a sily ako tých najnebezpečnejších – a aj preto, že ich maskovanie je veľmi nenápadné.

“Najbesnejší typ skauta sa skrýva za ľuďmi v našich snoch. Mňa úžasne zaskočilo, keď som sa pri snívaní sústredil na obraz svojej matky. Keď som nahlas vyslovil, že chcem vidieť, premenila sa na divokú, desivú bublinu škvrčivej energie. /…/ Je nechutné, že sa vždy spájajú so snovými obrazmi našich rodičov alebo blízkych priateľov,” pokračoval. “Možno preto sa cítime stiesnene, keď o nich snívame. Dobré pravidlo pre snívačov je vychádzať z toho, že zakaždým, keď ich v snoch znepokoja rodičia alebo priatelia, ide o prítomnosť tretieho typu skauta. Rozumné je týmto obrazom sa vyhnúť. Sú absolútny jed.”

“A kde v porovnaní s týmito typmi stojí modrý skaut [=bytosť, ktorú si privliekol Castaneda zo sféry inorganických]?”

“Modrá energia neprská,” odvetil. “Je ako naša; trblieta sa, ale je modrá miesto bielej. Modrá energia neexistuje v prirodzenej podobe v našom svete. A to ma privádza k čomusi, o čom sme ešte nikdy nehovorili. Akej farby boli skauti, ktorých si doteraz stretol?”

Až do okamihu, kedy to spomenul, som o tom vôbec nepremýšľal. Povedal som mu, že skauti, ktorých som doteraz videl, boli buď ružoví alebo červenkaví. A on povedal, že najsmrtiacejší skauti tretieho typu sú jasne oranžoví.

Samozrejme, ako aj ináč. Oranžoví. Moja obľúbená farba. 😕 Ale fakt je, že medzi anjelskými som videla len modrú (Michael, Raziel) a striebristobielu energiu (Gabriel, Otec), červenonachovú u Azraela a žltkavobielu u ostatných (Uriel). Ja sama som, ak sa dobre pamätám, sivobiela, taká nijaká, “dymová”. Fujka hnusková. 😕

Ráno som využila príležitosť a pýtala som sa Gabriela, z ktorej vrstvy reality je on. Usmial sa: “Ja som tá nosná vlna pre všetky vrstvy reality.”

“Ale prečo s tebou má Castaneda potom taký problém?”

“Lebo to je tak, keď ľudia idú do neznáma… Predstav si, že potrebuješ prekonať priepasť. Hodíš cez ňu lano a ono sa zachytí na druhom kraji. Ale pretože lano sa môže pretrhnúť, tak si priviažeš ešte ďalšie istiace lano o jeden strom na tvojom kraji, a pretože strom sa môže vyvrátiť, tak iné o nejaký balvan a ešte dve ďalšie o niečo iné, čo vyzerá byť pevné… a až potom si trúfneš. Aj keby sa to prvé vykĺzlo alebo pretrhlo, tie ostatné ťa udržia. Tak ideš a lezieš ponad priepasť a odrazu sa vynorí moja ruka s nožnicami a začne laná strihať. 🙂 ”

“Prečo to robíš?”

“Lebo je to moje poslanie.”

“A prečo sa ťa potom ja nebojím?”

“S tebou je to trochu inak. Ty si hodíš lano cez priepasť, neistíš sa, lebo ti je to aj tak jedno, potom si vyhliadneš dobre hlboké a hrboľaté miesto, akurát tak vhodné pre pád, a vytiahneš nožnice a začneš strihať…”

” 😳 ”

“… a vtedy sa vynorí moja ruka a zabráni ti padnúť. 🙂 “